Martina MašlárováZrejme drvivá väčšina čitateľov a čitateliek časopisu mloki.sk pozná festival Drama Queer. Ale priblíž nám, prosím, jeho genézu – inšpirovali ste sa nejakým existujúcim festivalom v zahraničí alebo ako vám napadlo založiť na homofóbnom Slovensku queer divadelný festival?
Festival Drama Queer vznikol ako odpoveď na potrebu priniesť a predstaviť queer performance v Bratislave. Chýbala tu platforma, ktorá by cielene dávala priestor LGBTIQ+ divadlu a performatívnemu umeniu, takže sme si ju jednoducho vytvorili. Samozrejme, nebolo to len o nápade – museli sme zohnať finančné prostriedky, vybudovať sieť spolupracovníkov a umeleckých partnerov, a tak sa postupne zrodil festival Drama Queer. Jeho názov je slovná hra. Spája divadlo a identitu – „drama“ ako odkaz na dramatické umenie, ale aj na queer dramatickosť, ktorá môže, hoci nie nevyhnutne, niesť istú teatrálnosť. Nie je to festival prehnane expresívny, ale pokojne môže byť. V tom názve je aj nadsádzka, aj statement.
Drama Queer funguje už dvanásť rokov, mali ste niekedy chuť to zabaliť?
Pravdupovediac, mám chuť to zabaliť každý rok. Divadlo je živé umenie a každý ročník je obrovský stres. Hosťovanie súborov, plánovanie, technické zabezpečenie, zodpovednosť za to, aby každé predstavenie prebehlo kvalitne a bez kompromisov – to všetko vytvára nemalý tlak. No každý rok ma to aj prejde. Drama Queer je pre mňa malý zázrak, ktorý sa podarilo na Slovensku vybudovať. Podobný festival nenájdete ani vo Viedni, ani v Budapešti, ani v Prahe. Myslím si, že sa pevne usadil v kultúrno-umeleckej ponuke Bratislavy a stal sa podujatím, s ktorým sa mesto identifikuje.
Takže aj napriek okolnostiam vidíš stále zmysel v tom, o čo sa snažíte – rozširovať kultúrnu ponuku mesta o queer umenie?
Queer subkultúra je dnes už prirodzenou súčasťou novej mestskej kultúry a má zmysel ju ďalej rozvíjať. Navyše queer témy nevnímam zúžene – nejde len o LGBTIQ+ ľudí. Nie sú to len tie „typické“ témy ako coming out, homofóbia, diskriminácia či boj za rovnoprávnosť. Samozrejme, aj tie majú svoje miesto a sú dôležité, no festival sa posúva ďalej. Ide o širší pohľad na svet, o spochybňovanie dogiem a stereotypov. V dramaturgii nás zaujíma aj to, ako queer perspektíva dokáže odkrývať jemné nuansy v medziľudských vzťahoch, ako narúša normy o tom, čo je „normálne“, a ako vie citlivo a odvážne otvárať témy tela (a sebaprijatia), intimity, moci či premenlivosti identity v čase. Queer už nie je len označenie menšiny, ale kultúrno-spoločenský fenomén, ktorý si zaslúži svoj priestor.
To si však zjavne nemyslia členovia a členky Rady FPU, ktorí a ktoré ignorovali odporúčania odbornej komisie a festivalu po rokoch stabilnej podpory začiatkom tohto roka neschválili grant. Keď ste podávali žiadosť, už s vedomím, že ju budú v nejakom momente posudzovať ľudia názorovo blízki homofóbnej ministerke, navyše nič netušiaci o vašej práci, čo ste do nej vlastne napísali? Snažili ste sa prispôsobiť tejto okolnosti, používať iné slová? Alebo ste si povedali, že by to bolo hlúpe?
Určite som necítil potrebu autocenzúry. Pri tomto festivale sa to ani nedá, má slovo „queer“ rovno v názve. Naopak – tému tohtoročného festivalu sme zvolili tak, aby reflektovala, čo trápi celé Slovensko: hlbokú polarizáciu, nepochopenie, napätie medzi ľuďmi. Naším mottom je spájanie a porozumenie – pretože veríme, že existuje oveľa viac vecí, ktoré nás spájajú, než tých, ktoré nás rozdeľujú. A nie, LGBTIQ+ ľudia naozaj nie sú problémom tejto krajiny, akokoľvek sa nám to niektorí mocní snažia nahovoriť.
Neprispôsoboval som sa rétorike súčasného ministerstva ani som nemenil jazyk žiadosti. Stále hovoríme o umení, o ľuďoch, o potrebe empatie a otvorenosti. O to viac ma mrzí, že aj napriek pozitívnemu hodnoteniu odbornej komisie festival podporený nebol. Som presvedčený, že členovia a členky Rady FPU, ktorí a ktoré hlasovali proti, si našu žiadosť ani len neprečítali.
Ako si sa cítil, keď si si prečítal rozhodnutie rady a zistil si, že váš projekt bol v konečnom dôsledku jedným z mála podujatí, ktoré nezískali žiadnu podporu? Zvlášť ak sa ho ani pri najlepšej vôli nedalo nevnímať ako diskriminačné. Lebo mňa to nahnevalo, a to ani nie som organizátorka podujatia.
Úprimne? Keď som sa dozvedel, že náš festival ako jediný nedostal podporu – a navyše s odôvodnením, z ktorého priam kričí zaujatosť a homofóbia –, vyhŕkli mi slzy. Bol som akurát v potravinách, a áno, bolo to hlúpe, revať medzi regálmi, ale diskriminácia bolí. Je to nepríjemné, ponižujúce a človeku sa ťažko hľadá spôsob, ako si to vôbec vysvetliť. Festival si to celé odniesol, a dodnes nerozumiem prečo. Jeho program nie je ani provokatívny, ani nevhodný – je jednoducho súčasťou kultúrneho diskurzu, ktorý existuje po celom svete. O to viac ma zasiahli slová pána Machalu, ktorý Drama Queer nazval „akciou, kde sa chlapci prezliekajú za dievčatá“. To je nielen úplné nepochopenie, ale aj úmyselné skreslenie. A takéto výroky nie sú iba necitlivé, ale priam ideologicky štvavé. Majú navodiť dojem, že ide o niečo dekadentné, úchylné – o nejakú „akciu“ pre „inakých“, ktorí si nezaslúžia verejnú podporu. To je absurdné.
Queer divadlo je v zahraničí legitímnou a rešpektovanou súčasťou umeleckého sveta – od malých nezávislých scén až po etablované divadlá. Mohol by som zostaviť zoznam množstva hodnotných diel a umelcov, ktorých sme priniesli do Bratislavy. Náš festival je výsledkom dlhoročnej práce, kurátorského výberu a vášne pre divadlo. A preto bol tento verdikt taký bolestivý.
Hovoril si si spätne, že ste to ani nemali skúšať a mohli ste venovať energiu niečomu inému? Alebo ťa to, paradoxne, ešte viac „nakoplo“ urobiť festival za každú cenu, navzdory tejto garnitúre – tak trochu na truc…
Neľutujem, že sme grantovú žiadosť podali. Na to má predsa právo každý a každá, kto žije na Slovensku a spĺňa podmienky. Odmietam sa prispôsobovať atmosfére strachu alebo autocenzúry – umelecký svet by mal byť slobodný. Som nesmierne vďačný za obrovskú vlnu solidarity, podpory, lásky a energie, ktorú sme po rozhodnutí Rady FPU dostali. Práve vďaka tomu a tiež vďaka pomoci od iniciatívy Otvorená kultúra a platformy Anténa, ktoré pre nás zorganizovali zbierku, sa festival Drama Queer uskutoční aj v roku 2025.
A nie – nerobím to nikomu na truc. Nepotrebujem niekomu niečo dokazovať. Robím to preto, lebo tento festival sem patrí. Má svojich divákov a diváčky, má zmysel a miesto v kultúrnom priestore Bratislavy. A pre všetkých, ktorých divadlo zaujíma, bude aj naďalej súčasťou kultúrnej ponuky.
V rámci zbierky na platforme Donio sa vám podarilo získať vyše dvadsaťtisíc eur. Ako si vnímal túto podporu? Bola silnejšia alebo menej silná, ako si očakával?
Som veľmi milo prekvapený a úprimne vďačný za každé jedno euro, ktorým ľudia prispeli. V čase, keď je Donio zaplavené rôznymi výzvami – a ďalšie nepochybne pribudnú, pretože nás čakajú ťažké časy –, si o to viac cením, že si ľudia našli chvíľu, aby podporili práve náš festival. Podarilo sa nám prekonať prvý míľnik, čo znamená, že minimálne trojdňový festival s tromi predstaveniami bude. A to je obrovská vec. Je to dôkaz, že ľuďom na Drama Queer záleží. Že nie sme sami. Že solidarita tu má stále svoje miesto – a aj v kultúre môže byť záchranným lanom. Táto podpora nám dáva nielen možnosť finančne sanovať výpadok z FPU, ale aj emocionálnu oporu – že to, čo robíme, má zmysel.
Poďme ešte od produkčnej stránky k tej umeleckej. Ako prebieha dramaturgický výber – kde hľadáte inscenácie, ktoré by sa vám mohli hodiť na festival? Sledujete priebežne aj zahraničné dianie, či si necháte poradiť?
Čo sa týka dramaturgie festivalu, kombinuje sa v nej naše aktívne vyhľadávanie a samotné návštevy rôznych festivalov, showcasov a samotných inscenácií. Často mi kolegovia – dramaturgovia, ľudia pohybujúci sa v divadelnom svete dávajú cenné tipy na zaujímavé queer inscenácie a performancie. Sledujem aktuálne dianie nielen v našom regióne, ale aj naprieč Európou a hľadám také diela, ktoré rezonujú – svojou témou, estetikou, režijným spracovaním a tiež zapadajú do dramaturgie konkrétneho ročníka festivalu.
Môžeš nám už povedať niečo viac o ideálnom programe budúceho ročníka, resp. aj jeho krízovej verzii? Čo určite chcete na festivale uviesť?
Aj tento rok sa mi podarilo pozvať niekoľko výnimočných diel, na ktoré sa už teraz veľmi tešíme. Medzi ne určite patrí inscenácia Orlando v réžii Mariána Amslera z Mestských divadiel pražských – citlivý a zároveň výsostne súčasný pohľad na tému identity a premeny. Z Poľska privezieme Kora Bosca od Nowy Teatr Proxima z Krakova – silnú a vizuálne výraznú inscenáciu o ženskosti a queer spiritualite prerozprávanú životom poľskej rockovej divy Kory. Z Olomouca uvedieme pôsobivú adaptáciu autobiografickej knihy Návrat do Remeša od Didiera Eribona v podaní Divadla na cucky.
Z medzinárodného programu ešte vyzdvihnem Wandervogel, inscenáciu od režiséra Jana Moceka, ktorú uvedie pražské divadlo Alfred ve dvoře. Inscenácia je inšpirovaná životom Heinza Ruthu – zakladateľa rovnomenného spolku, ktorý združoval a vychovával mladých chlapcov „sparťanským“ spôsobom, s dôrazom na fyzickú silu, mužnosť a ideál mužského priateľstva. Táto kontroverzná postava bola neskôr obvinená z homosexuality. V čase, keď bola homosexualita trestným činom, bol Rutha odsúdený na päť rokov väzenia. Ďalším očakávaným momentom bude pohybová performancia BATTY BWOY od Haralda Beharieho z Nórska. Samotný názov – „batty bwoy“ – je jamajský slang pre queer osobu, dokonca „buznu“ a Beharie v tomto diele precízne prepisuje mýty o čiernom queer tele. Odhaľuje zraniteľnosť, hravosť a krehkú silu vo vírivom pohybe, ktorý osciluje medzi vedomím a naivitou.
Uvažoval si niekedy, že by si odišiel zo Slovenska? Akú máš motiváciu ostať tu a pokračovať v práci v nálade, aká sa tu šíri?
Žil som istý čas v zahraničí – konkrétne v Kanade – a viem si teda veľmi živo predstaviť, aké je to žiť v krajine, ktorá je tolerantná, otvorená a prijímajúca. Je to nesmierne oslobodzujúci pocit. Napriek tomu som si práve tam uvedomil, že moje miesto je na Slovensku. Tu mám korene, rodinu, priateľov – je to moja vlasť. Aj Praha je častým cieľom mnohých LGBTIQ+ ľudí zo Slovenska, ktorí tam hľadajú slobodnejší priestor pre život a tvorbu. Rozumiem tomu. No ani tam by som nechcel žil. Hoci sa do Prahy rád vraciam a mám ju rád, stále mi je nejakým spôsobom vzdialená. Bratislavu a Slovensko milujem. Chcem tu zostať. A aj tu zostanem. Verím, že raz sa dočkáme Slovenska, aké si zaslúžime. Krajiny pre všetkých – plnej porozumenia, rešpektu, spolupráce. Krajiny, v ktorej budeme ťahať za jeden povraz, aby sa jej darilo, aby bola lepšia pre každého, kto v nej žije. A práve táto vízia je moja najväčšia motivácia.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
