Dnes som išla na poštu a zabudla som si rúško, tak som si okolo hlavy obmotala mikinu. Včera som si musela okolo hlavy pred vstupom do MHD obmotať šatku. Zrazu som prestala myslieť na dezinfekciu a pravidelné pranie a nestrkanie prstov do oka. Neviem sa rozhodnúť, či to je dobré alebo nie. Prosím, nech nie je druhá vlna, prosím, už nechcem byť tri mesiace len doma! čítaj viac...
Mohlo by sa zdať, že tanečník v izolácii, povinnej a neskôr v dobrovoľnej domácej karanténe, bude trpieť absenciou pohybu. Áno, pokiaľ bude trvať na pohybe smerom von. Ak však prijme dočasný obrat pohybu do vnútra tela, celé vnímanie súčasnej situácie sa diametrálne zmení. Je v istom zmysle jedno, čo tento obrat spôsobilo. Každý človek je tomuto obratu raz za čas, možno za prirodzenejších podmienok, vystavený. Nemá však takú silnú príležitosť si skutočnú nutnosť takéhoto obratu pre vyváženie svojho života naplno uvedomiť.
Tanečník a choreograf Peter Šavel sám seba opísal ako mix poeta, vedca, disciplinovaného remeselníka, naivného hravého dieťaťa, pragmatického „researchera“ a snového objavovateľa. Podľa mňa to úplne sedí, no v prvom rade je Peter Šavel umelec-inovátor, ktorý je ochotný riskovať a prinášať odvážne riešenia, a zároveň priateľ, ktorý je ochotný načúvať. Vidím nás, ako sedíme v Stromovke a rozoberáme milostné vzťahy, ako v Leviciach počas tvorivého procesu k dielu .Dotyk liečime naše vnútorné dieťa, ako prekonávame spoločne limity v Prešívané niťou aj v Kvint et Sense. Napriek tomu, že on teraz sedí v Bruseli a ja v Banskej Štiavnici, stretávame sa v online priestore, kde spolu hľadáme temporálne riešenia a prejasňujeme vízie.
Lopatu držím rada, podobné šťastie prežívam napríklad pri zvieraní motyky alebo kosáčika, nehovoriac o sekere. Netvrdím, že používanie týchto nástrojov zvládam ako Spice girls choreografiu, ale vždy, keď robím pohyb lopatou, cítim prirodzenosť tejto činnosti zakorenenú hlboko v štruktúrach DNA. Rovnaké pocity mávam pri lepení lekvárových pirohov a nakladaní uhoriek do zaváracieho pohára. Je v tom niečo bezpečné, storočiami overené, správne, záslužné, cítiť za tým domov, jasne vedené isté ťahy bez špekulácie.
Keď som koncom februára vycestovala do nigérijského Lagosu, pandémia koronavírusu bola pre Slovensko témou vzdialenejšou než čierny kontinent. Meranie teploty po prílete bolo len formalitou a ja som sa viac než potenciálnej nákazy obávala celkom iných turistických nástrah najľudnatejšieho afrického mesta. Predovšetkým som však bola zvedavá a pripravená navštíviť siedmy ročník Lagos Theatre Festival (Lagoský divadelný festival – LTF). Privítala ma uvoľnená, protirečivo spomalená i dynamická atmosféra, fascinujúca farebnosť a príznačne hlučná a priateľská nátura Nigérijcov.
Bratislavské bábkové divadlo už dlhodobo pôsobí v náhradných priestoroch a ukončenie tohto stavu je v nedohľadne. Napriek nevyhovujúcim podmienkam divadlo ponúka pôsobivé inscenácie pre širokú vekovú škálu divákov a zo zahraničných festivalov odchádza vždy aj s cenou. Inscenácia Príbehy stien bola súčasťou festivalu Divadelná Nitra 2019, na ktorom sa za 28 rokov dostalo slovenské bábkové divadlo do hlavného programu len druhýkrát. BBD doslova akcelerovalo po príchode novej umeleckej šéfky Kataríny Aulitisovej.
Milí moji, ale ja v divadle som. Takto, nech je jasno. Možno ste o tom ešte nepočuli, ale na Slovensku sa písaním divadelných recenzií neuživíte. Všetci preto popritom robíme aj iné veci. Doktoráty, novinársku prácu, či obsluhu v „mekáči“. Ja som od januára okrem iného knihovníkom v Divadle Andreja Bagara.