Tri nezávislé súbory, Divadlo Petra Mankoveckého, GAFFA a Uhol_92, po svojpomocnej rekonštrukcii otvorili ešte vo februári nový divadelný priestor – Miesto M. Ešte skôr, ako tu stihli uskutočniť prvú premiéru, doslova po pár dňoch, sa rozhodli pivnicu na Mickiewiczovej opustiť. Idea, vízia, dramaturgia, a tiež tento „minizväz“, zdá sa, prežijú aj kolízie. Na otázky odpovedala zástupkyňa Uhol_92 Alžbeta Vrzgula a členovia DPM Šimon Ferstl a Lenka Libjaková.
V máji Viedeň, v júni Atény alebo hoci Sibiu či Bali, v júli Lisabon alebo Avignon, možno aj oboje, v auguste Edinburgh, v septembri Plzeň a Vilnius, v októbri Maribor, v novembri...
Za posledné mesiace som do Prahy za súčasným tancom a divadlom vycestovala viackrát. A čo ma na konkrétnych navštívených festivaloch zaujalo, je diverzita v rámci skladania ich dramaturgií. Ani jeden z nich nie je zameraný výhradne na jeden umelecký druh, žáner, na konkrétnu poetiku, tematiku... Nie vždy je však táto miera diverzity k prospechu, najmä ak sa konkrétne diela líšia i v rámci kvalitatívnej úrovne.
Bežný divák si pravdepodobne predstavuje, že 30. júnom sa všetky divadlá zatvoria, herci, režiséri, dramaturgovia, technici, kritici si zbalia kufre a všetci odídu zresetovať svoje mentálne i fyzické schránky niekde do teplých krajín. Popravde si nespomínam, kedy som naposledy prežila leto bez divadla, alebo aspoň takmer bez divadla. Festivaly totiž niečo ako prázdniny nepoznajú. Naopak, práve letný dovolenkový čas sa pre mnohé z nich stáva atraktívnym obdobím.
Pražský festival Malá Inventura aj tento rok predstavil to najnovšie z českého nezávislého divadla. „Všehodžús“ tvorcami zvolených tém a ich scénických spracovaní bol (najmä pre slovenského diváka) už tradične závideniahodne pestrý. V reportáži sa zameriam na tri diela uvedené v druhej polovici festivalového programu, ktoré sa sústreďujú na rozdielne sféry našich životov. Všetky pritom veľmi trefne diagnostikujú a svojou podstatou reflektujú realitu a jej problémy.
Malá inventura je jeden z tých festivalov s osobitou atmosférou, na ktoré človek nechodí s prehnanými očakávaniami, ale rád sa nechá prekvapovať divadlom (použime pre túto chvíľu tento nepresný pojem), ktoré je často bizarné a prekračuje hranice. Jeden z českých kolegov kritikov mu kedysi priradil terminus technicus – „divné divadlo“. Podujatia ako tento pražský festival pravidelne spochybňujú naše myslenie o divadle v akýchkoľvek preddefinovaných kategóriách. Narúšajú našu snahu porozumieť videnému ako štruktúre, ako predvádzaniu zloženému z elementov, ktoré môžeme viac či menej chápať a uchopiť racionálne pomocou nástrojov analýzy.
