Počas festivalu Česká taneční platforma (1. - 4. apríla 2019) organizovali MLOKi workshop kritického myslenia a písania o tanci PÍŠ AKO TANCUJÚ II. V rámci seminárov pod lektorským vedením vznikli reflexie všetkých festivalových predstavení. V tejto časti si môžete prečítať o predstaveniach LeŤ, FAUNUS, Nepřestávej a Constellations II. Time for Sharing. Autorkami textov sú: Kamila Hrnčířová, Ivana Hlubinivá, Barbora Forkovičová a Diana Pavlačková.
| pridané 8.4.2019 |
trvalý odkaz |
Komentáre
Tematizovanie riportu zo 17. ročníka Malej inventury by sa mohlo javiť ako nezámerné zjednodušovanie celého podujatia i toho, čo reprezentuje. Organizátori sa tematickým heslám a festivalovým sloganom skôr vysmievajú a uvedomujú si pluralitu súčasnej divadelnej scény. Aj keď sa zdá, že filozofiou pražského festivalu je sumarizácia toho najnovšieho (čítaj najprogresívnejšieho) divadla, chýba tu kritérium, v akých hraniciach sa ono „nové divadlo“ (ak na túto terminológiu pristúpime) pohybuje a či by vôbec mali byť nejaké hranice požadované. Niektoré časti programu skôr naznačovali, že nové divadlo hlása koniec inovácií a že stále zotrvávame v postmodernom vákuu. Ide o zámerný festivalový „úškľabok“ alebo sa divadlo nevie vymaniť zo svojej recyklácie?
Mnohé z dnešnej umeleckej tvorby prezrádza, že pachtenie sa za inakosťami (ako typický trend moderny) sa stalo rozšíreným stereotypom. Aj ten však pomaly ustupuje. Niekdajšie normatívne poetiky už nepotrebujeme nevyhnutne negovať, ale radšej si z ich inventára vyberáme, skladáme, recyklujeme, kombinujeme. To už je verejne známa a akceptovaná tendencia. Popritom je už dlhšie módnou záležitosťou aj téma prekračovania individuálnych hraníc (ako prejav osobnej inakosti) – „Ja“ verzus „Vy“. Oba prístupy síce ešte generujú nové nápady a riešenia spoločenských neduhov, z nutkania prekročiť vlastný tieň sa však na súčasnej tanečnej a performatívnej scéne už pomaly stáva rozvarená ponožka.
Hlavu XXII prinášajú na javisko nitrianskeho Divadla Andreja Bagara režisér Ján Luterán spolu s dramaturgom Mirom Dachom. Zamerali sa na praktiky vojenskej mašinérie, ktorá má priamy vplyv na správanie ľudí. V inscenácii môžeme nájsť paralely so súčasnosťou.
Napriek nedostatkom inscenácie, nemožno dramaturgii divadla uprieť odvážny a netradičný výber predlohy s aktuálnymi a najmä polarizujúcimi témami. Hoci Štvorec nie je viac ako divadelný prepis filmovej verzie, na našu divadelnú scénu patrí.
Pražský divadelní festival německého jazyka 2018 společně s Festivalem Akcent přivezl do Divadla Archa projekt Five Easy Pieces švýcarského režiséra Milo Raua, který zde tematizuje kauzu pedofilního sériového vraha Marca Dutrouxe. Již v této dva roky staré práci Rau formuluje teze, které nyní sepsal v Gentském manifestu pro divadlo NTGent, kde se stal v září intendantem.
