Forever young alebo kto sa skutočne správa dospelo

Vtedy totiž vyšiel zborník Divadlo v období hodnotovej krízy. Matúš Oľha vo svojom referáte na strane 362 napísal: „Divadlo z pasáže cudzopasí na ľudskom nešťastí a tvorí svoje ,diela‘, ktoré balansujú niekde na hrane artterapie a divadla, s podporou 3⁄4 mestskej dotácie na kultúru, ktorú poskytuje mesto Banská Bystrica.“ Tento výrok (ako aj celý referát či ďalšie výtvory a aktivity dotyčného) by si prinajlepšom zaslúžil zapadnúť prachom dejín. Viem o ňom však preto, lebo ho vo svojej najnovšej inscenácii citovalo práve Divadlo z Pasáže. Inscenátorkám išlo o zobrazenie toho, ako bývajú jeho herečky a herci vnímaní, nie o prvoplánové poukazovanie na niekoho konkrétneho. Slúži im ku cti, že meno autora výroku v inscenácii nespomenuli, no ja som si to nevedela odpustiť.

Oľhov výrok sa v predstavení objavil popri ďalších: všetky dehonestovali prácu divadla či životy ľudí s Downovým syndrómom a iným kognitívnym znevýhodnením. To je aj impulz, na základe ktorého inscenácia vznikla: komunita pracujúca v divadle a združená okolo neho sa stretáva s tým, že herci a herečky sú označkovaní ako (večné) deti.

Pre ľudí považovaných za homogénnu skupinu, v ktorej sa ľahko stráca ich individualita, je princíp devised theatre potrebnou aj ideálnou formou vyjadrenia. Inscenácia je založená na reálnych skúsenostiach, pocitoch, názoroch a reakciách účinkujúcich. Je osobná. Je okamžitá. Nachytala ma na hruškách.

Ako príklad uvediem segment na tému „Kedy sa človek stáva dospelým? Čo je dospelosť?“. Herec Michal Daniš (v pôsobivom voiceoverovom vopred nahranom monológu spojenom s hromadnou hereckou akciou merania, kvalifikovania a naceňovania jeho života) hovorí o tom, ako šiel do banky a dostal svoju prvú platobnú kartu. Klaudia Kuzmová pocítila príchod dospelosti nástupom neodbytných myšlienok, ktoré viedli takmer k tragickému vyústeniu. Sú zhmotnené do podoby červených obálok v rukách ostatných herečiek a herca, ktorí ich nasilu vtláčajú do tela rozprávačky, v tom momente mlčiacej. Nemusí nič hovoriť, svoj príbeh dopovie neskôr. Našťastie má dobrý koniec.

Miriam Kujanová, členka súboru od jeho založenia, opisuje, ako sa stala dospelou, keď sa naučila jazdiť na bicykli, no doteraz nemôže šoférovať auto a je odkázaná na večnú pozíciu spolujazdkyne. Dorota Králiková považuje za dospelosť možnosť hrať sa s bábikami na pódiu. Môj vlastný hodnotový systém vtedy spravil veselý kotrmelec. Tu sme už kilometre vzdialení od „balansovania na hrane artterapie“, ak teda nerátam tie pozitíva, ktoré práve predvádzané umenie prináša publiku.

Scéna Ivany Mackovej pracuje predovšetkým s konceptmi prekračovania prahu a škatuľkovania. Vizuálne (aj metaforicky) pôsobivé sú aj pasáže, v ktorých Veronika Lačná inštaluje svoje kolegyne a kolegu do takých polôh, aby kopírovali fotografie z jej detstva. Tie sú dôkazom, že ako malá vyzerala inak, a preto logicky dnes ako dvadsaťšesťročná nie je dieťaťom. Lucia Krajčiová neskôr v obrovskom obleku blúdi po javisku a snaží sa v spleti látky nájsť svoje končatiny a to, kým skutočne je.

Humor, dôvtip či odľahčenie je neoddeliteľnou súčasťou rozprávaného i videného. Dôležitým prvkom je moment, keď je publikum vyzvané k tomu, aby si protagonistky a protagonistu „dobre obzrelo“. Od ľudí, ktorí sú pravdepodobne zvyknutí na nepríjemné pohľady, je to výzva, ktorá v celkovom vyznení inscenácie pôsobí patrične. Koniec koncov, pohyb (často frenetický a doslova rozbiehavý) je tu bežným doplnením jednotlivých výpovedí.

Ak po detstve prichádza dospelosť, všetci vieme, čo prichádza po dospelosti: staroba a smrť. Divadlo z Pasáže sa však v novej inscenácii vyhýba pripomenutiu toho nevyhnutného, čo nás všetkých čaká za rohom, a vyberá si ako záverečný odkaz tému večnosti. Herečky a herec sa len potichu vytratia zo scény po tom, ako sa podelia o svoje predstavy o nekonečne. Sekunduje im pritom premietaný text, spolovice preložený do slovenčiny. Sú to slová piesne Forever Young od Alphaville.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová