Jakub MolnárSpomínam si, ako sa v roku 2018 časť kultúrnej obce aj na Slovensku znepokojovala, keď sa Európsky parlament rozhodol na trhu zakázať neúsporné typy žiaroviek. Táto tvrdá regulácia mala údajne fatálne ovplyvniť umeleckú tvorbu. Nič také sa nestalo, a hoci nebagatelizujem problém katastrofálneho stavu technického zabezpečenia väčšiny tunajších priestorov na kultúru, ukazuje sa, že kvalitné umenie prežije aj bez špeciálnych vymožeností. Viem, neprichádzam práve s prelomovou myšlienkou. Úvahy o minimalizme vo svetelnom dizajne či o zrecyklovanej scénografii však naberajú nové kontexty v dnešných časoch klimatickej krízy, vojny na Ukrajine a stúpajúcich cien energií. Tie nedvíhajú žlč iba väčšine spoločnosti, provokujú aj celú kultúrnu sféru ku koncipovaniu stratégií, ktoré sú od energií (ne)závislé. Zachytával to aj 16. ročník Kiosku s podtitulom „festival vysokého napätia divadla a tanca“. Po prvom prečítaní anotácie by sa mohlo zdať, že sa dramaturgický výber skoncentroval na projekty reflektujúce energetickú krízu, alebo na tie, ktoré svojím žánrovým neuchopením a interdisciplinárnou povahou kumulujú napätie medzi konzervatívnymi teatrológmi. Festivalový tím však zašiel oveľa hlbšie a ako je pre Kiosk charakteristické, zvolená téma komunikovala aj na ďalších úrovniach.
Bez energie, no s nabitým programom
Kontextovým kompasom bola pre dramaturgickú radu téma „no power“ a musím konštatovať, že rezonovala už pred oficiálnym začiatkom hlavného programu. Ako účastník workshopu Training for Ruins in Ruins with Ruins som mal možnosť niekoľko dní pozorovať robotníkov, ako montujú solárne kolektory na strechu Stanice Žilina-Záriečie, či členov a členky štábu, ktorí sa z vyťaženia a náročných príprav už v stredu prepli na energetický dlh. Téma únavy a vybitej batérie sa mi vďaka tomu začala asociatívne spájať s Kioskom z roku 2019, ktorý (najmä kvôli tragickému požiaru emblémovej sály S2) reflektoval problematiku vyhorenia. Ako však razom presvedčili prvé predstavenia tohtoročného programu, dramaturgická rada sa nezacyklila, ale spätne sa obhliadla, aby danú tému mohla rozšíriť. Oproti „vyhoreniu“ ako ničivému, no primárne subjektívnemu psychologickému aktu sa téma „no power“ vzťahovala na preťaženie planetárnych ekosystémov a nutnosť spomalenia v hyperrýchlej dobe. Preto ak mali festivalové inscenácie a projekty čosi spoločné, bola to ich (prevažne) energetická úspornosť, kontemplatívny charakter a dôraz na detail, hoc aj s banálnou myšlienkou, so zámerom príliš neatakovať percepciu publika. Plejáda projektov sa predstavila pod holým nebom či s prirodzeným svetlom, v lese, bývalej hájovni či v žilinských mestských ruinách. Iba tie „technologicky náročnejšie“ sa dostali do Novej synagógy, telocvične, Považskej galérie či priestorov Stanice. Aj večerný off program bol voči spotrebe energií citlivý, napríklad ak festivaloví návštevníci chceli do neskorých hodín počúvať DJ set Jara Viňarského, museli dostatočne šliapať do pedálov bicyklov, ktoré boli napojené na batérie poháňajúce audiotechniku.
Slovné spojenia „striedavý prúd“ či „vysoké napätie“ sa v kombinácii s performatívnym umením stali na Kiosku metaforou súčasnej mechanizácie a vnímania človeka ako stroja. Najzreteľnejšie to reflektovala festivalová premiéra inscenácie There is Something in the Air zoskupenia T.I.T.S. Tvorivý tím na ploche jednej hodiny zobrazil v sále Novej synagógy akúsi odyseu ľudstva – od primárnej spoločnosti, naprieč domestifikáciou, hierarchizáciou, christianizáciou, industrializáciou a následne i devastáciou planéty. Od animálnych výjavov sa performeri Jaroslav Viňarský, Matthew Rogers a performerka Nela H. Kornetová dostali až po blízku budúcnosť, v ktorej ľudstvo bude musieť v záujme záchrany odletieť na inú planétu. Nešlo pritom o žiadnu technooptimistickú utópiu, ale o melancholický povzdych (ostatne, téma dychu je tematickým tmelom celej inscenácie) nad naším sebadeštruktívnym naturelom.
Oveľa optimistickejšie na mňa pôsobilo polodokumentárne predstavenie Last Time My Parents Were at Komuna Warszawa Olgy Cieźkowskej a Adama Draguna. Dielo takmer výhradne postavené na videoprojekciách a technike live cinema reflektuje reálny vzťah tvorkyne a tvorcu k ich biologickým rodičom. Kladie si otázku, či sa dá vďaka divadlu navzájom stretnúť nielen vo vzťahu rodič-dieťa, no najmä ako človek a človek. Myšlienkovým východiskom bolo zadanie open callu poľského divadla Komuna Warszawa „tvrdá láska“. Tú si tvorca a tvorkyňa interpretovali ako rodinný vzťah, čiže puto, ktoré si nevolíme, ale s ktorým sa rodíme. Vo väčšine času predstavenia sledujeme videá so zostrihanými rozhovormi, v ktorých spolu s rodičmi o danej téme premýšľajú a hľadajú pre ňu adekvátne umelecké spracovanie. V druhom pláne sa však vynárajú ďalšie neartikulované podtémy: Sú toto obrazy, ktoré následne ovplyvnia rodinné väzby, alebo je to naopak? Má záznam rodinného klábosenia a trápneho ticha nejakú pridanú hodnotu? Banálnosť konverzácií vo videodokrútkach je natoľko dojímavá, že vo chvíli, keď matka Olgy v jednom zábere spomenie, že nevlastnia žiadne rodinné videá, vzbudí to v divákovi súcit. Budeme si svojich rodičov jedného dňa pamätať už iba vďaka digitálnej databanke, alebo je ešte šanca naplno prežiť spoločné chvíle? Môj zážitok z predstavenia Last Time My Parents Were at Komuna Warszawa je v rámci mojich doterajších skúseností s Kioskom výnimočný, a to tým, že nemoralizuje, nekričí a nezobrazuje človeka vo svojej odpudivej podobe, ako to obyčajne cítim z väčšiny festivalových predstavení. Rovnosť a vzájomný rešpekt totiž nekladie ako cieľ, ale nutné východisko. Tvrdá láska, ktorá pohladí.
Bez moci
Napriek deklarovanému napätiu som na Kiosku pravidelne dostával skôr výživnú dávku pozitivity. Dôkazom je aj koprodukčné predstavenie Language Barrier Equal, ktoré vzniklo ako spolupráca študentov a študentiek pražských DAMU a FAMU so študentkami z divadelných škôl v Charkove, Kyjeve a Ľvove. Hlúčik divákov a diváčok si sadá za veľký rustikálny stôl v honosnej sieni Mestskej radnice, aby nasledujúce dve hodiny absolvoval čajovú seansu pripomínajúcu návštevu u starej mamy. Je pochopiteľné, že v ovzduší naďalej cítiť trpký puch prebiehajúceho vojnového konfliktu. Inscenačný tím sa však sústredil na symbolické vytvorenie časovej i mentálnej bubliny, miesta bez bariér, predsudkov, kultúrnych nánosov a zbytočných zábran.
Festival však nepozýval iba ku kontemplácii, ale aj k participácii a politickej angažovanosti. Okrem spomínanej reakcie na súčasnú energetickú krízu sa slovo „power“ spája aj s mocou. S arzenálom apelatívnych výrazových prostriedkov sa predstavilo pražské divadlo Lachende Bestien s inscenáciou Kohlhaas. Tvorivý tím (Michal Hába, Simona Hába Zmrzlá, Jindřich Čížek a Šimon Spišák) nám pripomenul náš environmentálny žiaľ, kolaps planetárnych ekosystémov a na pôdoryse príbehu zo 16. storočia aj devastačnú podstatu kapitalizmu. Slovné spojenie „no power“ využil ako spojku medzi bezmocným človekom, proti ktorému je použité násilie, a štátom, ktorý ho legitimizuje. Indexom ľudskej existencie sa tu stáva doba strávená v napätí, útlaku a očakávaní.
Nielen pre odvážnych
Ak som ako návštevník niekoľkých ročníkov Kiosku festival kritizoval, tak to bolo kvôli jeho elitárskej uzavretosti. Ročník 2017 s podtitulom „nový divák“ de facto s novým publikom nepočítal a len o čosi lepšie dojmy som si odniesol z ročníka „vyhorenie“ v roku 2019. Kiosk je skôr intelektuálnym laboratóriom s obsahom ťažšie stráviteľným pre žilinskú verejnosť, kde sa každoročne stretáva prevažne odborná obec z rôznych profesií (šéfredaktor kultúrneho časopisu, sociológ, experimentálny hudobník, kurátorka, teoretička umenia či filozof). Čo však tento rok oceňujem, je hľadanie ďalších možností, ako sa žilinskému obecenstvu otvoriť, prípadne ho priamo zapojiť do festivalového diania. Príkladom bola Show robošov, ktorej komediálna a žonglérska estetika by možno lepšie zapadla na festival ako Kremnické gagy či Atmosféra, no vzhľadom na svoju tému nevytŕčala ani na Kiosku. Naopak, Duo Kysali Krastafci sa na Hlinkovom námestí inteligentne pohrávalo so slovenskou neschopnosťou dotiahnuť stavebné megaprojekty do konca a karikovalo naše sklony k prokrastinácii v kontexte nezmyselnej práce. Kiosk však nemusí ísť nutne cestou komercializácie. Aj podľa slov dramaturga Martina Krištofa na záverečnej diskusii sa medziročne počet predaných lístkov začína zvyšovať, a to do takej miery, že čochvíľa nastane napätie medzi záujmom publika a kapacitou sály. Čo by však mohlo podujatiu i z odborného hľadiska menej zorientovanému obecenstvu pomôcť, sú precíznejšie koncipované diskusie, najmä k „odvážnejším“ predstaveniam.
Čo teda môže nastať, ak celoplošne vypadne elektrický prúd? Možno si konečne začneme vážiť čaro obyčajnej auratickej prítomnosti. A práve z diel, ktoré ukazovali na opodstatnenosť offline sveta (či už v podobe čajového posedenia, alebo lezenia po stromoch), si tento rok odnášam najsilnejšie zážitky.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
