Tento článok nebude tak celkom súvisieť s festivalom ImPulsTanz, pretože som sa v jeho rámci zúčastnila iba performancie Iva Dimcheva Avoiding DeLIFEeath. Zároveň však tento článok s ImpulsTanzom samozrejme súvisí, pretože práve tento viedenský festival súčasného tanca a performatívneho umenia Dimcheva pravidelne pozýva a je vďačnou platformou pre jeho kreatívne výboje i pre diela jemu podobných. čítaj viac...
V podzemnom priestore obchodnej pasáže Alfa v Brne sídli už niekoľko rokov vcelku malé, no o to významnejšie HaDivadlo. Jeho dramaturgom a zároveň i spoluautorom najnovšieho projektu ’68, ktorý jednoznačne zapadá do sezóny s názvom Věčný návrat – Krize budoucnosti, je Matěj Nytra. Spoločne s režisérom Janom Antonínom Pitínským vytvorili inscenáciu, ktorá prepája udalosti roku 1968 v Československu s udalosťami vo Francúzsku, ale i so súčasnou situáciou v Európe, a svojím charakterom prekračuje hranice spomienkovej slávnosti.
„Skraťáci” ukázali, že dokážu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a navrátiť sa k fyzickému prejavu, s ktorým zvykli pracovať dávnejšie. Tvorcovia naplnili každý z fragmentov výpoveďou o súčasnom človeku, jeho potrebách, resp. túžbach a pudovosti.
Vždy, keď sa ocitnem na predstavení o historickej osobnosti, nadobúdam pocit, že sa o nej nemôžem dozvedieť tú „celú“, „naozajstnú“ pravdu. V Aréne/Zlíne sa tvorcovia i herci snažili, aby sa Štefánik s Masarykom nestali iba spomienkami zarámovanými v kabinetoch učiteľov dejepisu. Aby sme sa o nich niečo dozvedeli, musíme ich vnímať viac ako obyčajných ľudí.
Jedným z ideových pilierov pražského festivalu 4+4 dny v pohybu je jeho každoročné sťahovanie z miesta na miesto. Okrem bohatého hlavného programu, ktorý prebieha najmä v Divadle Archa a v Divadle Ponec, si organizátori vyberú jedno miesto, ktoré sa pre daný ročník stane centrálnou baštou festivalu. Tentokrát sa kurátori po troch rokoch vrátili do takmer „neviditeľného“ (hlavne z hľadiska záujmov mesta) neoklasicistického Desfourského paláca.
Fekálna fraška (ako znie podtitul inscenácie) vznikla v súlade so zámerom autora zhodiť z piedestálu všetkých kráľov, všetky vznešené tragédie a historické hry, v ktorých vystupovali, všetku honosnosť moci, ktorú okolo seba potrebovali a potrebujú vytvárať vládcovia krajín v časoch Shakespeara, Jarryho, aj Dezorzovho lútkového divadla. Autor a tvorcovia sa preto stretávajú v mnohých bodoch. Spoločným prvkom je záľuba v telesnosti, hoci je pravda, že dramatik má predsa len o čosi viac v obľube vyprázdňovanie, kým súboru sú bližšie pohlavné orgány.
Sám na javisku – pre niekoho nočná mora, pre iného vzrušujúci sen. Špecifickosť monodrámy spočíva aj v jej efekte zväčšovacieho skla. Na javisku veľmi ľahko odkryje všetky chyby, ale zároveň vyzdvihne každý úspech. Práve dramaturgiou orientovanou výsostne na inscenácie monodrám sa vyznačuje trenčiansky medzinárodný festival Sám na javisku. A aj keď by sa mohlo zdať, že oklieštené možnosti dramaturgického výberu sa podpíšu na kvalite programu, 24. ročník festivalu naopak priniesol veľmi široký a kvalitný prierez žánrom monodrámy.