Dotyk, ktorý dokáže zmeniť svet

Uvedenie inštalácie v Telocvični v Novej Cvernovke bolo civilné, absentovalo scénické osvetlenie aj autorská hudba. Telocvičňa sa v podstate premenila na veľký galerijný priestor, v ktorého strede sa rozprestieral biely baletizol pôsobiaci ako prázdne plátno. Obe tanečnice – Eva Urbanová a Giorgia Scisciola – stáli oproti sebe v dvoch rohoch baletizolu, oblečené v teplákových súpravách. Pod nimi mali latexový trikot s farebnými aplikáciami pripomínajúcimi koralové útesy či rôzne mikroorganizmy žijúce v symbióze na ich telách. Už tento minimalistický vizuálny prvok zdôrazňoval hlavnú tému – dotyk a koexistenciu rôznych organizmov na planéte.

Dôležitou dramaturgickou súčasťou inštalácie boli teoretické texty od Erin Manning a Mary Zuckerhut prilepené na zemi, ktoré autorka vyextrahovala zo svojej teoretickej prípravy. Obsahovali citáty o tele a dotyku, rôzne definície a úvahy, ktoré poskytovali interpretačný kľúč k performancii. Fungovali ako galerijné popisky objasňujúce dielo. Hoci sa niektoré významovo podobali, vždy ponúkali iný odtieň možnej interpretácie. Tieto texty možno rozdeliť do troch hlavných tematických okruhov, ktoré sa odrazili aj v troch variantoch inštalácie. Po určitom bode tanečnice vždy začali odznova – vracali sa do východiskovej situácie, keď stáli v rohoch tanečného priestoru. V tom momente boli oblečené ešte v civilnom odeve a predvádzali pomalú, synchrónnu choreografiu, počas ktorej sa postupne vyzliekli a odhalili svoje „koralové“ kostýmy.

Dotyk ako základný kameň spoločnosti

Celkový koncept umožňuje divákom voľný pohyb okolo bielej plochy – reorganizujú sa, presúvajú sa za lepším výhľadom, hlbším zážitkom či jasnejším vysvetlením. Zmena perspektívy ponúka diametrálne odlišné pohľady na inštaláciu. Pohyb divákov okolo tanečníc sa zároveň stáva metaforou súčasnej spoločnosti – aj v nej neustále hľadáme nové štruktúry, kontakty a dotyky, ktoré by nám priniesli lepší či iný život.

Tanečnice v strede vytvárali obrazy, ktoré mohli evokovať boj medzi dominanciou a submisivitou. Ich telá sa nachádzali v neustálom vypätí, no zároveň ukazovali, aké nestále môžu byť mocenské pozície – ani jedna z nich si svoju prevahu neudržala dlho. Ich nízka pozícia, v ustavičnom kontakte s podlahou, im umožňovala imitovať boj pripomínajúci wrestling. Inštalácia tak zdôraznila, že dotyk je základným stavebným kameňom spoločnosti – stále sa mení a prispôsobuje okolnostiam.    

Dotyk ako zmysel a skúsenosť

Urbanová nevníma dotyk len ako metaforu moci, ale aj ako jeden zo zmyslov. Jeho ústredným orgánom je koža, ktorá sa javí ako útočisko pre rôzne organizmy. Práve na tento fenomén odkazujú aj kostýmy tanečníc. Zároveň sa cez hmat ešte viac zvýrazňuje sila dotyku. Prostredníctvom vlastných tiel tanečnice akcentovali jeho transformačnú silu, ktorá môže byť deštrukčná, tvorivá, alebo dokonca liečivá.

Koncept inštalácie nepočítal len s voľným pohybom divákov, ale aj s interakciou, ktorá sa odohrávala pod heslom: „You are free, but you are not free.“ Táto veta zároveň vystihuje tvorbu Evy Urbanovej, ktorá skúma slobodu pohybu. Tú však výrazne obmedzuje telo alebo, v širšom význame, spoločenské konvencie. Dotyk vníma nielen ako formu zdieľania, ale aj ako možnosť narušiť niečiu komfortnú zónu. Tanečnice v každom cykle po určitom čase opustili priestor bieleho „plátna“ a oslovili jednotlivých divákov prostredníctvom krátkej etudy, v ktorej si každý mohol vybrať, či im bude pasívnym alebo aktívnym partnerom. Autorky však pod pojmom dotyk nemysleli iba priame telesné spojenie, ale aj pohľad či postoj.

Choreografia v každej časti opakuje rovnaké postupy. Prvá časť na bielej ploche je koncepčne budovaná a viazaná. Druhá časť, v ktorej performerky opustia svoj bezpečný priestor, je založená na improvizácii a vo veľkej miere závisí od ochoty a schopnosti divákov participovať na vzniku diela. Tanečnice tu však veľmi citlivo vnímali hranice a ochotu každého diváka. Nikoho nenútili, zvolili jemnejšiu formu interakcie – napríklad si iba sadli vedľa niekoho z publika alebo s dotyčným nadviazali očný kontakt.

Bytosti dotyku (Creatures of Touch) sú senzitívnou tanečnou inštaláciou, ktorá okrem filozofických téz vychádzajúcich z queer teórie, nového materializmu a feministického myslenia ponúka aj silný zážitok. Myšlienky, ktoré tu Urbanová predkladá, dokážu provokovať intelektuálne, no významnou súčasťou koncepcie je aj zážitok z fyzického dotyku. Je zrejmé, že na slovenskú umeleckú scénu prichádzajú nové mladé talenty, ktoré cez jazyk súčasného umenia chcú prinášať hodnoty, čo v dnešnom paralyzovanom svete stoja na absolútnej periférii.