Martina MašlárováAni na druhý pohľad tieto udalosti nemali žiadny vzájomný súvis. Novovznikajúca vláda ešte pred svojou intronizáciou deklamovala, akú kultúru si želá podporovať nasledujúce štyri roky – napríklad sa nechala počuť, že v našom národnom divadle by nemali pracovať zahraniční umelci. V tom čase vo švédskom národnom divadle vzbudzovala veľké očakávania inscenácia slovenskej umelkyne podľa predlohy dánskeho filmového režiséra, ku ktorej napísal hudbu Švéd pôsobiaci vyše dvadsať rokov v New Yorku a libreto Kanaďan žijúci v Brooklyne, scénu navrhol slovenský výtvarník, ktorý sa natrvalo usadil v Poľsku, a orchester dirigoval Talian, ktorý striedavo žije v Zürichu a v Paríži.
Je v tom zaujímavý paradox. Ak by totiž niekto skúmal, aký vplyv má pôvod umelca na kvalitu umeleckého diela, asi by veľmi rýchlo dospel k veľmi jednoznačnému záveru – žiadny. Ale ak by sme predsa chceli učiniť národnej hrdosti zadosť a povedať, na ktorého slovenského divadelníka alebo divadelníčku môžeme byť právom pyšní – mohla by to byť práve Sláva Daubnerová. Ako jednej z mála sa jej totiž podarilo mimoriadne úspešne preniknúť do medzinárodného prostredia a presadiť sa v ňom.
Azda kúsok tejto zvláštnej hrdosti bol aj popudom pre rozhodnutie, že s priateľmi na chvíľu opustíme spoločensky napäté domáce prostredie a zaletíme si do Štokholmu na operu. (Mimochodom, je to rýchlejšie a jednoduchšie, ako dostať sa slovenským národným dopravcom z Bratislavy do Banskej Bystrice.) Ako sme onedlho zistili, z reprízy, na ktorú sme si kúpili lístky, sa napokon vykľula premiéra, keďže pre tragickú udalosť v divadle bol pôvodný termín prvého uvedenia Melanchólie posunutý.
Keď sme v to chladné októbrové popoludnie prišli do divadla, v zlatom foyer – opulentnom historickom salóne Kráľovskej opery – práve prebiehal artist talk s celým tvorivým tímom. V miestnosti plnej ľudí som si počas diskusie uvedomila zaujímavú skutočnosť. Národná scéna, ktorá tento rok oslavuje 250. výročie vzniku (v roku 1773 ju založil kráľ Gustav III.), sa mi napriek historickej architektúre a prepychovej výzdobe javila ako absolútne moderná inštitúcia. Inštitúcia, ktorá si dovolí v sezóne významného jubilea pozvať (v kontexte opernej réžie) mladú režisérku zo Slovenska, aby uviedla novú súčasnú operu, vytvorenú pre tento konkrétny projekt podľa svojich autorských požiadaviek a vízie. Bez kompromisov poskytne tvorkyni realizujúcej svoj vyhranený umelecký program špičkový medzinárodný tím a nemalé prostriedky na to, aby slobodne naplnila svoju koncepciu. To všetko bez záruky, že známa, no náročná filmová predloha bude mať v opernom spracovaní želaný úspech.
Hoci by sme mohli očakávať, že scéna s prívlastkom kráľovská v názve, ktorá funguje už štvrť tisícročia, bude skôr konzervatívnou ustanovizňou, ukázal sa opak a odvaha prezentovať súčasnú podobu opernej tvorby je hodná uznania. Melanchólia je v tomto ohľade pokračovaním v línii apelatívnych opier Slávy Daubnerovej, ktoré sa zaoberajú aktuálnym spoločenským problémom. Od rodových tém sa však tentoraz posunula k širšej perspektíve. V rodnej krajine najznámejšej klimatickej aktivistky Grety Thunbergovej predostrela obraz spoločnosti, ktorá si môže dovoliť všetko, no predsa nie je spokojná. Akcentovala rozpor medzi luxusom, ktorý si postavy Trierovho sveta môžu užívať, ich pozlátenou falošnou predstavou šťastia a skutočným vnútorným prežívaním depresívnej Justine. Ukázala tiež, že nijaké bohatstvo zdrojov (získaných spravidla na úkor niečoho alebo niekoho) nedokáže zastaviť neodvrátiteľnú katastrofu.
Švédska kritička Gunilla Brodrej napísala, že Melanchólia je „najvzrušujúcejšia opera, ktorú v problematickej starej budove na námestí Gustava Adolfa v Štokholme uviedli za mnohé, mnohé roky“. Hoci nemám dostatočný prehľad v švédskej opernej kultúre, aby som s ňou mohla súhlasiť, musím potvrdiť, že vycestovať za Melanchóliou sa určite oplatilo. (Napriek uhlíkovej stope.) Bez ohľadu na ostatné kvality inscenácie – pôsobivú a na rozmanité klasické aj moderné podnety bohatú hudbu Mikaela Karlssona, umne využitý videoart Barteka Maciasa, monumentálnu hyperrealistickú scénografiu Borisa Kudličku či viaceré výrazné spevácke výkony (v miere, v akej ich dokážem posúdiť) – sa opäť potvrdilo, že režisérka Sláva Daubnerová dokáže nájsť v opere médium, cez ktoré tlmočí dôležité správy o svete.
Napriek tomu, že Trierov film, ktorý poslúžil ako námet, nepatrí najmä tematicky k mojim obľúbeným, keď planéta Melanchólia zasiahla Zem, cítila som sa rovnako zasiahnutá. Psychické prežívanie Justine a konanie jej okolia sa stalo podružným motívom, kým apokalyptický obraz zániku niečoho zdanlivo stabilného sa mi vryl do pamäti. Zdá sa mi totiž, že Melanchólia – hoci nezámerne – zachytila pocit úzkosti, ktorý aktuálne prežíva aj časť slovenskej verejnosti vnímajúca marazmus bujnejúci okolo nás. Hoci inscenácia Slávy Daubnerovej je celkom určite o všeličom inom, nie náhodou sa mi po predstavení v hlave vynárali politické konotácie s celkom odlišným kontextom. Opantala ma melanchólia z toho, kam naša spoločnosť smeruje, a pocit, že na reštart by sme asi tiež potrebovali zrážku s vesmírnym telesom.
Nedokázala som sa pritom zbaviť úvah o tom, že Sláva Daubnerová, ktorá dlhé roky pôsobila na Slovensku ako jeden z najvýraznejších zjavov nezriaďovanej kultúry, a jej zahraničné úspechy sú dokladom jej výnimočného talentu, by bola v súčasnom kultúrno-politickom nastavení doma na Slovensku niektorým ľuďom zrejme tŕňom v oku. Najmä so svojím medzinárodným tímom a snahou robiť progresívne umenie aj v rámci tradične konzervatívneho umeleckého druhu, akým je opera.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
