MLOKi

Rok 2022 v divadle a kultúre

Lenka Dzadíková:
V decembri vzbudil záujem chatbot ChatGPT, ktorý dokáže v priebehu pár sekúnd zostaviť zrozumiteľný a logický text prakticky na akúkoľvek tému. Práve som pracovala na recenzii, tak mi napadlo, či by to zvládol aj on. Zadala som parametre – meno divadla, názov inscenácie aj knihy, podľa ktorej vznikla. Odpoveď prišla rýchlo: „Neviem písať recenzie.“ (Citujem: „As a large language model trained by OpenAI, I do not have the ability to attend or evaluate plays or other live performances. I am not able to provide detailed reviews or critiques of specific performances.“) Recenziu som tak znova napísala bez pomoci a ešte predtým som sa, na rozdiel od umelej inteligencie, musela aj fyzicky zúčastniť predstavenia. Koncom roka upravila ZSSK grafikon a rozhodla sa priznať pravdu: cesta vlakom z Bratislavy do bystrického Bábkového divadla na Rázcestí trvá tri hodiny a štyridsať minút. Do zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského o dvadsať minút menej. Výsledný pomer je teda sedem a pol (7,5!) hodiny vo vlaku kvôli hodinu trvajúcemu predstaveniu. Sledovať divadelnú tvorbu na Slovensku chcelo aj v roku 2022 značné zapálenie pre vec a veľa odhodlania. Apropos cesta vlakom z Bratislavy do Martina trvá do troch hodín. V auguste sa tam konala stá (100.!) Scénická žatva. Toto je tradícia, na ktorú môžeme byť na Slovensku hrdí. A čo sú to tri hodiny oproti sto rokom…

Zuzana A. Ferusová:
Predovšetkým mám radosť, že sa mi v uplynulom roku darilo cestovať za divadlom do rôznych slovenských miest. A najväčší zážitok na mňa čakal v najodľahlejšom mieste – v košickej Tabačke. Stáva sa len zriedka – a o to je to vzácnejšie –, že v divadle zažijem satori. Otočte kone! Jána Mikuša (je autorom textu i režisérom) bolo inscenáciou, ktorá mi priniesla mnoho doposiaľ nevideného, divadelne, ale aj ideovo – takmer sa mi chce povedať: politicky… Bez pátosu môžem vysloviť, že niečo v mojom vedomí sa posunulo a bude to mať vplyv na ďalšie moje vnímanie divadla. Samozrejme dúfam, že táto výnimočná vec bude mať čo najviac repríz a že ju uvidí čo najviac divákov s otvorenou mysľou!
Intenzívny zážitok s niekoľkodňovým dojazdom silných emócií sa dostavil aj po ceste do Bátoviec. Terra Apathy prekonala všetky moje očakávania a znovu prišiel neodbytný pocit, že sa dnes divadlo zreteľne mení. Rituálny dotyk s archetypálnom v nás. Strhujúci výkon Ely Lehotskej, neopísateľný, geniálny, premena na hrane (nad)ľudského. Ďakujem, Michal D.!

Michaela Hučko Pašteková:
V roku 2022 som veľa času strávila v divadlách či v prítmí sál rôznych nezávislých kultúrnych zoskupení. Keď si premietam, ktoré zo zážitkov vo mne stále rezonujú, vyberiem tri. V marci to bola premiéra inscenácie Bélu Pintéra Špina v réžii Jána Luterána – dlho som nebola na takej činohre v SND, kde by pre mňa všetko fungovalo, od textu až po herecké výkony. Až na jeseň sa mi podarilo vidieť matter v réžii Martina Hodoňa. Ironická (seba)reflexia prežívania a dožívania tanečníkov v podaní Anny Sedlačkovej, Dáše Čiripovej a Daniela Račeka sa pre mňa stala jedným z nečakaných vrcholov uplynulej sezóny. Podobne ako surreálna performancia o vzťahu muža a ženy Eight cups and the Devil v réžii a choreografii Roberty Legros Štěpánkovej a Tomáša Janypku. Tá mala síce premiéru na jeseň 2021, ale na Slovensku bola uvedená až v roku 2022.

Marek Godovič:
Na pozadí celkovo náročnej situácie boli v roku 2022 aj pozitívne momenty, ktoré prinášali nádej. Na dennej báze som so zatajeným dychom sledoval expedície režisérky a aktivistky Viery Dubačovej a jej slovensko-ukrajinského tímu na vojnou kontaminovanú krajinu. Krátke a výstižné reportáže na sociálnych sieťach, zachytené okamihy, emócie vo vojnových reáliách. Aj mnoho kultúrnych centier, inštitúcií a festivalov na Slovensku sa snažilo začleniť ukrajinských umelcov a umelkyne do nášho kultúrneho diania.
Pre mňa dôležitou bola aj tvorba Divadla NOMANTINELS. Po vražde na Zámockej o to viac. Spomenul som si, ako som videl ich prvú inscenáciu Slabosi z roku 2011. Úprimná, autentická výpoveď, ktorej protagonisti a tvorcovia za viac ako desať rokov od jej vzniku stáli za mnohými kultúrnymi aktivitami spojenými s LGBTIQ+ komunitou. Stali sa aj spoluzakladateľmi kultúrneho centra PAKT v bývalom zvaračáku, ktorý v tomto roku spolu s ďalšími aktívnymi divadelníkmi razantne rekonštruovali.
A konkrétne inscenácie? Krvilační a ponížení (Uhol_92), Prevádzači (DPM), Terra Apathy (Divadlo Pôtoň), Yolt (Tanečno) a Vnorená (Odivo). Zo zahraničia Commander (Farma v jeskyni) a aj napriek nedohranej slovenskej repríze Diptych (Peeping Tom). Všetky za aktuálne témy v nečakaných formách. A musím spomenúť rekonštrukciu SNG. Jej dokončenie sa rovná zázraku.

Dária Fojtíková Fehérová:
Použiť slovo „zarmútilo“ sa mi v súvislosti s vojnou na Ukrajine zdá ako rúhanie a ani to nesúvisí s kultúrou. Nemôžem však túto „udalosť“ roka 2022 obísť, takže skúsim to inak. Zarmútilo ma, že sa téma vojny a jej následkov dostala aj do inscenácií slovenských divadelníkov. Bola som presvedčená, že táto téma bude úplne mimo mojej bubliny a teraz mi mení perspektívu nazerania na akékoľvek súčasné dielo. Rozčarovalo ma odvolanie Mateja Drličku, pretože politika dnes už naozaj nemôže zasahovať do fungovania kultúrnej inštitúcie. Zároveň ma potešilo, ako sa s tým SND vysporiadalo – personálne aj umelecky. Najmä činohru považujem za svojbytné teleso, ktoré je schopné ustáť takéto turbulencie. V kine ma potešili Websterovci vo filme – pokojná séria rozprávaní s posolstvom, bez zbytočného tlaku rýchlych strihov a hluku na detské zmysly. Vkusné a príjemné.

Martina Mašlárová:
Veľkým plusom roka 2022 bol návrat k relatívne normálnemu harmonogramu kultúrneho diania, s premiérami, ktoré sa neposúvajú, či festivalmi, ktoré sa konajú v rozmeroch, na aké sme boli zvyknutí. Za zážitkami sa opäť mohlo cestovať – a tak som si v lete zašla do Avignonu, kde som objavila pre mňa dosiaľ neznámu belgickú režisérku Miet Warlop. Jej inscenácia One Song, ktorá vznikla v spolupráci s NT Gent, bola vzrušujúcou ukážkou toho, ako sa dá skombinovať konceptuálny prístup so silnými témami a veľkým zmyslom pre humor a nadhľad. Keby som to mala veľmi neteatrologicky zhrnúť, užila som si každú minútu až do úplného vyčerpania.
Zdá sa mi, že vyššie menovaná kombinácia vlastností je vo všeobecnosti to, čo v divadle vyhľadávam, lebo aj môj prvý zážitok z divadla Roberta Lepagea by sa dal ovenčiť podobnými prívlastkami. Hoci jeho „monodráma o pamäti“ s názvom 887, ktorú som videla na festivale Divadlo v Plzni, bola celkom odlišným typom inscenácie, humor a hravosť tohto kanadského režiséra a herca bola odzbrojujúca a z predstavenia som odišla nadšená ako už dávno nie.
Do tretice sa vrátim do domáceho prostredia, hoci nie tak celkom, lebo koprodukčnú inscenáciu martinského SKD a Městských divadiel Iokasté pražských som videla práve na premiére v Prahe. Azda v tejto chvíli píšem o inscenácii Lukáša Brutovského zdanlivo viac z pozície kolegiálno-kamarátskej než kritickej, no tým, ktorí by ma chceli obviniť zo zaujatosti (a aj všetkým ostatným) odporúčam navštíviť niektorú z repríz. Spomínané charakteristiky som našla aj tu – baví ma jazyk a štruktúra textu; spôsob, akým sa autor a režisér vtipne pohráva s presahmi mýtu do súčasného sveta; bavia ma herecké výkony aj šikmina, po ktorej sa herci pohybujú a výtvarný objekt Juraja Poliaka. No zároveň tých šesťdesiatpäť minút predstavenia prináša v tejto divadelne účinnej forme trefný komentár spoločnosti, v ktorej sa príbehy silných mužov rozprávajú neporovnateľne častejšie a presnejšie ako príbehy silných žien.

Iva Heribanová:
Za rok 2022 mě v oblasti divadla potěšilo a oslovilo mnohé (ať už šlo o konkrétní inscenace nebo například o opětovné konání festivalů), v rámci bilancování konce roku však nad řadou pozitiv bohužel vítězí jedno prostupující a stále znovu se vynořující negativum. Je jím trvající převaha kvantity nad kvalitou, která se pro mě po pandemické zkušenosti stává čím dál víc patrná a absurdní. Namísto toho, aby v návaznosti na nedobrovolné zastavení a absenci živé kultury vznikalo méně, ale o to kvalitnějších divadelních projektů, jsou tvůrci (obzvlášť v subvencovaných scénách) nuceni neustále chrlit nové „produkty“, aby svou činnost řádně vykazovali. Obsahu je tak přehršel, schopnost hovořit k a o současnosti přesto má jen velmi malé množství z něj.

Karol Mišovic:
Rok 2022 bol bohatý najmä na svetové i slovenské tragédie, no, žiaľ, nie na javiskách, ale v politickom a spoločenskom dianí. V mnohých kamenných aj nezriaďovaných divadlách sa však vyskytli inscenácie či jednotlivosti, ktoré ma dokázali svojou kvalitou vytrhnúť z bezútešnosti reality. Z inscenácií to boli Nikdy navždy (DPM), Stano a Zlá noha (Divadlo LUDUS) a Perplex (DJGT Zvolen). V širšom kontexte ma potešila práve posledná menovaná. Zvolenčania opäť dokázali, že pod vedením umeleckého šéfa Petra Palika smelo pokračujú v nastavenom progrese, v Perplexe sa stretla symbióza dobrého textu, štýlovo čistej réžie Jána Luterána, výborného výtvarna i hudby a štyroch hereckých výkonov, ktoré ponúkajú vzájomnú súhru často nevídanú nielen vo Zvolene, ale na Slovensku vôbec. Nadchnutý som odchádzal aj z dvoch inscenácií VŠMU, ktoré priniesli – na školskej pôde v poslednej dobe nie vždy vídaný – vzácne syntetický tvar a najmä silnú osobnú výpoveď tvorcov, konkrétne išlo o Kráľa Vávru v réžii Martiny Havierovej a Koniec Eddyho v réžii Emy Benčíkovej. No potešili ma aj jednotlivé herecké výkony, pri ktorých často predstaviteľ menšiu rolu povýšil na hlavnú hereckú os inscenácie. Napríklad Alexander Bárta v Hamletovi (LSS), Petra Vajdová v Macbethovi (SND) Jana Kovalčíková a Ingrid Timková v Salemských bosorkách (SND), nesmierne sugestívny Jakub Jablonský v Nikdy navždy (DPM), artistne hravý Matej Babej v Stanovi a Zlej nohe (Divadlo LUDUS) a môj osobný muzikálový objav roka – herecky bezprostredná a spevácky podmanivá Lenka Machciníková v Bodyguardovi (Nová scéna). A nesmiem zabudnúť na skvelú inscenáciu opery Salome v réžii Slávy Daubnerovej v nemeckom Karlsruhe. Daubnerová opäť a znova v divadelnej Európe kvalitne reprezentovala slovenské farby.

Adam Nagy:
Minulý rok bol bohatý na mnohé experimenty a nové formy. Medzi ne patrí aj citlivá reperformancia Vnorená alebo absolventská inscenácia piatakov z Katedry bábkarskej tvorby na VŠMU Júl. V oboch prípadoch si dovolím povedať, že som zažil katarziu, ten očistný moment, pre ktorý s nádejou chodím do divadla. Sú to veľmi osobné výpovede tvorcov. V prvom prípade téma starostlivosti o blízku osobu v jej poslednej etape života, v druhom narastajúca agresia a násilie v spoločnosti so štipkou nádeje na záver. Gogoľovský smiech cez slzy vo mne vyvolala inscenácia Divadla Pavla Országha Hviezdoslava Krása nevídaná. Ide o dielo, ktoré cez dôkladný výskum, výtvarné inštalácie a autorské texty herečiek groteskne vypovedá o náročnom živote mladých žien na Slovensku. Pre mňa táto inscenácia bola jednoznačným prekvapením a vyvrátila všetky moje predsudky.

Diana Pavlačková:
Radosť z toho, že kultúra tento rok fungovala už vo viac-menej neobmedzených podmienkach zatienil smútok a beznádej z vojny a teroristického útoku. Veľké množstvo aktivít umelcov a umelkýň či organizácií, ktoré sa jasne vyhranili voči agresii a nenávisti, alebo ponúkli priamu pomoc, prinieslo ako-takú nádej. Odhliadnuc od diania naokolo, k mojím tohtoročným osobným „topkám“ patria nasledovné: Vnorená (Odivo), a to konceptom, témou a jej zobrazením, invenčnosťou každého a každej z tvorivého tímu; Veľký nádych (Debris company a Bratislava v pohybe) – čaro tanca takmer štyridsiatich žien rôzneho veku v úplnom daždi; TETSU (MimoOs) ako postpandemický návrat k radosti z číreho pohybu; PRIMA (Viktor Černický na Divadelnej Nitre) za jednoduchosť, vtip a funkčnosť konceptu. Z tvorby zriaďovaných divadiel ma tento rok najviac oslovila Iokasté z SKD Martin ‒ textom aj inscenačným prevedením.

Milo Juráni:
Za najkomplikovanejšiu (ale málo diskutovanú) otázku roka pokladám iniciatívu Štátneho divadla Košice získať status národného divadla. Historické dôvody by sa našli. Ale je dnes na túto zmenu správny čas? Pojem „národný“ je spolitizovaný a zmyslovo vyprázdnený. Koncept národných inštitúcií mal význam pri emancipácii, dnes je to skôr archaizmus. Divadlo by si tým neprilepšilo ani ekonomicky. U nás je zákon o Slovenskom národnom divadle napísaný na mieru tejto inštitúcie. V Čechách svoje národné „dvojky“ (napríklad Národní divadlo Brno, Národní divadlo Moravskoslezské) financujú mestá a nie úplne s nadšením. Na druhej strane, rozumiem, že z hľadiska prestíže či marketingu názov Štátne divadlo neznie ako tá „najvychytenejšia“ značka.
Najbizarnejšou udalosťou je zverejnenie výsledkov odbornej štúdie dopadu električkovej trate, ktorá mala viesť okolo SND. Zjednodušene napísané, ak by sa zachoval pôvodný návrh, počuli by sme vedľa replík aj dunivý hluk hromadnej dopravy a znížila by sa životnosť budovy. Je to zlá správa, aj keď sa to dalo očakávať. Lenže, kým pri novej budove ide o odborný odhad, dokument ministerstva kultúry ponúka aj presné merania z Historickej budovy SND a Slovenskej filharmónie. Vyzerá to, že najlepším riešením by bolo zrušiť električky v celom centre. Triumfálne zverejnenie na sociálnych sieťach rozvírilo komentáre. Z umeleckých osobností sa stali doslova odborníci na vibrácie, hlučnosť aj akustiku. Za rozohnenie vášní a odhalenie, že každý sme tak trochu „dezolát“ patrí ministerstvu kultúry poklona. Škoda, že takúto angažovanosť neprejavilo aj v iných otázkach.

Martin Bujna (projektový manažér MLOKi):
V manažmente kultúry v roku 2022 rezonovali dve udalosti. (Po)otvorenie SNG po mnohoročnej rekonštrukcii sa – právom – slávilo ako triumfálny úspech. Koniec riaditeľa SND bol mixom frašky a tragédie. Čím to je, že dve erbové inštitúcie majú taký odlišný osud? Riaditeľka SNG je na svojom poste už dvanásty rok, prežila dvoch ministrov a dve ministerky kultúry. Práve kvalitu a kontinuitu v manažmente inštitúcie vnímam ako rozhodujúci faktor úspechu. Stolička riaditeľa SND je horúca a ozdravné procesy rýchlo narážajú na nedostatok politickej podpory. Ministerstvo dáva a ministerstvo berie. Nech vyhrá najlepší – ale beda, ak niekomu začne prekážať. Prečo sa nám v SND nedarí to, čo obdivujeme v SNG?

Miroslav Zwiefelhofer:
Najpozitívnejšou správou nepochybne je, že v roku 2022 sme konečne opäť zažili divadelnú jeseň a všetko nasvedčuje tomu, že aktuálna sezóna by mohla byť bez prerušenia. Do pozornosti by som rovnako chcel dať participatívny proces tvorby celoštátnej stratégie kultúry 2030. Zúčastnil som sa len jeho útržkov, no zažil som rôzne situácie a zaznamenal som poznámku kolegyne, ktorá sa spolupodieľa na nastavovaní tohto participatívneho procesu. Zaujalo ju, že v slovenskej kultúre prakticky nie je možné zohnať človeka, ktorý je odborníkom, ale nemá svoj záujem ako aktívny aktér kultúrneho života (je expertom, no nie je stakeholderom). Možno by stálo za to otvoriť diskusiu, ako chceme posúvať slovenskú kultúrnu politiku, ak v nej nie je možné získať odborníka bez svojho súkromného záujmu. Stalo sa toho, samozrejme, ešte mnoho, ja by som však chcel na záver len všetkým tvorcom, teoretikom i fanúšikom kultúry popriať šťastný a úspešný rok 2023. Dvadsiate roky dvadsiateho prvého storočia totiž zatiaľ pripomínajú dostihovú dráhu pre jazdcov apokalypsy. Zostáva preto dúfať, že po pandémii a vojne nebývalých rozmerov v našej najtesnejšej blízkosti nás nečaká žiadna invázia mimozemských vojsk, či návrat Titánov na pozemský svet.

Redakcia MLOKi

MLOKi tvorí skupina divadelných profesionálov – kritikov a kritičiek divadelného umenia. Kľúčovým projektom združenia je internetový časopis mloki.sk.