Blažení, ktorí nezakúsili strasť

Keď som ešte pred videním inscenácie uvažovala nad tým, ako poňať jej recenziu, myslela som si, že v popredí mojich úvah bude stáť význam a osvetová funkcia tohto divadla či až jeho arteterapeutický charakter a divadelné kritériá budú v úzadí. Vďaka mojej dávnejšej osobnej skúsenosti s členmi a členkami hereckého súboru som pochopila, že ich záujem o divadlo je veľmi veľký, rovnako ako ich vnímanie nadčasového významu antickej tragédie, vrátane osobného prežívania a stotožňovania sa s krivdou aj previnením antických hrdinov a hrdiniek. To, že mi ale sprostredkujú taký hlboký a jedinečný zážitok vďaka autentickej ľudskosti, ako aj recepcii antických prvkov v súčasnosti, som, priznám sa, nečakala. Ich inscenácia Antigona podľa Sofokla a iných má veľký zmysel, a to v mnohých ohľadoch.

Inscenačný tvar je síce jednoduchý, no to mu svedčí a podporuje čistotu človečenstva a ľudskosti nielen ansámblu, ale aj posolstva, ktoré odovzdáva svetu. Minimalizmus je prítomný v štruktúre, ktorá sprostredkúva antický príbeh o Antigone, autorsky upravený a zameraný na základný konflikt medzi ňou a vládcom Kreontom, medzi človekom a mocou. Ten je úderný a zrozumiteľne komunikovaný, vďaka úprimnosti hereckého súboru azda ešte o čosi viac.

Viditeľný je obrovský kus práce a štúdium zvolenej témy – nielen príbehu o Antigone, ale aj antického divadla a reálií, ktorým sa so súborom venovali principáli divadla, režisér Patrik Krebs a dramaturgička Uršuľa Kovalyk. Zaujímavé napríklad je, že sa tvorcovia rozhodli vložiť do tragického príbehu aj dve časti inšpirované komédiou a satyrským elementom – ide o zborové pasáže, v ktorých desaťčlenný zbor v maskách velebí Dionýza (zboristi sa naťahujú za prázdnymi vínovými fľašami alebo refrénovito spievajú na jeho počesť). Tieto scény dobre fungujú na odľahčenie napätia a vyrovnanie tragickosti ľudského údelu. Zbor má zároveň ďalšiu, sebaironizujúcu funkciu – herci hrajú „stádo“ pritakávačov politickej moci, zastupujú obyčajný, naivný ľud, ktorý vždy potrebuje adorovať nejaký idol.

Vo vizuálnej zložke stavil súbor na obvyklú predstavu antického divadla – herci a herečky majú „rúcha“ z bielych zauzlených plachiet a zboristi aj biele sadrové masky. Hrajú na prázdnej scéne, pracujú iba so základnými atribútmi – „oltár“ slúžiaci aj ako rečnícky pultík, trón (reprezentovaný vozíkom so sedadlom pokrytým zlatou fóliou), fľaše a biele tenisky. Práve tenisky vytvoria veľavýznamný oblúk odvahy a obety. V prvej scéne ich chce Isména nasadiť Antigone (pričom obe tieto postavy stvárňujú telesne znevýhodnené herečky), čo sa jej, bohužiaľ, nepodarí, v poslednej scéne ich jedna členka zboru iba hodí do priestoru, a všetkým je jasné, že Antigona si ich už nikdy neobuje. Mnohé scény podnecujú svojím symbolickým a zároveň minimalistickým charakterom k viacvýznamovým asociáciám. Inšpirácie antickým divadlom sa prejavujú aj v hudobnej zložke. V skladbách Oskara Rózsu si môžeme predstaviť zvuky starých kithár aj aulov.

Hercom a herečkám sa podarilo vybudovať dva hlavné charaktery ako celistvé a vzájomne antagonické, aj keď si postavy Antigony a Kreonta medzi sebou viacerí vystriedali. Veľmi dobre pracovali aj s pauzou, ktorá dodala ich replikám väčší dôraz, avšak bez toho, aby akokoľvek tlačili na divácke emócie. Tie v tomto divadle premknú divákov, práve naopak, prirodzene, už len pri naznačení životných okolností členov a členiek hereckého súboru. A inscenácia Antigona podľa Sofokla a iných pocity súcitu, nespravodlivosti a dojatia ešte zintenzívňuje. Morálnymi sentenciami nabitý antický mýtus vyznieva z úst hercov a herečiek veľmi úprimne a pravdivo a ani v najmenšom tendenčne či moralizátorsky. Od nich akoby „veľké pravdy“ vyznievali ako ich vlastné zistenia overené skúsenosťami (často tými negatívnymi).

Hrať antickú tragédiu, oklieštenú na boj človeka s osudom a tyranskou mocou, sa v tomto divadle ukázalo ako kľúčové a pre hercov a herečky to možno ani nebolo výnimočne ťaživé, ale možno práve životne bežné, každodenné… Aj oni sú Antigonou, rovnako bojujú proti Kreontovi. Tak ako my, „bezúhonná a zdravá“ väčšina. Aj oni prijímajú svoj osud, často ťažší, ako majú mnohí z nás.

Ústrednú tému porušovania zákona sa tvorcovia rozhodli reflektovať aj prostredníctvom osobných skúseností niektorých hercov a herečiek – cez ich autentickú spoveď z prehreškov. Audioukážky o porušovaní zákona prepája pocit strachu. Viacerí hovoria o nezákonnom prespávaní v chatkách, ale medzi odpoveďami sú aj také, ktoré pôsobia pre svoju „banálnosť“ až frustrujúco absurdne – ako jazda načierno v autobuse, cesta vlakom s invalidným vozíkom bez ohlásenia železničnej spoločnosti či prepašovanie psa na ubytovňu. Komu by pritom nenapadlo nehanebné porušovanie zákonov, ústavy a súdnych rozhodnutí reprezentantmi moci a skorumpovanými pohlavármi, ktorí by mali ísť príkladom? Kto by pritom nepociťoval zúfalý pocit beznádejnej nespravodlivosti (systému)? Kto by nezačal reflektovať svoje vlastné správanie i konanie – klásť si otázku, kedy porušil zákon? Vrátane zákonu ľudskosti, a to vlastnou pasivitou a ľahostajnosťou.

Inscenácia Antigona podľa Sofokla a iných sa tak v spracovaní Divadla bez domova stáva bytostne politickou – podnecuje naše myslenie a formuje občianske postoje. Potvrdzuje, že skutočným posolstvom divadla spätého s polis je spoločensko-politická reflexia, angažovanie a zapájanie najrôznejších skupín obyvateľstva. A senzitívnejším divákom umožňuje pocítiť katarziu: „Prišla som na tento svet milovať, a nie nenávidieť,“ hovorí jedna z herečiek v postave Antigony. „Buďte šťastní,“ praje všetkým prítomným po skončení predstavenia režisér a principál divadla Patrik Krebs.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová