Redakcia MLOKiMartina Mašlárová
V pandemických časoch boli bilančné ankety plné odpovedí, ktoré reagovali na stav kultúry počas covidu. Aktuálna situácia je podobná, akurát ju nespôsobuje mikroskopický vírus, akási neuchopiteľná vis maior, ale veľmi konkrétny činiteľ, ľudský aktér, ktorého negatívne pôsobenie sa však tiež šíri ako vírus a má podobné katastrofálne dôsledky. Chcela by som preto oceniť všetky gestá rezistencie aj podpory – či je to čítanie príhovorov, vyvešiavanie čiernych vlajok, otáčanie sa chrbtom nekompetentnosti, držanie pochodne či skandovanie na námestiach, ale aj podporné statusy na sieťach, čokoľvek sa počíta. Obdivujem napríklad vytrvalosť, s akou Činohra SND demonštruje nesúhlas s krokmi svojho zriaďovateľa aj poverenej riaditeľky divadla. Obdivuhodná je aj energia ľudí z platformy Otvorená Kultúra!, je skvelé, že OK! existuje a je silným hlasom tých, ktorí upozorňujú, že to tu nie je OK. Škoda len, že tí, ktorí majú v rukách moc, tento hlas počúvať nechcú.
V rovine osobných kultúrnych zážitkov je moja bilancia, našťastie, úplne iná – pozitívneho bolo veľa. Premiéra inscenácie Odliv v SND bola v deň prezidentských volieb trpko vizionárska, ale divadelne ma nesmierne bavila na rôznych úrovniach – herecky, výtvarne, ideovo, jazykom aj humorom. V novembri som sa v divadle po dlhom čase spontánne postavila – vlastne celkom náhodou som sa dostala na hosťovanie inscenácie Mila Raua Medea’s Children v rámci festivalu Pražské křižovatky. Také brutálne divadlo v celom spektre významov tohto slova som dávno nezažila. Na Divadelnej Nitre (ktorá nebola Divadelnou Nitrou) som videla Fóbiu Markusa Öhrna a Karla Radiszewského, radikálne queer divadlo, nesmierne vtipné a drsné zároveň. Obe inscenácie prekročili moju komfortnú zónu takým spôsobom, že na ne tak skoro nezabudnem. Podobný efekt mal performatívny koncert Iva Dimcheva vo Viedni, subtílnejším, no rovnako silným výkonom ma „uhranula“ herečka Marie Štípková v monodráme Na první pohled, ktorú som videla na festivale v Plzni. Prvýkrát som tento rok navštívila (a dávam tip na) Heidi Horten Collection vo Viedni, pražskú Kunsthalle (keď už tá naša nefunguje), v SNG treba ešte stihnúť výstavu Architekt Dedeček a odporúčam si ju doplniť filmom Architektúra ČSSR 58-89.
Miro Zwiefelhofer
Asi nebudem jediný, pre ktorého bol divadelný rok 2024 najmä o spojení širokého spektra aktérov v snahe zabrániť rozkladu kultúrnych inštitúcií skupinou existencií, ktorých svet najlepšie opísala v roku 2012 Zuzana Piussi vo svojom filme Krehká identita. Aj preto je hlavným porazeným roku 2024 Matúš Oľha. Na rozdiel od väčšiny členov „Machalovej križiackej výpravy za normalizáciu slovenskej kultúry“, Oľhu nepodozrievam z toho, že je limitovaný možnosťami svojho intelektu. Jeho spolupráca na zámernej paralyzácii Fondu na podporu umenia je pritom najobludnejšia práve v tom, že sa okrem iného dotýka stoviek absolventov Akadémie umení v Banskej Bystrici, ktorým z pozície dekana Fakulty dramatických umení a neskôr rektora celej školy osobne podpisoval absolventské diplomy. Najmä činnosť platformy Otvorená Kultúra! pritom zabránila ešte vážnejším škodám, ktoré mohli byť na slovenských kultúrnych inštitúciách napáchané. Okrem toho bude rok 2024 navždy rokom, v ktorom nás opustili profesorka Soňa Šimková a režisér Blaho Uhlár. Odkaz oboch zostane pevnou súčasťou dejín slovenského divadla.
Z pozitívnych momentov chcem upozorniť na podcast plan.art, obzvlášť posledné vydanie v tomto roku s Jarom Viňarským bolo mimoriadne vydarené a zaujímavé počúvanie. Na slovenské pomery výnimočnou udalosťou bolo, že Bratislavský samosprávny kraj v tomto roku zavŕšil dve mimoriadne náročné rekonštrukcie a Divadlo Aréna i Bratislavské bábkové divadlo ukončili dlhotrvajúce provizórium. Môžu sa tak vrátiť k systematickejšej práci v dôstojných podmienkach.
Zuzana A. Ferusová
Top divadelný zážitok bol pre mňa triptych Uhla_92 Slováci ožijú. Text Ivany Gibovej Zapamätaj mi krajinu bez ľudí je to najvýstižnejšie, čo som za minulý rok v divadle počula. Ďakujem za možnosť prežiť antikatarziu a totálnu depresiu kolektívne. To, že s tým nie som sama, je to jediné, čo ešte prináša nejakú nádej. Spomeniem aj výnimočnú réžiu opery Příhody lišky Bystroušky – Sláva Daubnerová dokázala, že v našom Národnom divadle sú možné aj inscenácie svetových kvalít. Vďaka jej za to!
Uplynulý rok bol pre mňa divadelne štedrý: navštívila som viaceré festivaly, na ktorých som zažila silné divadelné výpovede. Trojica Príbeh (Yuri Korec & Co.), Para_nonnormal (NoMantinels) a Časy zo secondhandu. Koniec červeného človeka (BDnR) sú veľmi rôznorodé tituly. Spája ich to, že intenzívne rezonujú so súčasnosťou: či už hovoria o klimatickej kríze a postantropocéne, ukazujú životy ľudí limitované príslušnosťou k minorite, alebo osvetľujú korene vojnového konfliktu na Ukrajine.
Teším sa aj zo znovuotvorenia dvoch bratislavských divadelných priestorov – Bratislavského bábkového divadla a Divadla Aréna. V druhom spomínanom stoja za návštevu obe premiérované inscenácie: Hirošima, moja láska i Nepriatelia ľudu.
Lucia Galdíková
V roku 2024 ma potešilo, že sa na doskách SND objavili dve výnimočné inscenácie Pes na ceste a Tatarka podľa knižných predlôh dvoch kanonických slovenských spisovateľov – Pavla Vilikovského a Dominika Tatarku. Je až neuveriteľné, s akou presnosťou dokázali už pred mnohými rokmi opísať slovenskú náturu a ako priveľmi kruto aktuálne sú ich slová i dnes. Dokážu hlboko vystihnúť naše súčasné prežívanie a to, akí ako Slováci sme a čo sa v našej krajine momentálne deje. Hlboko ma tiež zasiahol text Zapamätaj mi krajinu bez ľudí od Ivany Gibovej, ktorý sa objavil v tretej časti triptychu Slováci ožijú divadla Uhol_92. Všetky tri spomínané diela sa dotýkajú závažných javov dneška, keď je politikmi znásilňovaná nielen kultúra, ale celá naša spoločnosť. Dúfam, že v budúcom roku nájdeme ešte silu a nádej na optimizmus.
Dária F. Fehérová
Keď mal premiéru Pes na ceste v SND, myslela som si, že to s našou krajinou nie je ešte stratené. Keď mal v SND premiéru Tatarka, premkli ma obavy o slobodu tvorby a zároveň o základnú štábnu kultúru, keďže sa generálna riaditeľka SND na premiére ani nemihla. Na premiére inscenácie Jak jeleň budeš si tam chodiť v Slovenskom komornom divadle Martin som uvidela tvorivú silu hnevu, ktorý vytryskol do vzdorovitej variácie na Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu. Obdivujem členov a členky Otvorenej Kultúry!, ktorí krok za krokom bojujú so sústavne sa zhoršujúcimi podmienkami umelcov, združení, malých aj väčších kultúrnych organizácií po celom Slovensku. Lomcuje mnou bezmocnosť a frustrácia, ale ako optimistická idealistka dúfam, že ľudia, ktorí riadili Slovensko v roku 2024, čoskoro upadnú do zabudnutia ako nepodstatné epizódne postavy našich dejín.
Lenka Dzadíková
Marazmus, ktorý žijeme, znásobuje radosť z každého umeleckého diela či podujatia. V uplynulom roku sme sa mohli tešiť z vzniku perspektívnych festivalov Teen Theatre Fest v produkcii Divadla Jána Palárika v Trnave a Prieniky v Bratislavskom bábkovom divadle.
Aj tento rok u nás vzniklo niekoľko inscenácií, ktoré radikálne prekračujú kategóriu „to je len pre deti“. Ruky veľkosti orecha v hľadisku Starého divadla Karola Spišáka spája tri generácie pri téme stareckej demencie člena rodiny. Kráska a zviera v Bábkovom divadle Žilina zas s humorom, no veľmi presne triafa do rozprávkových aj reálnych stereotypov.
Rada by som vyzdvihla podujatie Kon(tro)verzácie o umeleckom prednese, divadle poézie a recitačných kolektívoch, ktorú realizovali odborné pracovníčky Národného osvetového centra. Odohralo sa na ňom niekoľko riadených diskusií, ktorých forma bola inšpirovaná tzv. oxfordským štýlom. Aj to je znakom toho, že umelecký prednes je nestarnúcim fenoménom, ktorý sa vyvíja, inšpiruje a vzdeláva. Veľkým prínosom je kniha Jaroslavy Čajkovej a autorského kolektívu Hviezdoslavov Kubín, história sedemdesiatich rokov súťaže. Publikácia so vzácnym obsahom a lákavým dizajnom je nielen dôstojnou pripomienkou fenoménu HK, ale aj dôležitým informačným zdrojom so vzácnymi fotografiami a faktami.
Michaela H. Pašteková
Kultúrna obec na Slovensku sa uplynulý rok nestretávala iba v divadlách a na festivaloch, ale aj na námestiach, pred Fondom na podporu umenia či v Národnej rade. Protestné akcie organizované platformou Otvorená Kultúra! boli najzásadnejšie performancie roka 2024, navyše sme na nich participovali my všetci. Najsilnejším zážitkom v Slovenskom národnom divadle bolo tento rok celosektorové stretnutie kultúrnej obce 12. augusta – ak sa roky hovorilo o potrebe prepájať zriaďovanú a nezriaďovanú kultúru, nikdy sme si neboli bližší ako posledné mesiace. Najväčšie dojatie prichádzalo na konci každého predstavenia pri čítaní požiadaviek Kultúrneho štrajku. Ale stále sa aj tvorilo, hralo, tancovalo! Napriek ťažkej situácii vznikli opäť silné diela a ja tu vyberám len tri, pri ktorých som mala z rôznych dôvodov zimomriavky. Hlavnými postavami sú vo všetkých silné ženy – Martina Hajdyla Lacová v Bodies in Progress, Soňa Ferienčíková v IHOPEIWILL a Anka Sedlačková v Život, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz.
Karol Mišovic
Asi je zbytočné pri sumarizovaní roku 2024 zas a opäť hovoriť o pocitoch úzkosti, depresie a zmaru vyplývajúcich z cielenej politickej deštrukcie slovenskej kultúrnej sféry. Všetci sa zrejme úprimne obávame, čo prinesie nasledujúci rok, ale napriek tomu ostávam optimistom, keďže podobne ako v minulých érach vlády jednej strany – či už nacistickej, alebo komunistickej – sa ukázalo, že silu divadla neumlčí ani diktát z najvyšších sfér. Práve vďaka tomu dnes s úžasom vzhliadame k inscenačným, protitotalitárskym činom Jána Jamnického a Ferdinanda Hoffmanna, neskôr Vladimíra Strniska, Miloša Pietora, Pavla Haspru či Blaha Uhlára, ktorí sa nebáli tvoriť otvorené divadlo v uzatvorenej spoločnosti. A v roku 2024 vzniklo hneď niekoľko podobne skvelých inscenácií nastávajúcich zrkadlo našej súčasnosti, a to vo vysoko kvalitnom umeleckom stvárnení. Stretli sme sa s odvážnymi a súčasne divadelne sugestívnymi titulmi, o ktorých sa pravdepodobne budú učiť aj naši nasledovníci. K mojim diváckym vrcholom radím Outcast (Slzy Janka Borodáča), Psa na ceste, Odliv a Tatarku (Činohra SND), Příhody lišky Bystroušky (Opera SND), Tel3gram (DJGT Zvolen), Eden. Útek z raja (DPM), Slováci ožijú (Uhol_92) a Kaukazský kriedový kruh (Divadlo Lab VŠMU). Všetky tieto inscenácie boli dych berúcimi zážitkami, ale svojimi myšlienkovými paralelami i mrazivými umeleckými výpoveďami mi vliali nádej, že tu ešte nemôže byť až tak zle, keď máme také skvelé divadlo.
Amálie Bulandrová
Jakékoli počiny slovenské kultury nelze nevnímat prismatem aktuálního politického dění. S napětím a obdivem sleduji a podporuji platformu Otvorená Kultúra!, která komunikuje, síťuje, zviditelňuje problematické kroky vlády i širší problémy kulturní politiky, postuluje, argumentuje a neutichá ve svém nasazení aktuální stav měnit. Mezi různými glosami reagujícími na kulturně-politický stav země mě naposledy oslovily ty Márie Beňačkové Riškové na téma kindermanažmentu či environmentální revoluce. Z výtvarného hlediska mě potěšila spolupráce scénografky Lucie Škandíkové s brněnským HaDivadlem, která vedla k promyšlené dramaturgicko-scénografické koncepci inscenace Věřit v šelmy. Velkým zážitkem pro mě bylo opětovné navštívení performance Bodies in Progress Martiny Hajdyla Lacové: sledované posuny oproti premiéře konané v dubnu a navštívené repríze v srpnu ve mně vyvolaly nečekané emocionální napojení. Téma mateřství a umění, které toto dílo ohledává, bylo po uvedení na festivalu Artwife rozvedeno také v diskusi vedené Marikou Smrekovou, jejíž aktivity na poli parent-friendly-culture vnímám jako klíčové pro uvažování o přístupné a férové kultuře. Velikou radost mi obecně činí projekty Jany Mikuš Hanzelové a Zuzany Janečkové, realizované v kulturním centru Diera do sveta či Domě Jána Hály ve Važci a blízkém okolí, které každoročně zažívám zejména v koncentrované feministické oáze jménem Arwife.
Martin Bujna (projektový manažér MLOKi)
Účasť na januárovom calle širokej kultúrnej obce, po ktorom vznikla platforma Otvorená Kultúra!, mala pre mňa nečakané pokračovanie. Stal som sa členom koordinačného tímu platformy a „vďaka“ marazmu na MK SR som spoznal skvelých ľudí, ktorých by som za štandardných okolností asi nestretol. Ivana Laučíková, Veronika Němcová, Adam Straka, Katarína Mišíková, Daniel Vadas, Andrej Gregorčok, Dominika Moravčíková, Anna Jablonowska Holy, Aleš Vojtášek, Erik Kliment, Ivana Rumanová, Ľudovít Nápoký, Jana Hanzelová, Dávid Koronczi, Braňo Matis a mnohí ďalší sú ochotní venovať OK! stovky hodín profesionálnej dobrovoľníckej práce, schopní prekonávať prekážky a nevzdať sa. Pokračujeme!
Alexandra Rychtarčíková
Pri bilancovaní roka 2024 by som sa rada sústredila výlučne na divadelné produkcie, ktoré vo mne zarezonovali viac než iné, a nechala neodborné a devastačné kroky Ministerstva kultúry SR do inštitúcií, organizácií a fondov bokom. Ale to sa nedá… Nehovoriac o tom, že dané inscenácie zarezonovali aj kvôli kontextu doby svojho vytvorenia.
Spomedzi inscenácií zriaďovaných divadiel veľmi oceňujem tvrdú kritickú a politicko-satirickú líniu Činohry SND, ktorá sa snaží bojovať za slobodu umeleckej tvorby i slova a, našťastie, ostáva živá a silná. Táto línia sa započala azda už inscenáciou Sme v pohode, nabrala spád výbornými inscenáciami Odliv, Pes na ceste z minulej sezóny a pokračovala aj v tejto sezóne inscenáciou Tatarka. Z menovaných bol Pes na ceste, ktorý pointuje trpkú dobu dneška, vďaka minimalistickej réžii a výborným hereckým výkonom pre mňa skutočným divadelným majsterstückom.
Stále narastajúci trend zaznamenávajú aj inscenácie skúmajúce otázku identity, a to najmä optikou rodovej rovnosti a feministických prístupov. Pre mňa osobne bola jedným z najvýnimočnejších (a vskutku netradičných) počinov inscenácia Život, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz, a to po formálnej, interpretačnej, kontextovej i výskumnej stránke. Cez odomykanie trinástych komnát, ale s ľahkosťou a humorom tvorkyniam vlastným vo mne zarezonovala aj inscenácia Blaho od zoskupenia Jedným dychom – príjemne oslobodzujúca, povzbudivá, vtipná a láskavo úprimná. Ďalším výnimočným dielom bol Outcast v réžii Júlie Rázusovej, ktorý pre mňa ostal príkladom divadelno-inscenačnej komplexnosti vďaka skvelým hereckým výkonom, výrazovým prostriedkom i prepojeniu intímneho s verejným a malých osobných dejín s tými veľkými. Zaujalo ma aj Povstanie so ženskou tvárou z banskobystrického BDnR, ktoré zaplnilo prázdne miesto na mape recepcie jednej z rozporuplných udalostí našich národných dejín, SNP, a to práve vďaka historicky prehliadanej ženskej účasti a sile. V historicko-feministickom duchu sa niesla aj inscenácia divadla DPM Eden. Útek z raja o túžbe po (ne)naplnenej vnútornej i vonkajšej emigrácii. Brisknými pointami a komentármi, nielen k podstate ženskosti a významu svadby ako rituálu premeny, a to na pozadí sveta rútiaceho sa do záhuby, vo mne nadmieru zarezonovala aj inscenácia Uhla_92 Happy End v réžii Alžbety Vrzguly.
Z toho, čo som stihla za rok vidieť, a o čom som mohla čítať, je zjavné, že (takmer bez výnimky) bez ohľadu na formu zriaďovacej listiny či geografické parametre naše divadlo neprestáva spochybňovať, klásť otázky, ironizovať, neprestáva bojovať. A prostredníctvom – a aj vďaka nemu – i my.
Michal Belej
Aj keď atmosféra v kultúre začína byť neznesiteľná, vzdor voči arogancii moci sa prejavuje aj silnými dielami. Rozosmialo ma video, v ktorom cez AI ožil obraz Martiny Šimkovičovej a zaspieval o jej láske k umeniu. Dokonalosť.
Aj v divadle som si zažil intenzívne momenty. Osobne ma nadchol Eden. Útek z raja od Divadla DPM. Všetky herečky v ňom boli vynikajúce, ale najviac ma zaujala Kata Gurová, ktorá využila svoj komediálny talent pri vážnej téme a fungovalo to. Skvelý bol aj triptych Slováci ožijú a nahnevaný text Ivany Gibovej bol pre mňa kultúrny moment, ktorým definovala súčasný stav spoločnosti. Najväčší klenot pre mňa boli Kolesá/The wheels v SKD Martin. To je dielo, kde sa deje na javisku toľko vecí, že som si ako divák nevedel vybrať, na čo sa mám pozerať. Extrémnu nápaditosť predvádzajú všetky divadelné zložky, pričom by som vyzdvihol inovatívny prístup k zboru.
Marek Godovič
Rok 2024 v kultúre a divadle zostane zapísaný ako rok spojenia sa ľudí naprieč nezávislými aj zriaďovanými subjektami v platforme Otvorená Kultúra! Zostane vo mne veľa emócií z udalostí, počas ktorých divadelníci a divadelníčky vyšli zo svojich skúšobní, od svojich počítačov a mnohí sa po dlhom čase videli v inom ako umeleckom kontexte, a to na ulici. Je to silná reakcia na ničenie toho, čo už slovenská kultúra v neľahkých podmienkach dosiahla. Zostanú vo mne obrazy z rôznych performancií, ktoré hovoria o súčasnom stave spoločnosti: stále padanie a zdvíhanie v Príbehu (Yuri Korec & Co.), Soňa Ferienčíková v IHOPEIWILL (threeiscompany & Jaro Viňarský) bojujúca v sieti prepojení a súvislostí, nadľudsky dlhé manipulatívne ruky Mareka Geišberga v úlohe Rola v Kolesách/The Wheels (Slovenské komorné divadlo Martin), príliš reálna pieseň opisujúca myslenie Valizlosťa Mataja v inscenácii Tatarka (Činohra SND), Kristus a jeho utrpenie vo fólii v Ježišovi z Montrealu (Činohra SND), znepokojivé rozjímanie v performancii Život, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz (Kultúrne centrum P*AKT) alebo presné súvislosti našej súčasnosti s minulosťou v inscenáciách Eden. Útek z raja (Divadlo DPM) a Happy End (Uhol_92). Rezonovali vo mne slová Anny Gruskovej, ktoré mi na rozlúčke s Blahom Uhlárom povedala: „Odišiel náš hrdina.“ Táto doba si ich znova zúfalo pýta a po roku 2024 je nádej, že ich má.
