Kde bolo, tam bolo, v kraji za siedmimi horami, siedmimi dolinami, kde sa piesok lial a voda sa sypala a kam trvá cesta vlakom asi toľko ako Karamazovovci v SND, bolo jedno mesto. Kráľovské mesto, ktoré si žilo svojím vlastným kráľovským životom. Platili v ňom aj iné zákony, najmä tie gramatické. Jeho obyvateľom bolo odjakživa jedno, či si objednajú dve alebo „dva piva“, na stôl vždy dorazili pivá štyri a k tomu dva rumy. čítaj viac...
Ak ste srdcom východniar(ka) a dušou teatrologička, Ficov výrok, že „na východe nič nie je“ vás, pochopiteľne, naserie. Neváhate a ihneď si idete overiť situáciu do jedného z košických divadiel, a po ceste sa zastavíte aj v Žiline.
V divadle Ticho a spol. sa nedávno rozhodli pre razantný krok – dať priestor mladým, ešte neetablovaným tvorcom na prezentáciu svojej práce.
Ja viem, pokiaľ ste už párkrát boli v divadle, vety o „generačnej výpovedi“ vo vás vyvolajú miernu dávku chápavého nadhľadu. V tieni genocídy v Rwande a niekoľkých občianskych vojen na území bývalej Juhoslávie však dokázalo Slovensko vychovať prvú skutočne svoju a skutočne slobodnú generáciu. Tá sa narodila do sveta, v ktorom tabuľa Petržalka – Berg predstavovala niečo ako časopriestorový portál do paralelného vesmíru. Vysokoškolské diplomy už jej príslušníci dostávajú v situácii, keď žijú v podstate rovnaké životy ako ich rovesníci v Tallinne, Záhrebe či Lisabone. Budovanie demokratického a samostatného Slovenska sa stretlo s globalizáciou, jediným obmedzením zostala kvalita internetového pripojenia. Osobné výpovede ľudí okolo tridsiatky teda predstavujú pomerne zaujímavý materiál na spracovanie.
Filozofické hlavy hľadajú odpoveď na kvintesenciu konfliktu (vnútorného či medziľudského) už tisícky rokov. Uchyľujú sa do samoty jaskýň, žiadajú o štipendiá, píšu traktáty na toaletný papier... Umelci však majú oproti nim istú výhodu – ich interpretácia vie byť (aspoň) senzoricky príťažlivá.
Ten moment, keď naše prepchaté vedomie dáva čiastočnú výpoveď, prispôsobuje sa tlaku vonkajších očakávaní, a duša je o niekoľko míľ pozadu. Vtedy je vhodné vystúpiť z rýchlika života a počkať ju, kým nás dobehne.
Britský dramatik Duncan Macmillan vo svojich hrách nastoľuje aktuálne problémy, ktoré rezonujú v médiách, ale nie sú často predmetom záujmu v divadle. Napríklad v hre Pľúca (inscenovala sa nedávno aj u nás, v priestore Trezor Divadla Astorka) konfrontuje vzťah mladých ľudí, ktorí zvažujú možnosť stať sa rodičmi, s celosvetovými ekologickými problémami. V hre Ľudia, miesta a veci, ktorá zaznamenala raketový úspech hneď po premiére v National Theatre v Londýne v roku 2015, sa zas zaoberá problémom závislosti.