Redakcia MLOKiMichaela Hučko Pašteková
Divadelný rok 2023 som odštartovala Kocúrkovom (Slovenské národné divadlo) a ukončila inscenáciou súčasného tanca Argo a Astor (Jedným dychom). Bol to skvelý začiatok a nad očakávanie výborný koniec. Teším sa, že ešte stále relatívne nové zoskupenie Jedným dychom pozitívne osviežilo slovenskú tanečnú scénu a Michal Heriban rozširuje nielen jej interpretačný, ale najmä choreografický diapazón. Konečne naživo sa podarilo v uplynulom roku zorganizovať Slovenskú tanečnú platformu, čo bolo mimoriadne dôležité pre tanečnú komunitu, škoda len, že aj pre ňu boli iné festivaly o finančnú podporu ukrátené. A septembrové voľby, žiaľ, udupali nádej, že by Fondu na podporu umenia mohol byť konečne navýšený rozpočet, aby komisie nemuseli robiť bolestivé rozhodnutia. Skôr sa javí, že v budúcom roku budeme musieť bojovať za jeho záchranu.
Lenka Dzadíková
Vždy v lete navštívim kaštieľ v Moravanoch nad Váhom. Okrem originálnych výtvarných diel na výstave Artrooms Moravany obdivujem aj pokrok pri rekonštrukcii historickej budovy a priľahlého parku. Z výstav by som rada vyzdvihla aj TOTO! je príbeh ilustrácie v Galérii mesta Bratislava. Z tvorby bábkových divadiel určite stoja za pozornosť Zapísaný spolok slovenských a českých bábkarov uvádza: Zbojník a Gašparko v koprodukcii Bratislavského bábkového divadla a královohradeckého Divadla Drak a jednoznačne A ako Antarktída z Bábkového divadla Žilina. K tomu naj z roka 2023 patria aj dve inscenácie o priehradách (a ľuďoch, ktorých životy fatálne ovplyvnili) – Sme krajina z DJGT Zvolen o Slatinke a NO land od Divadla dNO z Námestova o Oravskej priehrade. Z mimoumeleckých udalostí môžem spomenúť viac než dvojhodinovú diskusiu zástupcov zriaďovaných a nezávislých divadiel tvoriacich v Prešove, ktorú iniciovala platforma Slzy Janka Borodáča. Otvára mnohé témy z reality súčasného slovenského divadelníctva. Môžem dodať len: Vyrušme (prešovského) diváka!
Dária Fojtíková Fehérová
Zlé divadlo sa mi vyhýba. Asi je to tým, že verím, že nikto to nerobí preto, aby to „odflákol“, verím vo vnútorné pnutia, tvorivé vzopätia a nutkania sprostredkovať niečo prostredníctvom umenia. Preto ma bavia nezávisláci ako DPM či Stoka. Niekedy tá správa síce neprejde cez rampu, ale môžem premýšľať, prečo. Tento rok bol pre mňa bohatý na inscenácie mojich divadelno-filozoficko-estetických spojencov Rastislava Balleka a Miklósa Forgácsa. Výsledok ich spolupráce na Pribinovi v DAB Nitra bol rozhodne výživný (zarmútene konštatujem, že jeho životnosť bola krátka), Kocúrkovo v SND ma nanovo frapuje pri každej repríze, ktorú vidím, a napokon Forgácsova Lilith v Žiline v réžii Eda Kudláča – jedinečný zážitok. Ministerstvu kultúry gratulujem k dvojitému hop aj trop: Silvia Hroncová vs. Martina Šimkovičová a vymenovanie aj odvolanie Štefana Kuffu. Takú širokú škálu emócií vo mne nevyvolal ani muzikál s pesničkami Queen v poľštine (Jesteśmy mistrzami, mój przyjaciele!).
Marek Godovič
Uplynulý rok u mňa zarezonovali inscenácie, ktoré reagovali na vyostrenú a emóciami vybičovanú situáciu v spoločnosti, ale zároveň vytvárali priestor na sebareflexiu a sebaobjavovanie. Hekuba v réžii Lukáša Brutovského (SKD Martin), Pribina (making of) v réžii Rastislava Balleka (DAB Nitra), Pomlčka v réžii Ivety Ditte Jurčovej (DAB Nitra a Horácké divadlo Jihlava) a Kocúrkovo v réžii Rastislava Balleka (SND) – všetky svojbytným inscenačným jazykom, herectvom s až urputnou tvrdohlavosťou pitvali dejiny či národnú identitu. Rád by som spomenul aj Škovránka Divadla Stoka a Lilith z Mestského divadla Žilina. Obraz možnej budúcnosti s jej špecifickými vzťahmi vytvorila inscenácia Amatéri v réžii Šimona Ferstla (DPM). V dobre fungujúcom hereckom obsadení v priestoroch legendárneho Priora sa divák mohol cítiť ako na starej kozmickej lodi valiacej sa vesmírom našej tajuplnej krajiny. Naj zahraničnou inscenáciou na slovenskom javisku bola pre mňa Sweat Baby Sweat Jana Martensa na festivale Bratislava v pohybe, a to pre svoju čistotu a jednoduchosť, ktorá je pod povrchom poriadne zložitá. Veľmi silno som prežíval site-specific festival Into the Miracles organizovaný Divadlom Pôtoň. (Pre korektnosť a objektívnosť – podieľal som sa na jeho realizácii.) Ak hodnotím len ohlasy pútnikov a pútničiek, príbehy z cesty – epické či lyrické, a hlavne silný pocit komunity a možnosť vnímať umenie aj skrze ticho, rozhovory či život v stanovom mestečku, bola to jedna z najrezonujúcejších udalostí posledných rokov. Ku kultúrnym udalostiam roka radím aj pôsobenie Silvie Hroncovej ako ministerky kultúry. Za niekoľko mesiacov so svojím tímom zadefinovala mechanizmy, javy, témy a riešenia, ktoré sú pre našu kultúru dôležité a ktorými dlhodobo žije. A bola tu zrazu nádej…
Alexandra Rychtarčíková
Absolútnym highlightom za rok 2023 je pre mňa zážitok z medzinárodného multižánrového site-specific festivalu Into the Miracles zastrešeného Divadlom Pôtoň. A to najmä pre prepojenie umenia a prírody a formovanie novej diváckej recepcie. Tiež ma veľmi teší stála prítomnosť antických hier alebo ich motívov na súčasných slovenských javiskách – od skvelej Hekuby v SKD Martin až po Antigonu z Divadla bez domova. To, čo ma rmúti, je aktuálna neodbornosť, kontextuálna nezorientovanosť a obmedzenosť na vysokých politických miestach.
Martina Mašlárová
V roku 2023 ma potešili niektoré impulzy z ankety Dosky, s ktorými som sa dokázala stotožniť – najmä ceny za výnimočné herecké výkony Mareka Geišberga a obzvlášť Lucie Jaškovej v inscenácii Hekuba, ktorá by si z môjho pohľadu bola bývala zaslúžila premeniť aj iné nominácie. Myslela som si, že cenu získa aj celý RE:CYKLUS SKD Martin – jednak sa mi veľmi páčil nápad samotný, ale aj realizáciu tejto koncepcie sezóny považujem za veľmi vydarenú. Rozumiem však významu ocenenia pre DJGT Zvolen, ktorému odborná obec vyslala signál, že vníma zjavnú premenu zo stagnujúcej regionálnej scény na progresívne divadlo schopné poukazovať na dôležité témy súčasným divadelným jazykom. Z kôpky zahraničných zážitkov by som okrem Melanchólie Slávy Daubnerovej v Kráľovskej opere v Štokholme a Kušejovho Mizantropa vo viedenskom Burgtheatri zvlášť vyzdvihla vynikajúcu inscenáciu Dans la mesure de l’impossible, ktorú som videla na tohoročnom Avignonskom festivale. Režíroval ju Portugalec Tiago Rodrigues, ktorý sa od tohto roku stal aj umeleckým riaditeľom celého podujatia. Inscenácia o lekároch bez hraníc dojímavo aj so špecifickým humorom upriamila pozornosť na osobitú úroveň ľudskosti a ochoty pomáhať, ukázala obyčajných hrdinov s ich slabosťami, pochybnosťami aj schopnosťou vzopäť sily v prospech iných ľudí v kritickej situácii za krajne nepriaznivých podmienok. Očarila ma aj jednoduchá rafinovanosť výpravy, ktorá vytvorila priestor pre silné autentické príbehy humanitárnych pracovníkov. Divadelné efekty ustúpili slovu, väčšina inscenácie bola postavená na verbatim prerozprávaní zozbieraných výpovedí. Táto prostota sa ma emocionálne dotkla ako máloktoré divadlo.
Nepotešil ma, rovnako ako mnohých z môjho okolia, výsledok volieb a najmä obsadenie ministerstva kultúry. Nádej, že pani ministerka je natoľko neschopná, že keď už kultúre nepomôže, nedokáže jej ani uškodiť, veľmi rýchlo vystriedali obavy o ďalšie fungovanie toho, čo doteraz aspoň ako-tak fungovalo. A tak namiesto pocitu podpory vnímam všeobecnú nervozitu z krokov, ktoré plánuje MK SR podniknúť a ktoré zrejme budú pravým opakom toho, čo by sme si pre kultúru a umenie v roku 2024 želali.
Michal Belej
Chcel by som upriamiť pozornosť na humor v divadle. Zapísaný spolok slovenských a českých bábkarov uvádza: Zbojník a Gašparko bola pre mňa najvtipnejšia inscenácia tohto roka. Nepodceňuje detského diváka, humor sa strieda s nápaditosťou a preto funguje aj u dospelých. Inscenácia WHERE IS YOUR GOD NOW? zoskupenia H.R.H. reprezentuje novú generáciu formovanú Divadlom Stoka, ktorá už má svoju vlastnú poetiku. A je to „kolotočarina“. Príjemne ma prekvapil aj Škovránok od Stoky. Divadlo ešte stále vie aktuálne a drzo komentovať stav spoločnosti.
Jakub Molnár
V poslednom čase premýšľam o prínose dystopického farbenia reality. Sprevádza ho totiž častokrát irónia, najjednoduchší spôsob, ako sa vysporiadať s trpkou prítomnosťou. Ale koľko irónie ešte slovenská spoločnosť unesie? Rok 2023 ňou bol presýtený. Z tímu projektu Európske hlavné mesto kultúry Trenčín 2026 už teraz odchádzajú šikovní ľudia, z kulinárskych televíznych show sa stávajú mienkotvorné provládne médiá, zrušenie koncesionárskych poplatkov (iniciované liberálnou pravicou) pripravilo pôdu pre systematické oslabovanie RTVS a povzdych, že „posledný normálny minister kultúry bol, hádam, Miroslav Válek“, znie čoraz patričnejšie. A aby toho nebolo málo, mestu Nitra stále hrozí, že bude musieť vrátiť do európskych fondov milióny eur na kreatívne centrum, v Divadle Andreja Bagara skončilo umelecké vedenie za zvláštnych okolností a na Bratislavskom hrade zrušili plánovanú výstavu, na ktorej sa mali objaviť aj portréty LGBTI+ osôb. Nie je však vhodné plakať nad rozliatym mliekom, keď nám horí stodola. Preto by som depresiu rád vyvážil aj vskutku veľkými počinmi. Medzi moje tri patrí tohtoročný festival Kiosk nabombený skvelou energiou, dramaturgické tendencie Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene a zachovanie galérie v Rimavskej Sobote v pôvodných priestoroch (bez irónie!).
Zuzana A. Ferusová
Z divadla ma za uplynulý rok zasiahli dva tituly, oba zo Slovenského národného divadla. Timravine Deti v réžii Michala Vajdičku si znovu rada pozriem v januári aj so svojimi rodičmi. Budete mať luft je inscenácia, ktorá ma zasiahla nemenej, aj keď úplne inak. Je to terapia šokom, nepozerá sa na ňu príjemne, ale myslím si, že stále potrebujeme vidieť aj takéto mementá ľudskej nenávisti. Mrzí ma, že jej tvorivý tím obišiel v ankete Dosky naprázdno, aj preto inscenáciu spomínam, aby si ju diváci určite vyhľadali. Z filmových festivalov mám tiež dva silné zážitky: Abbruzzeseho Disco Boy je súčasnou parafrázou woyzeckovského šialenstva, introspektívny príbeh natočený vizuálne fascinujúcim spôsobom. Dmytro Sucholytkyj-Sobčuk v Bratislave osobne uviedol svoj filmový debut Pamfir, ktorý je vizuálne opulentnou snímkou, spájajúcou ohromnú drsnosť a poetiku ukrajinského vidieka. Z kníh by som rada dala do pozornosti ďalší pôvodný slovenský komiks Petra Gärtnera a Ďura Balogha Deň radosti, v ktorom sa k legendárnej dvojici L+S pridáva aj Jaro Filip.
Adam Nagy
Minulý rok sa mi niesol v duchu prekvapení, pokračovaní a návratu. Som veľmi rád, že reperformanciaVnorená od zoskupenia ODIVO pokračovala s novými uvedeniami na Slovensku aj v Česku. Musím priznať, že ma úprimne potešili aj inscenácie kamenných divadiel, najmä Slovenské národné divadlo s inscenáciami Kocúrkovo či Koncert na želanie. K nim je určite potrebné pripojiť aj Woyzecka z komárňanského Jókaiho divadla. Všetky spomenuté inscenácie vo mne zanechali stopu, či to bolo pre výrazné herecké výkony, režijnú interpretáciu alebo pre odvážny experiment. Určite musím spomenúť aj znovuotvorenie zrekonštruovanej budovy tanečného divadla Ifjú szivek, ktoré postupne obnovuje svoj repertoár. Zároveň bol priestor ponúknutý aj novovzniknutému maďarskému nezávislému zoskupeniu Trepp. Súbor si do budúcna určite zaslúži aj pozornosť kritiky. Najväčšie prekvapenie som zažil na maďarskom festivale stredoškolských divadelných súborov Jókaiho dni v Komárne. Miestny súbor zinscenoval historickú drámu A nagy koronarablás (Veľká lúpež koruny) v podobe imerzného divadla. Osobne som nečakal, že takúto formu a vysoko profesionálnu úroveň divadla zažijem na ochotníckom festivale.
Milo Juráni
Stalo sa skutočne veľa dobrého (Into the Miracles v spoluorganizácii Divadla Pôtoň Bátovce a zahraničných partnerov) aj racionálne neuchopiteľného (nové vedenie Ministerstva kultúry). „Bizárom“ roka sa však pre mňa stal otvárací ceremoniál konferencie OSN o zmene klímy v Dubaji. Nie, nebol som tam. Prijímal som ho digitálne, ako inak, vo vysokom rozlíšení, maximálnej high definition kvalite. Komponovaný intermediálny a interdisciplinárny program do seba vsiakol súčasné ekologické aj dekolonizačne teórie a intenzívne referoval o nutnosti znovu sa prepojiť s odcudzenou Zemou. Tvorcovia zapojili mnohé súčasné druhy umenia. Takéto poučené aj spektakulárne divadelné rozprávanie príbehu o zmene k lepšiemu, ktorú zaručia etika, ekológia, veda a technika, je vlastne až snovo futuristické. Dalo by sa o tom možno vyučovať na hodinách environmentálneho myslenia aj ekologického divadla. Choreografie vzývajú prepojenia, tancuje sa s robotmi, živé sa nepochopiteľne prelína s digitálnym a to všetko sa odohráva v hypermodernej EXPO hale, v ktorej je možné asi naozaj všetko. Napriek tomu má toto divadlo horkú príchuť. Čo vlastne takýto umelecký akt legitimizuje? Ďalšiu, historicky neúspešnú konferenciu o zmene, ktorá mala prísť už pred rokmi? Môže umenie hrať takúto hru na greenwashing, alebo mu postupne prestanú všetci dôverovať. Odpovedať si môžete sami.
Martin Bujna (projektový manažér MLOKi)
Do vedenia FPU nastúpil nový riaditeľ a fond po prvý raz zverejnil štruktúru podpornej činnosti s detailne okomentovanými zmenami. Zdanlivá maličkosť, avšak pre žiadateľov podaná ruka, aby podstate zmien porozumeli. Tlieskam. Odbornosť, manažérske skúsenosti, líderstvo, krízový aj strategický manažment. Stačilo päť mesiacov a odpočet zverejnený v dokumente Výzvy pre rezort kultúry, aby bolo jasné, že výber Silvie Hroncovej do vedenia ministerstva kultúry bol správny. Bez tímu ľudí, ktorí s ňou prišli, ale aj mnohých, ktorí na MK SR, v Inštitúte kultúrnej politiky či v ďalších podriadených organizáciách kontinuálne pracujú, by však veľa nedosiahla. Chválou ministerky chválime aj jej tím. Potom prišli voľby. Zdá sa, že spoločenská objednávka nie je v súlade so schválenou stratégiou kultúry. Oprávnené obavy a frustráciu však čoskoro nahradilo odhodlanie. Nikam neodchádzame ani pri cenzúre výstavy Doroty Holubovej, ani pri „poburujúcich“ obrazoch Andreja Dúbravského. V DJGT sa Hamlet pobozkal s Horatiom.
Miroslav Zwiefelhofer
Potešiteľných momentov by sa dalo nájsť za uplynulý rok viacero. V oblasti kultúrnej politiky je to schválená Stratégia kultúry a kreatívneho priemyslu 2030. Z tvorby slovenských umelcov v zahraničí zas premiéra opery Melanchólia režisérky Slávy Daubnerovej v Štokholme. Doslova neopakovateľnou udalosťou bola realizácia projektu Into the Miracles Divadla Pôtoň. Zamrzelo však, že sa na Slovensku rozmohol nešvár v podobe akejsi zvláštnej komunikácie. Vláda sa rozhodne, že zlúči Fond na podporu umenia s Fondom na podporu kultúry národnostných menšín, a nik sa ani neobťažuje to samotným fondom aspoň predtým oznámiť. Dozvedia sa to jednoducho priamo z plánu legislatívnych úloh vlády. Z Divadla Andreja Bagara v Nitre odíde šéf umeleckého súboru a dramaturgička a divadlo evidentne necíti najmenšiu potrebu Matúšovi Bachyncovi a Martine Mašlárovej aspoň jednou vetou verejne poďakovať za odvedenú prácu. Jednoducho sa len zverejní oznam o výberovom konaní na post umeleckého šéfa. Naopak, o tom, že v DAB NEpracuje akási známa (?) Borisa Kollára, sa zverejní oficiálne stanovisko. A to spomínam len udalosti posledných šiestich týždňov roka 2023. Slovenskému divadlu preto do roku 2024 prajem viac kultúry v komunikácii. Smerom k verejnosti i medzi sebou.
