Rok 2020 v divadle a kultúre…

Katarína K. Cvečková:
Na sklonku roka ma láka byť pozitívna. Možno je to aj preto, že zvyšné mesiace som toľko hundrala, rozčuľovala sa, ľutovala a nadávala. Oveľa viac sa mi však teraz žiada spomenúť niekoľko aspektov, ktoré tento rok pohladili moju profesionálnu i divácku dušu. V prvom rade to bol augustový festival Kiosk, ktorý priniesol kreatívne prístupy k opatreniam i k umeleckej reflexii pandemickej situácie, konkrétne: interaktívna inštalácia 1+1+1+1=1 trojice umelkýň Gottierová, Mäsiarová, Tomečková, subtílny senzorický zážitok pre jedného diváka Urlicht / Prasvetlo (Mazalán – Cséfalvay), originálny site-specific koncept Obyčajné divadlo pre Limbovú od skupiny Guides či prechádzkový projekt Poézia mesta (Odivo a kol.). S Kioskom súvisí aj moje nadšenie z mladých premýšľavých a akčných ľudí so záujmom o reflexiu súčasného tanca a umenia performancie, vďaka ktorým som zažila snáď najinšpiratívnejší ročník nášho workshopu Píš ako tancujú. Na jeseň ma veľmi potešila dlho očakávaná publikácia Dejiny slovenskej dramatiky bábkového divadla, na ktorej niekoľko rokov usilovne pracoval úžasný a inšpiratívny Vladimír Predmerský spolu s kolektívom svojich aktívnych kolegov. A za zrejme najkatarznejší divácky zážitok na dlhé obdobie ďakujem bábkarovi Ivanovi Martinkovi a súboru Odivo za ich neopísateľného Svetlonosa. A tak sa teda stalo, že vďaka pandémii medzi svoje bilančné „topy“ nevymenovávam Castelluciov, Milou Rauov, Pařízkov, Susanne Kennedyové, Doris Uhlichové… Celú svoju pozornosť som tento rok venovala nášmu priestoru (obzvlášť nezávislému), ktorý si to dnes zaslúži možno ešte omnoho viac ako kedykoľvek predtým. (PS: Pochvaly snáh a aktivít v online priestore prenechám ostatným prispievateľom, keďže mňa zatiaľ ani korona neprinútila holdovať tejto platforme ako relevantnej náhrade za živú prezentáciu živého umenia.)

Marek Godovič:
Vzhľadom na zložité okolnosti korona vírusu bolo na tomto roku pozitívne to množstvo inscenácií, performancií, diskusií, festivalov či iných podujatí, ktoré sa reálne podarilo uskutočniť a prezentovať pred divákmi. Úsilie, ktoré umelci vydávali, aby sa ich projekty, diela a podujatia mohli v aspoň nejakej podobe zrealizovať, bolo enormné. Výrazná bola aj snaha o nadviazanie dialógu naprieč umeleckou obcou i s predstaviteľmi Ministerstva kultúry SR – či už o smerovaní kultúry alebo o statuse umelca. K tým nie príliš vydareným (aj keď pre mnohých očakávaným) zisteniam patrilo, že práve táto inštitúcia, ktorá má kultúru už v názve, nie celkom pozná jej aktuálne podoby, sociálne a finančné podmienky jej predstaviteľov a pod. A čoraz nástojčivejšie sa objavovali otázky, či týmto reáliám aj naozaj chce porozumieť. S trochou optimizmu (alebo idealizmu?) by sa dalo konštatovať, že všetky zistenia o kultúre a umení, ktoré okolnosti pandémie priniesli, budú pre ministerstvo smerodajné a použiteľné snáď aspoň pre obdobie, kedy budeme v „normále“. Hop a zároveň trop tohto roka sú rovnako otázky: Budeme niekedy v normále? Alebo čo to pre kultúru znamená „byť v normále“?

Karol Mišovic:
Rok 2020 bol náročný pre celý svet, a kultúrnu sféru obzvlášť. Zároveň to vyzerá tak, že tieto útrapy len tak neskončia. Po dvoch maximalistických zahasprovaniach divadelnej činnosti bola preto každá premiéra – či už na kamenných alebo nezávislých scénach – nadchnutím sa, že sa to predsa podarilo. Teda naskúšať, odpremiérovať pred živými divákmi a nebodaj aj reprízovať. No estetické kategórie ani tak nepustia. Napríklad v Slovenskom národnom divadle sa ukázalo, že aj slovenská a česká klasika dokážu ľahko zradiť (Hriech/Její pastorkyňa a Kubo), čítanie listov v javiskovom priestore ešte neznamená sugestívne divadlo (Milada) a nie každý bulvár, ktorý sa hrá na viac ako je, naozaj nie je bulvárom (Chaos). Aj pri premiérach ako Jánošík v Divadle Aréna, Láska slečny Elliotovej a Vlastníci v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, Pán Biedermann a podpaľači v Slovenskom komornom divadle Martin, Čierna voda v Štátnom divadle Košice, Ťapákovci a Jesus Christ Superstar v prešovskom Divadle Jonáša Záborského išlo viac o polovičné zážitky než podnetné inscenačné výsledky. Napriek tomu sa preukázalo jedno, že divadlo má svoju neopakovateľnú silu len v bezprostrednom kontakte, ktorý sme skutočne naplno docenili až vďaka „covidovej“ stopke. Síce počas karantény sme si mohli napozerať zahraničné inscenácie svetového formátu, ale ten skutočný divadelný zážitok nič nenahradí. A taký mi tento rok poskytol Masterpiece Slávy Daubnerovej, Dom v réžii Mariána Amslera v DAB a dve inscenácie z Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Masterpiece bola na všetky zmysly pôsobiaca osobná spoveď fenomenálnej performerky. Amslerova inscenácia zasa ponúkla inovatívny interpretačný pohľad na španielsku klasiku, s tým súzvučnú výtvarnú koncepciu a silné herecké výkony v každej jednej úlohe. Zvolenské divadlo inscenáciou Tichá noc, tmavá noc a Karvašovou Polnočnou omšou po strastiplných umeleckých zákrutách dokázalo, že našlo cestu, na ktorej sa dá stavať. Netreba síce hovoriť hop, kým nepreskočíš, ale nový umelecký šéf Peter Palik dáva nádej, že sa rozplynie hustá zvolenská hmla umeleckej stagnácie. Nasledujúci rok však hádam bude úspešný nielen pre Nitru a Zvolen, ale pre celé slovenské divadelníctvo, ktoré dokázalo prežiť aj v online provizóriu! A to je možno viac než séria úspešných premiér.

Lenka Dzadíková:
Aj v roku 2020 ma často sprevádzalo vysielanie Slovenského rozhlasu RTVS. Nedeľa so zapnutým rádiom býva katarzná. Za veľmi dôležitú považujem reláciu Osudy, ktoré písalo 20. storočie. Jedno z decembrových vydaní sa venovalo príbehu dirigenta Levka Dohoviča a tomu, ako znela hudba v stalinských gulagoch. Ivica Ruttkayová pripravuje na Devíne relácie Rubikon a Stratení v čase. Z doteraz spracovaných životných drám spomeniem aspoň tie nedávno odvysielané, venované opernej speváčke Líde Clementisovej-Pátkovej či prvej slovenskej režisérke Magde Husákovej-Lokvencovej.

Martina Mašlárová:
2020 mal byť Rokom slovenského divadla, no namiesto pompéznych slávností sa stala malým sviatkom každá návšteva divadla, ktorá sa mohla konať „normálne“, so živým súborom a živým publikom. Aktuálny vývoj situácie v kultúre nám však triezvo naznačil, že organizovať oslavy budeme darmo, keď nemáme vyriešené elementárne veci. Žiaľ, pandémia a politická ignorácia tohto segmentu ešte prehĺbili nedorozumenia medzi kultúrnymi aktérmi a vládou, kultúrnymi aktérmi a verejnosťou, aj kultúrnymi aktérmi medzi sebou. Vďakabohu, umelci, nezávislé aj zriaďované divadlá, kultúrne centrá sa naďalej snažili pracovať, komunikovali so svojimi divákmi, čitateľmi, návštevníkmi najlepšie, ako vedeli – napríklad streamovanie je nesporne najpozoruhodnejším javom uplynulých mesiacov. Ale nedialo sa to vďaka podpore zhora ani vďaka podpore širokej verejnosti, ale napriek nedostatku tejto podpory. Dialo sa to, lebo všetci sú zvyknutí to robiť – aj za málo peňazí a s rôznymi obmedzeniami, rok čo rok… Ak si niečo zaslúži chválu a obdiv, tak je to toto. Z tých, ktorí dokázali využiť neideálne podmienky na tvorbu vo svoj prospech, určite musím spomenúť Slávu Daubnerovú a jej Masterpiece – originálny príspevok umelkyne práve k téme statusu umelca v súčasnej spoločnosti. Tiež sa mi žiada opätovne pochváliť inscenáciu SND Hriech/Její pastorkyňa v réžii Matúša Bachynca, ktorá sprostredkovala kvalitný režijný výklad aj pozoruhodné herecké výkony. Pochváliť by som tiež chcela technickú aj koncepčnú profesionalitu, s akou bol napriek prekážkam zorganizovaný festival neprofesionálneho divadla Scénická žatva.

Simona Baková:
Tento rok som sa striedavo pohybovala v priestore medzi Českom a Slovenskom a väčšinou som si to načasovala tak, že kde som práve prišla, tam sa živé divadlo hrať prestalo. Objavila som v sebe nečakané vrstvy frustrácie, keď sa mi v notifikačnom rohu na Facebooku hromadili oznámenia o online predstaveniach, ktorých ignoráciu som úspešne zvládala počas prvej aj druhej vlny. Áno, nezvládla som to. V tej tretej online priestor bojkotujem úplne. Slovo izolácia som vzala vážne a odizolovala som sa od polovičných zážitkov, doteraz sa však utiekam k jednému poobediu, keď som sa počas festivalu detskej knihy v Košiciach ulakomila na jedno predstavenie. Postavy z bábkového sveta umelkyne Katanari nás tam všetkých sústredene utíšili okolo jedného stola s kopou nevídaných predmetov a príbehov. Po predstavení sa okolo magických rekvizít spoločne zhromaždili všetci. Dospelí boli hádam aj viac zvedaví a rozcitlivení ako deti, s ktorými tam na pár chvíľ splynuli.

Miro Zwiefelhofer:
Najmä v oblasti kultúrnej politiky by sa o sklamaniach v roku 2020 dalo písať veľmi dlho, ale za podstatnejšie pre túto anketu považujem pozitívne momenty. Medzi ne patrí aj inscenácia Tichá noc, tmavá noc, ktorá posunula zvolenské DJGT na úplne inú úroveň, než bolo 99 percent jeho repertoáru. Potešil aj Masterpiece Slávy Daubnerovej – veľmi vydarená bodka za jej pôsobením ako účinkujúcej performerky. Spomenúť chcem i avizovaný prvý ročník Slovenskej tanečnej platformy. Showcase súčasného tanca sme tu naozaj potrebovali (aj keď sa festival pre pandémiu musel presunúť z pôvodného jesenného termínu na jar 2021).

Diana Pavlačková:
Rok divadla bol za posledné roky paradoxne najmenej divadelný. Smutné bolo sledovať, že namiesto osláv a ocenenia doterajšej tvorby museli umelci a umelkyne obhajovať význam svojej práce a jej prínosu pre celú spoločnosť. Na to do istej miery reaguje aj Sláva Daubnerová v Masterpiece, ktorý bol pre mňa jedným z top diváckych zážitkov tohto roka. Jedným z mála pozitív bolo, že človek dokázal cestovať z jedného divadla do druhého v priebehu pár sekúnd. No i tak som si oveľa viac cenila akýkoľvek, hoci len krátky, reálny kontakt so živou kultúrou. V časoch izolácie a neistoty mi chýbali práve festivaly. Obdivujem preto každého a každú, ktorí dokázali v týchto podmienkach tvoriť, organizovať a nevzdať sa v neustále sa meniacich obmedzeniach ‒ najmä podujatia, ktoré zo dňa na deň flexibilne reagovali na aktuálnu situáciu (Divadelná Nitra, Showcase Divadla NUDE, Hviezdne noci v Bytči a mnohé iné).

Jakub Molnár:
Jar 2020 bola skľučujúca. Zatiaľ čo v zahraničí vznikali pod ťarchou pandémie digitálne databázy národných knižníc, virtuálne sa sprístupnili múzeá, vytvorili finančné zbierky, u nás ešte dlho dominovali slogany typu: „Nebojte, čoskoro sa vrátime do normálu.“ Alebo sa akurát začali online kanály postupne zapĺňať záznamami starších inscenácií, čítaním literatúry, hudobnými gagmi a inými provizórnymi náhradami klasického repertoáru (oceňujem však detské a bábkové programy, ktoré suplovali zavreté školy). Letné uvoľnenie opatrení bolo pre divadlo síce celkom ústretové, no i tak sa postupne začala vynárať otázka, či môže byť online model pre živé umenie existenčne udržateľný. A na dôvažok sa kultúra rozdelila na tú, ktorá má spoločensky využiteľné schopnosti a tú, ktorá „iba“ pripomína vlastnú dôležitosť a prosí o podporu. Aj keď od politických elít nebolo veľmi prekvapujúce, že ich argumentácia v ne/prospech záchrany živej kultúry sa viedla iba s ekonomickým slovníkom. Duchovný rozmer umenia sa predsa nedá vložiť do excelových tabuliek. Až na jeseň sa frenetický štekot instagramových fotografií z pripravovaných inscenácií, kde sa tvorcovia chválili vlastným rúškom a karanténnou rutinou, menil v iniciatívy nie adaptačné, ale reakčné. Strata živého umenia sa začala využívať k prieskumu sebakritiky a reálnych riešení problémov ako je artwashing alebo švarcsystém. V tomto smere však prevažujú hlasy a príspevky z nezávislého prostredia (príkladom je Klimatická výstava Voľba 2050 v Novej Cvernovke či filmový festival Jeden svet). Špeciálne oceňujem aktivity siete Anténa, ktorá zorganizovala niekoľko online diskusií či workshopy kreatívneho manažmentu Barmusea. Povzbudivé signály vysiela aj Národné osvetové centrum, ktoré s pridanou hodnotou zvládlo transformovať do online podoby festivaly Scénická žatva a TVOR•BA.

Michaela Pašteková:
Z pozície jednej z organizátorov festivalu Kiosk je pre mňa malým zázrakom, že sme ho mohli uskutočniť naživo a že preň boli umelkyne a umelci schopní i v tomto ťažkom roku vytvoriť také silné projekty. Ďakujem im za to! Zdá sa, že výzvy a prekážky Kiosku sedia. Z pozície diváčky mi rok 2020 priniesol podnetnú kombináciu živých a online predstavení a umožnil mi zamýšľať sa nad diváckymi zážitkami v iných rozmeroch. Čo sa vytráca v online priestore a čo mi naopak virtuálne prostredie umožňuje skúmať koncentrovanejšie? Myslím si, že tieto skúsenosti umožnili a umožnia aj tvorcom ešte viac rozšíriť diapazón spôsobov uvažovania o diele a jeho interakciách s recipientmi. Ak by som mala vybrať niekoľko titulov, ktoré so mnou divácky aj na viacero videní pracovali vždy inak a ponúkli mi nové impulzy (či už telesné alebo intelektuálne), tak by to boli: Muž v skafandri, Song Lines: expedícia 97/18, Denníky dotyku, NO ON, Masterpiece či Sapiens Territory.