„Thinking outside the box“ – myslet jinak, dívat se z nové perspektivy. Tento slovní obrat funguje obrazně ve významu „mimo dané škatulky“. S trochou fantazie si jej lze představit i fyzicky, tedy jako člověka pohybujícího se (jak blízko k sobě mohou mít pohyb a myšlení) a jednajícího mimo ohraničený prostor. V koprodukci s brněnskou dramaturgicko-produkční platformou Terén byla v druhé polovině července uvedena premiéra performativní hudební kompozice OUTSIDE THE BOX 01, nového projektu slovenského uměleckého uskupení Med a prach.
Očakávaný trinásty ročník festivalu Kiosk sa podobne ako veľa iných podujatí musel prispôsobiť nečakanej pandemickej situácii. Vo výsledku mal však od instantnosti, ktorú hlásal v tohtoročnom podtitule, ďaleko. Dokonca by sa dalo povedať, že sa festival posunul v rámci koncepcie o kus dopredu. Aj tento rok bol Kiosk zameraný na experimentálne a presahové podoby súčasného tanečného a divadelného umenia, no od posledných ročníkov sa líšil väčšou intervenciou do verejného priestoru mesta.
Posledné dva ročníky žilinského festivalu Kiosk boli poznačené zvláštnymi okolnosťami. Minulý rok Stanica Žilina-Záriečie prišla po požiari o svoj unikátny priestor S2, na čo dramaturgia festivalu reagovala aj jeho lajtmotívom: Vyhorenie. V aktuálnom roku bola zas prítomná neistota, či a v akej forme sa pre pandémiu vírusu COVID-19 bude podujatie konať. Vďaka tejto neistote dostal Kiosk 2020 podtitul „festival instantného divadla a tanca“ a témou sa stali patológie. Niektoré performancie trvali len niekoľko minút, iné boli zase veľmi prchavé, uskutočnili sa niekde na ulici v konkrétny čas a už sa viac neopakovali. Viaceré časti programu sa zasa dostali k divákom a diváčkam len vtedy, keď sa presúvali po meste.
Umelci sú neustále fascinovaní neopakovateľným charakterom estetického zážitku, a to aj napriek tomu, že sa o reprodukovateľnosti a jedinečnej auratickej prítomnosti diskutuje už desaťročia. Vznikajú diela „na jedno použitie“, výstavy pre jeden okamih, hudobné partitúry bez notového záznamu. Aké dramaturgické výzvy však môže priniesť celá séria prchavostí?
Pražské Divadlo Letí už patnáct let objevuje pro české publikum současnou dramatiku, otevírá nelehká, ale o to aktuálnější témata a nebojí se ohledávat rozostřené hranice mezi neoblíbeným a tabuizovaným. Je bezesporu divadlem generační výpovědi svých kmenových tvůrců, jejichž vidění světa je zpravidla jasně čitelné. Na zatím poslední inscenaci Greta spolupracovali tvůrci spjatí s divadlem od jeho vzniku v roce 2005 – režisér Marián Amsler a dramaturgyně Marie Špalová. Inscenace sice dokonale zapadá do ambiciózního dramaturgického plánu divadla, zároveň je ale poměrně problematická.
Peter Mazalán je autor, režisér, scénograf, performer i producent v jednej osobe. Študoval operný spev na Vysokej škole múzických umení a architektúru na Slovenskej technickej univerzity, kde si urobil aj doktorát. Na oboch školách dnes aj učí, avšak na VŠMU namiesto na Hudobnej fakulte pôsobí na Katedre scénografie. Podobne rozmanité je aj portfólio jeho tvorby. V poslednom období uňho nad formálnymi experimentmi prevláda najmä záujem o tému autizmu či spoločenskej marginalizácie, ktorú mu do života vniesol autistický synovec Felix.
