Robil som si taký malý prieskum k Sofoklovej tragédii Vládca Oidipus. To niekedy herci robia – okrem toho, že sa naučia texty a chodia, ako moja babka hovorí: „nacvičovať divadlo,“ robia množstvo vecí, ktoré sú im potom v konečnom dôsledku na prd. čítaj viac...
Spoločnosť (zdá sa) musí počas celých svojich dejín bez prestávky kolísať na zradných vlnách politických, spoločenských i hodnotových zmien. Môže sa však európska archa, ktorá v podpalubí chráni krásu, túžbu a morálne hodnoty, jednoducho prevrátiť? A čo horšie, môže ju niekto uniesť?
Dramaturgicky sa síce leitmotív Tekutá Európa vzťahoval skôr na činoherné predstavenia, zdalo sa však, že chrbtovú kosť celého festivalu tvorila tanečná a performatívna časť. Organizátori pozvali niekoľko medzinárodne rešpektovaných choreografov a tvorcov, ktorí reprezentujú svetové divadelné trendy.
Európa ani zvyšný svet už dávno nestojí osve. Ako v minulosti, tak i dnes, jedna krajina ovplyvňuje druhú. Spomeňme si len na to, ako celá Európa v napätí a netrpezlivo čakala na výsledky volieb v Holandsku a neskôr vo Francúzsku. Téma 21. ročníka olomouckej Divadelnej Flóry „Tekutá Európa“ sa preto prirodzene vkradla do obsahu i do formy festivalových produkcií.
„And the rest is silence,“ – ako pripomenula v záverečnom príhovore festivalu Nová dráma/New Drama 2017 jeho riaditeľka Vladislava Fekete. Tento ročník festivalu sa skončil – dokonca (už tradične) dvakrát.
Štvrtý festivalový deň už znesie aj trochu sumarizovania. Napadá mi všeličo. Napríklad, že divadlo expandovalo aj do nedivadelných priestorov. Procházkove čajky a iné zvery dvakrát zaviedli festivalových divákov do podzemného bunkra pod hradnou skalou.
Takmer každý festival je prehliadkou toho naj. Pritom však často vedľa seba postaví inscenácie a tvorcov, ktorí sú absolútnymi antipólmi. Tretí deň Novej drámy 2017 toho bol jasným dôkazom.