Redakcia MLOKiAnna Grusková:
„Čo je to Stoka?“ pýtam sa sama seba. V duchu vidím scény z inscenácií, budovy, ktoré už neexistujú, tváre hercov a herečiek z prvej, druhej, tretej Stoky, aj z tej ostatnej, originálnej, provokatívnej. A čo keď je Stoka vlastne metóda? Proces vzniku divadelného diela iba z tiel, myslí a ducha/duše všetkých zúčastnených. Keď Stoka začínala, nevedeli sme, že v anglicky hovoriacom svete sa táto metóda volá „devised theatre“ a je stará ako divadlo samo. Pre nás to bola novátorská metóda fixovaných kolektívnych improvizácií, neskôr štvrtá divadelná reforma. Blaho Uhlár ju spoluvynašiel intuitívne, na ceste za slobodným umeleckým prejavom. Vypiplal ju a priviedol k zrelosti. Stoka je tridsaťročná dcéra Blaha Uhlára. Verím, že čoskoro s ňou budeme oslavovať v jej novom divadelnom priestore!
Nadežda Lindovská:
Stoka bola kultovým divadlom. Bolo to zjavenie. Kométa, ktorá preletela vysoko nad našimi hlavami a rozžiarila nebo slovenskej kultúry. A hoci jej hviezdne jadro postupne pohaslo, otvorila nové cesty a zanechala množstvo stôp. Svetelné fŕkance z jej chvosta stále horia…
Dáša Čiripová:
Intímne Kritériá Wellnesujúcich a zároveň Postfaktótových Vírusov sa Posunuli ku Katastrofe. Víťazstvo tridsiatich rokov na Pevnom podnose je opäť Neistým gruntom divadla Stoka. Pokus o Dialóg sa znova Stratil v Nevinnosti Gala Komisie. Z diaľky sa pozeráme na Dno Tváre v Noci. Eo Ipso, teda vec sama osebe sa ocitá v Slepej babe. Spoločnosť bez progresu – Impassse, v dňoch hnevu – Dyp Inaf, sú pre divadlo Stoka po piči oslavou 30. výročia. Opäť s problémom priestorového ukotvenia, opäť bez umeleckej podpory, bez nároku na bytie. Uhlár a spol. ale žije a búra všetky hranice vytrvalosti, revolučnosti a zmyslu pre holú existenciu. Gratulujem!
Soňa Šimková:
Milý Blaho,
Tvoja Stoka má tridsať a my sa poznáme skoro polstoročie. Dosť dlhá doba, aby som si niečo jasne uvedomila. Bol si toho iniciátorom, ale má to všeobecný presah. O čo ide? O poznanie, že študent a pedagóg, ale aj umelec a kritik sú za istých okolností nevyhnutnými sparring partnermi. Ako študent si ma navnadil na európsky expresionizmus a vďaka Tvojmu záujmu som si ho dobre naštudovala. Ako režisér si ma celé roky vyzýval skúmať pravidlá Tvojho divadelného sveta a tým aj divadla všeobecne. So Stokou si urobil skok do nového univerza, ktoré nám kritikom stále dáva zabrať. Nech sa Ti, milý Blaho, aj naďalej darí vyzývať nás k dialógu.
Marek Godovič:
Po tridsiatich rokoch existencie divadla Stoka síce už nestoja dva zbúrané priestory, ale stojí množstvo inscenácií. Sú za ním dve generácie, alebo nazvime to pojmami dnešnej doby – dve vlny tvorcov, hercov, hudobníkov a výtvarníkov, ktorí vytvorili čosi nezbúrateľné, čo zostane v kultúrnej atmosfére krajiny už natrvalo. Do prvého priestoru na Pribinovej som sa na samom konci deväťdesiatych rokov ako študent divadelnej vedy chodieval nadýchať vzduchu voľnosti a tvorivosti. Okrem výnimočných predstavení a piva po nich sme tu navštevovali aj semináre autorského divadla. Áno, Blaho Uhlár je aj svojbytný pedagóg a okrem zápočtov (čo bolo to menej podstatné) sme získali (a to bolo najviac) aj povedomie o spôsoboch jeho tvorby a myslenia s jeho osobitým postojom k byrokracii. Pamätné je podpisovanie prezenčnej listiny položenej na stole, ku ktorému študenti po jednom prichádzali. Performancia života. Do toho druhého priestoru v starej Cvernovke som chodil na predstavenia inscenácií ďalšej generácie. Bola to taká veľká tvorivá obývačka. Teraz dúfam, že na tieto a iné inscenácie Stoky ešte niekam chodiť budem.
Prajem Blahovi Uhlárovi a jeho súboru zdravý fyzický priestor, zázemie s krčmou, ďalšie generácie divákov, dobré reflexie a monografie ich práce a svetlo na konci tunela v podobe živej inscenácie.
Martina Ulmanová:
Na návštěvu Stoky se těším jak na nanuka a z divadla jdu, jak se u nás doma říká, „celá natřesená“. Tak to bylo, je a bude, milý Blaho, navždycky.
Všechno nejlepší!
Juraj Šebesta:
Stoka je pre mňa dieťa revolúcie. Jej vznik a tvorba sa niesli na vlne eufórie zo slobody, čo sa premietlo aj do jej poetiky a spôsobu fungovania ako nezávislého autorského divadla. Premiéry v starej Stoke a popremiérové stretnutia v krčme aj s tvorcami boli fenoménom doby. Stoka otvorila svoj priestor aj pre koncerty či výstavy, krsty kníh, diskusie. Stala sa akýmsi klubom slobodného, kritického myslenia a vlastne k nám prenášala západnú tradíciu takýchto otvorených kultúrnych a kultových miest. Je pozoruhodné, že metódou kolektívnej tvorby vznikali literárne kvalitné dramatické texty s osobitým, veľmi živým jazykom, „hovorovejším než hovorovým“. Mohlo sa tak stať len preto, že sa tu stretli výrazné umelecké osobnosti, ktoré sa neskôr presadili aj v iných druhoch umenia, zvlášť v literatúre, hudbe a filme. Vždy som sa tešil na ten oslobodzujúci humor, niekde medzi groteskou a existenciálnou lyrikou, na tú oslobodzujúcu fantáziu v ich inscenáciách, ale aj na často fyzické až artistické klauniády.
Obdivuhodná je aj energia jedného zo zakladateľov Stoky, dnes môžeme povedať jej otca, režiséra Blaha Uhlára, ktorý po každej katastrofe a nútenom sťahovaní vie svoje divadlo znovu naštartovať. A to jemu, i všetkým spolupracovníkom Stoky, prajem z celého srdca a verím, že sa mu to podarí aj v tejto zložitej situácii. Veď Stoka je dieťa svojej doby a vo všetkých tých naťahovačkách, dilemách, sporoch a nových začiatkoch ju verne odráža.
Táňa Brederová:
Nie som žiadna pamätníčka, Stoka je len o pár rokov mladšia odo mňa. Neviem, čo bolo pred ňou, ani v akých podmienkach vznikla, ale viem, aké zjavenie bola pre nás – čerstvo odrastené bratislavské deti v rokoch krátko po prelome tisícročí. Bola miestom, kam sme prišli a nemali sme dôvod odísť. Mala všetko, čo sme v tej dobe potrebovali a nikde inde sme to nenašli. Odvahu, drzosť, lásku, slobodu, zmysel pre humor a spôsob myslenia, ktorý nám umožnil vyrásť a dospieť. Stále vlastne nemôžem uveriť, že v tej šialenej dobe existovala, a my sme existovali s ňou.
Zuzana Andrejco Ferusová:
Mám slabú pamäť na presné súradnice, takže neviem, aký rok sa písal. (Mohlo to byť v 1998? 2000?) Chodili sme na Stoku na Pribinovej, posedeli v krčme, obdivovali pomaľované záchody a žasli nad spontaneitou, s akou sestry Piussi prednášali svoje monológy plné vulgarizmov, ako ženy-herečky viseli na štendri dole hlavou iba v spodnej bielizni, ako kusy mäsa. Surový jazyk, surové obrazy. Boli to moje začiatky objavovania divadla, pripadalo mi geniálne, akí sú všetci autentickí. Pamätám si, ako sa mi páčili zvláštne figúrky Jožka Chmela, trochu afektované parodovanie herca v podaní Laca Keratu či herectvo Petra Batthyanyho, ktorého sme poznali ako majstra electric boogie. U Eriky Láskovej v kancelárii som si kúpila lístky a zobrala aj kamarátov, ktorých divadlo nikdy nezaujímalo – na Impasse, Dyp Inaf, Eo Ipso, zvláštne názvy, divné príbehy-nepríbehy, čudní herci… Rehotali sme sa ako kone a potom sme to chceli vidieť zas a znova. Matne si spomínam, ako neúrekom ľudí sa zhromaždilo v Stoke na Pribinovej pri rozlúčke pred búraním, vnútri na prasknutie, krčma plná. Veľmi veľa nás postávalo s pivovými pohármi na parkovisku a nevedelo si predstaviť, že toto naše miesto odrazu nebude, že ho nahradí nejaký hnusný shopping park.
Svoju familiárnu dirty punk atmosféru mala aj Stoka v starej Cvernovke. Už to síce nebolo to isté, no mladí herci tiež mali v sebe istú neohrabanú príťažlivosť a stále to „posväcoval“ Blaho. Posledná silná spomienka je na citový otras, ktorý som zažila, keď som prvýkrát videla Blahov autoportrét Pokus (V hľadaní spirituality). Veľkou satisfakciou mi vtedy bolo, keď porota festivalu Nová dráma/New Drama 2012 udelila práve tomuto divadlu-nedivadlu cenu Grand Prix. Som úprimne rada, že príbeh Stoky pokračuje dodnes – aj keď už zasa v inom variante, s inými hercami a na iných miestach.
Katarína K. Cvečková:
So starou Stokou sa mi podarilo zbližovať už len prostredníctvom starých fotografií, článkov, či záznamov legendárnych inscenácií. S tou novou ale mám tú česť poznať sa osobne, bytostne. Chodiť na premiéry do starej Cvernovky bolo ako chodiť domov, do obývačky, kde na mňa moja „rodina“ vulgárne a bez obalu huláka životné pravdy. A ja sa s nimi (s Peťkom Tilajčíkom, Braňom Mosným, Miškou Fech, Lenkou Libjakovou, Tomášom Pokym Pokorným a občas aj s Martinom Kollárom) smejem a plačem zároveň – nad stavom spoločnosti, nad rozkladom súčasného človečenstva… A potom to spolu zapijeme vínom, zajeme pagáčmi a vege pomazánkami. Aby na mňa vo fajčiarni počas neoficiálneho druhého dejstva za dymovou clonou s pachuťou najrôznejšieho alkoholu znova vulgárne pokrikovali – ale z lásky. A preto pre mňa dnes Stoka nie je len legendou, emblémom nezávislého divadla, exaktným príkladom geniálne fungujúceho špecifického princípu Uhlárovej tvorby, ale Stoka je aj láska. Drsná a pravdivá, ktorá mi sem-tam aj vlepí facku. K tridsiatke Stoke prajem, aby stále žila, takto a nie inak. (A aby sme o nej viacej písali, lebo veď si to zaslúži!)
Miro Zwiefelhofer:
Milá Stoka,
k Tvojim narodeninám ti želám najmä to, aby Ťa tvorili ľudia, ktorí majú čo povedať svetu. Nech to hovoria s úctou k dôležitosti každej ľudskej existencie a neľútostným výsmechom ku každému, kto sa potrebuje tváriť a cítiť dôležito. Nezúfaj. Tridsiatka je nová dvadsiatka, a kým o desať rokov zostarneš, bude sa to isté hovoriť určite o štyridsiatke.
P.S. Budovu na Pribinovej si oficiálne zatvorila v ten istý deň, ktorý som robil prijímačky na VŠMU.
Opatruj sa a nikdy nenájdi pokoj.
