Komu zvonia do hrobu

Súbor Divadla Stoka už tridsať rokov tvorí rovnakým spôsobom. Jeho členovia hovoria o tom, čo ich v tej chvíli zaujíma, potom to zapisujú, fixujú a hrajú. Unikátny spôsob, s ktorým na Slovensku začal režisér Blaho Uhlár, lebo bojoval s akoukoľvek textovou predlohou. Dnes už taký unikátny nie je, hovorí sa, že je prevarený a nič nové neprináša. No nemôže to byť stále to isté, pretože herci v Stoke sa menia, ich životné okolnosti sa menia, situácia okolo nás sa mení. Jednoducho, stále je o čom. Raz je výsledok viac intímny, raz spoločensko-kritický, raz sa hovorí v metaforách, inokedy na plnú hubu, herci sú raz vo väčšej, raz v menšej kondícii. Z Divadla Stoka sa stala legenda, ktorú potom zbúrali, a dnes prežíva na infúziách dotačného systému a láskavosti (bývalých) kamarátov. Situácia nemá riešenie, Uhlár nie je Bob Wilson, takže stále patrí do toho istého vreca žiadateľov ako zoskupenia čerstvých absolventov „vé-eš-em-ú“, ktorí popri točení seriálov chcú raz do roka robiť aj veľké umenie. Ktovie, čo si o tom myslí taký Stanislav Štepka, ale predsa len, ľahšie sa predajú vstupenky na láskavý, otcovský humor, ako na obnažené prsia a penisy, estetiku škaredosti, ktorá ale neprináša potešenie Golden Life klubu v Senci.

Najnovšia inscenácia Divadla Stoka sa volá Škovránok. Traja herci (Jozef Chmel, Martin Kollár, Peter Tilajčík) a jedna herečka (Michaela Fech) už evidentne počuli dostatok podcastov o budovaní vzťahov a sebarozvoji. Dialógy životných či sexuálnych partnerov väčšinou prebiehajú v cynicko-realistickej rovine, bez hlbšieho citového angažovania sa. Ponúkajú triezvy pohľad na zacyklené partnerstvá, z ktorých sa nedá vyjsť. Dialógy sú racionalizované, ale uchovávajú si isté tajomstvo či pracujú s momentom prekvapenia, ktorý obracia situáciu v prospech opačnej strany. Hoci politickú situáciu jednotlivé výstupy zďaleka obchádzajú, sú založené na manipulatívnosti, nerovnom partnerstve, rôznych patológiách. Azda okrem jediného výstupu (Kráľovský otec) dialógy nejdú na hranicu absurdnosti, neprezentujú devalváciu hodnôt a neschopnosť komunikácie, ale akýsi tragický štandard našich bežných životov.

Vďaka scénografii je v etudách latentne prítomná téma smrti, pohrebov, umierania. Rozchody sa odohrávajú na cintoríne, pri romantickom osvetlení večných svetiel. Herci sú oblečení v krojoch, to stačí na to, aby bola inscenácia vyhlásená za dostatočne národnú. Niekoľko výstupov sa však veľmi konkrétne vyjadrí k téme a úlohe umenia, vrátane toho posledného výstupu, ktorého názov je pejoratívnym pomenovaním mužského pohlavného údu. Ide v ňom o spochybnenie hereckej práce, umenia samotného, verbálnej reprezentácie, ale aj herca/umelca, ktorý je v bežnom živote predsa len obyčajným človekom. Na toto sa chcem v divadle pozerať, toto chcem ako umelec interpretovať? A predsa je v tom všetko. Štyri slová a análny kolík. Tlieskam a zhasínam svetlo. Je to ozajstné salto mortale, memento mori a tanec na vlastnom hrobe, ktorý Uhlár tancuje prostredníctvom Jozefa Chmela, herca, ktorý od neho odišiel v roku 1999. Aké symbolické, vrátiť sa práve v roku, keď Stoka získala na premiéry podporu z hlavného verejného zdroja NULA EUR.

Napriek tomu, že Divadlo Stoka už prežilo všeličo, nie je isté, či prežije predstavy o tvorbe súčasného vedenia ministerstva kultúry. Ale to možno neprežije nik. Preto si kúpte lístky a choďte na Škovránka, ak dostanú dotáciu na reprízy.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová