Inscenácia začína tým, že na javisko vstúpi rozprávačka, ktorá baróna Prášila uvádza. Potom však odíde za scénu, nasadí si okuliare, vráti sa a rozpráva svoj hustý príbeh s hustým svetlom, hustou tmou a hustým dymom, ktoré si vypýta od zvukára viditeľne sediaceho pod pódiom, a tvrdí, že ona je barón Prášil. Ale len do chvíle, kedy na scénu príde ďalšia herečka, ktorá tvrdí, že to ona je Barón Prášil. Takto sa tam dohadujú, kým nevstúpia ďalšie a ďalší tvrdiac, že aj ony a on sú barón Prášil. Predháňajú sa v rozprávaní príbehov – ako šiel barón do Ruska, ako poľoval na kačice bez pušného prachu, ako bojoval s tigrom… V bitke barónov a ich predháňaní sa nakoniec na javisku vzniká absolútny neporiadok – popadané kulisy, rozhádzané rekvizity, či dokonca reflektory na zemi. Lenže keď sa zvukár pýta, kto to spôsobil, herečky a herec povedia len, že to bol barón Prášil. A vtedy už nikto z nich netvrdí, že ním je.
Nové divadlo, ktoré pre deti a mládež systematicky uvádza diela s edukačným presahom, vytvorilo ďalšiu inscenáciu v tejto línii, tentoraz zameranú na problematiku dezinformácií. Počas príbehu totiž očividne nemôžete veriť nikomu a ničomu. Príbehy sú príliš fantastické a identita ich interpretov je nejasná. Rovnako ako samotná postava, aj inscenácia sa tak pohráva s pravdou a výmyslom, s realitou a ilúziou. Divadelné konvencie sú tu nielen priznané, ale priamo tematizované. Herečky a herec vystupujú z postáv, oslovujú obecenstvo a pohybujú sa po celom priestore, nielen po javisku. To sa v tejto inscenácii mení na miesto fantázie, z ktorého sa vyráža do výmyslov a klamstiev, len čo si niekto od osvetľovača vypýta „hustý dym a husté svetlo“. Týmto gestom súbor ukazuje na umelosť divadla – a robí to s vedomým nadhľadom a humorom, čo je pri inscenáciách určených pre mládež vždy plus.
Herecké výkony Ľubomíry Dušaničovej, Lucie Korenej, Miloša Kusendu, Kataríny Petrusovej a Agáty Spišákovej sú dynamické, plastické a často fyzicky náročné – postavy sa menia v rýchlom slede, masky miznú a zjavujú sa často len v detailoch tela či hlasu. Herci pracujú s výraznou artikuláciou, komikou, ukazujú vtipný, ironický rozmer postavy baróna Prášila. Počas rozprávania príbehov sú interpretky a interpret tajomní, akoby rozprávali hororovú rozprávku. Zaujímavé je aj využívanie tiel účinkujúcich na vytváranie vizuálnych efektov. Keď barón letí na delovej guli, držia ho ostatní – a tým sa z hereckého ansámblu stáva nielen rozprávač, ale aj „rekvizita“. Celý súbor pôsobí ako dobre zohratý organizmus, ktorý žije príbehom a neprestáva sa s ním hrať.
Barón Prášil je inscenácia s typickou dynamikou režiséra Šimona Spišáka – je svižná, hravá a nápaditá. Je to dielo, ktoré vie pobaviť aj zaujať, rozosmiať detského diváka a zároveň jemne naštrbiť presvedčenia dospelých a prehĺbiť kritické myslenie. Nemožno však prehliadnuť samotný obsah príbehov, ktoré barón rozpráva. Ich ťažisko leží takmer výlučne v príhodách spojených s bojom, lovom a násilím – či už ide o útek pred guľkami, boj s Turkami, lovenie kačíc či medveďa. Každá z týchto scén má svoje čaro, vtip i rytmus, no všetky slúžia jedinému cieľu: aby barón mohol pred obecenstvom znovu a znovu vystupovať ako hrdina. Hrdina nie vďaka súcitu, rozvahe či múdrosti – ale preto, že prežil, zabil, oklamal alebo zázračne vyhral. Rozumiem, že ide o súčasť tradície rozprávania príbehov, ktorá siaha tisícročia do minulosti. A predsa si myslím, že práve dnes, keď máme možnosť prehodnotiť, čo a ako rozprávame deťom, by sme mali byť opatrnejší. Ukazovať násilie ako cestu k obdivu a sláve je neduh, ktorý sa prenáša z generácie na generáciu, z príbehu do príbehu, a možno je čas ho konečne rozpoznať, pomenovať a neopakovať. Barón Prášil si pokojne môže lietať na delovej guli aj na lane z mesačného svetla – ale možno už nemusí zakaždým niekoho poraziť, aby bol zaujímavý. A možno práve v tom spočíva najväčšia sila inscenácie – v schopnosti rozpovedať aj rozprávku o klamstvách tak, že si z nej každý môže odniesť svoju pravdu. Tá je totiž len jedna. Alebo nie?
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
Dramatizácia a výprava: Šimon Spišák
Dramaturgia, dramatický koncept a spolupráca na výprave: Veronika Gabčíková
Hudba: Radovan Lakoštík, Boris Turaz
Svetelný dizajn: Jakub Jánsky
Réžia: Šimon Spišák
Hrajú: Katarína Petrusová, Agáta Spišáková, Ľubomíra Dušaničová, Miloš Kusenda a Lucia Korená
Premiéra: 8. marca 2025 v Dome Matice slovenskej Nitra