Michal BelejO príprave festivalu Into the Miracles som sa dozvedel počas rezidencie v Bátovciach. Popri tvorbe som sa snažil odreagovať v prírode a absolvoval som niekoľko výletov po okolí Bátoviec. Zároveň som bol ako rezident súčasťou diania v divadle a videl do zákulisia príprav. Z vlastnej iniciatívy som v tom čase spoznával Hontiansky región a projekt Into the Miracles sa mi zdal ako aktivita podľa mojich preferencií – turistika spojená s umením.
Festival Into the Miracles bol koncipovaný ako štvordňová púť z Dudiniec do Bátoviec. Počas trasy boli rozmiestnené umelecké diela od rôznych autorov, prevažne výtvarného charakteru. Performatívne a hudobné diela sa sústredili hlavne na miestach, kde sa stanovalo. Prvú noc sme strávili v Dudinciach, druhý deň sme putovali do vinárskej osady Stará Hora nad obcou Sebechleby, tretí deň sme sa zložili v obci Baďan a celý festival vyvrcholil v Divadle Pôtoň v Bátovciach.
Náboženské motívy napojené na umenie
Samotný formát Into the Miracles vychádza z náboženských motívov. Púť sa v kresťanskej tradícii spája so spirituálnymi zážitkami počas ciest na pútnické miesta. Zároveň sa tu ponúka aj prirovnanie s krížovou cestou, ktorá pozostáva zo štrnástich zastavení. Veriaci sa počas krížovej cesty zastavujú pred konkrétnymi výjavmi a rozjímajú nad cestou Ježiša Krista k jeho ukrižovaniu. Mapa festivalu pozostávala z trasy, ktorá išla po zastaveniach a každý deň gradoval k veľkému finále na stanovištiach.
Pomocou umenia sa prvky vidieka menili na „pútnické miesta“ a samotné diela akoby boli „krížovými zastaveniami“. Samotné pozorovanie prírody má duchovný rozmer a umenie vytvára pridanú hodnotu zážitku. Príkladom je séria inštalácií Úkryty a svätyne od dvornej scénografky Divadla Pôtoň Kataríny Cakovej (Katanari), ktorá povýšila posedy na metaforické kaplnky s umením. Už pri prvom posede nastal zaujímavý jav, keď sme ako pútnici museli pokľaknúť pred nadrozmerným vajíčkom, aby sme sa mohli pozrieť do kukátka umiestnenom v škrupine. Za hranicami dediny Hontianske Tesáre do dutých stromov zasa nainštalovala ukrajinská umelkyňa Oleksandra Melnychuk vnútornosti. Odkazovala tak na prepojenie človeka s prírodou. Umiestnenie inštalácie mi evokovalo aj svätých za dedinou, ktorí sú po vidieku rozmiestnení ako pripomienka vyššieho princípu.
Festival spolupracoval na inštaláciách aj s miestnymi kostolmi. Michal Paľko v kostoloch nainštaloval kompozíciu zloženú zo zvukov zvoníc, pričom podnet na nahrávku vyšiel z ukradnutého zvonu. Lichtenštajnská umelkyňa Karin Ospelt cez svetlá, projekcie a nahrávky zasa zmenila atmosféru evanjelického kostola na miesto duchovna s nádychom súčasného umenia.
Ekológia ako vyšší princíp
Duchovno je v tomto ohľade o subjektívnom vnímaní. Výraznou témou festivalu bola aj ekológia a vzťah k prírode. Už samotná organizácia dávala do popredia šetrnejšie riešenia k prírode, akými bolo používanie ekologických hygienických potrieb, vydávanie jedla do vlastných ešusov alebo zodpovednosť pútnikov za odpad na stanovacích miestach. Ekológia sa však dala vnímať aj v iných rovinách. V prvý deň festivalu, ktorý prebiehal v Dudinciach, sa divadelné predstavenia odohrali v budovách na okraji spoločenského záujmu. Eko-oratórium Terra Apathy prebiehalo v priestoroch železničnej stanice a performancia Volanie terasy nórskej Company B. Valiente bola nielen priestorovo, ale aj obsahovo napojená na rozpadnutú stavbu kúpeľnej terasy.
Divadlo Pôtoň už v minulosti prostredníctvom zveľadenia bátovského domu kultúry ukázalo, ako sa môžeme popasovať s kultúrnym dedičstvom zanedbaných budov. Na Slovensku totiž zápasíme s konzumnou posadnutosťou novotou, ktorá má za následok chátranie stavieb a následne ich asanáciu za účelom vzniku novostavieb. Práve hľadanie riešení bez búrania je jednou z výziev boja s klimatickou krízou. Vďaka festivalu tieto stavby získali na jeden deň spoločenskú funkciu a dostali sa do pozornosti. Ich ďalšie využitie je už otázka na samosprávu a železnice.
Vzťah k prírode však bol na festivale prítomný aj vo filozofickej rovine. Už samotné kráčanie lesmi podnecovalo pútnikov vnímať okolitú krajinu a zásoby jedla a pitia v batohu zasa nútili zamýšľať sa nad obmedzenými zdrojmi. Stanovištia s občerstvením boli rozmiestnené v komfortných vzdialenostiach, ale v niektorých úsekoch sa mi napríklad stalo, že sa mi minula voda a potom som netrpezlivo pozeral do mapy, aká vzdialenosť ma čaká k najbližšej bandaske. Špecifickým miestom v tomto zmysle bola obec Beluj, kde mal festivalový tím organizačný problém zabezpečiť pitnú vodu. Nie je tam vybudovaný vodovod, studne sú kontaminované z banskej činnosti a posledná Jednota v dedine ukončila svoju prevádzku. Aj toto je realita niektorých obcí na Slovensku, kde pitná voda nie je samozrejmosťou.
Výsledný dojem diela v mnohých prípadoch dotvárala práve scenéria či prírodné javy. S motívmi krajiny pracovala v inštalácii poézie Mily Haugovej aj scénografka Markéta Plachá. Napríklad poéziu na krabiciach od mlieka dopĺňal výhľad na lúku s kravami. Tetrapakové obaly tak boli pripomienkou výsledného produktu vidieckej idyly. Mimoriadne efektne pôsobil žiariaci mesiac s oblakmi v pozadí koncertu Martina „Majla“ Štefánika a Jonatana Pastirčáka. Islandské duo Acquaintances vo svojej performancii Usadení využilo putovanie ako princíp rozprávania príbehu, ktorý bol zasadený do prostredia a vyžadoval si pozornosť divákov, keďže po trase boli umiestnené indície k veľkému finále. Na ceste z Jabloňoviec bola umiestnená tabuľa o miestnej faune, ktorá sa špecificky venovala bobrom. Následne po trase lesom boli porozhadzované domáce spotrebiče. Najprv časť kuchynského robota, potom rýchlovarná kanvica. Pri pohľade na bielu techniku v prírode som sa zastavil: kto toto mohol nechať v lese? Až pri potoku Jabloňovka sa všetko spojilo. Vo vode bojovali s odpadom dvaja Islanďania prezlečení za bobrov, apaticky si stavali hrádzu a vypratávali si svoje teritórium. Jedna skupinka starších žien dokonca počas púte začala pohoršene zbierať elektrospotrebiče, kým pri potoku nezistili, že vlastne zobrali súčasť inštalácie.
Výrazne s kontextom scenérie pracovala aj inštalácia 365 od Petra Kollára, ktorá pozostávala z 365 červených nohavíc naaranžovaných do póz kľačania a klaňania. Nohavice každý deň putovali na iné stanovište, pričom v novom teréne nadobudla inštalácia novú atmosféru a význam. V prvý deň festivalu boli nohavice nasmerované ku kostolu, čím evokovali náboženskú skupinu alebo sektu v jednotných uniformách, na ďalší deň červené nohavice na zelených kopcoch z diaľky pripomínali vlčie maky na lúke.
Väčšina diel disponovala istou mierou vážnosti. Vďaka humoru a nadsádzke vynikli práve diela Davida Demjanoviča. Inštalácia Vôňa vesmíru bola umiestnená v kaplnke v Sebechleboch. Pod sochou Panny Márie sa nachádzala sklenená nádoba s napustenou vatou, ktorá mala zodpovedať otázku: ako vonia vesmír? A bol to ťažký smrad. Jeho drevená socha Pocta rožku zasa na vyhliadke Borovica vzdávala hold obľúbenému pekárenskému výrobku slovenských turistov. Dielo ostalo aj po festivale umiestnené na turistickej zastávke nad Bátovcami ako spomienka na festival a zároveň vytvára nové podnety na výlety po okolí.
Zastavenia pri scénickom umení
Zatiaľ čo výtvarné inštalácie boli koncipované ako zastavenia, scénické diela aj vďaka svojej dĺžke ponúkali priestor na hlbšie rozjímanie a aj na oddych, pri ktorom sa účastníci púte nazbierali na jednom mieste ako na omši.
Crescendo od Debris Company „hučalo“ vo zvuku a aj v pohybe, čím vznikol zaujímavý kontrast voči pokojnej atmosfére vinárskej osady Stará Hora. Oproti predošlým dielam Debris Company som vnímal ako zásadnú inováciu prácu s kostýmom, ktorý v tomto prípade neplnil iba estetickú funkciu, ale bol centrálnou zložkou performancie. Trojrozmerné štruktúry na kostýme od Andrey Pojezdálovej dodali pohybom performerky Stanky Vlčekovej mimozemský element a celá silueta s maskou na tvári evokovala nadrozmerný hmyz. V istom momente som dokonca začal počítať nohy, pretože som nedokázal pochopiť, že sa v kostýme nachádza iba jedna osoba. Následne Pojezdálová priamo asistovala na rozkladaní kostýmu a jeho skladaní do novej podoby, aby v nej Vlčeková ako húsenica zaliezla do vykopanej diery.
Mojou najobľúbenejšou inscenáciou od Divadla Pôtoň je Pastierska symfónia, hlavne pre jej humor. Preto som bol nešťastný, keď som polovicu festivalového predstavenia zasadeného do vinárskeho prostredia Starej Hory zmeškal. (Na niektoré činnosti som až príliš teplý a ráno som zlyhával pri balení stanu.) Pôtoň predstavil Pastiersku symfóniu v skrátenej minimalistickej verzii pozostávajúcej z hudobných a vizuálnych motívov inscenácie. Zvyšok dňa som si nadával za svoju neschopnosť, no tiež som rozmýšľal nad riešením, ktoré táto verzia ponúkla. Opatrenia Fondu na podporu umenia ohľadom reprízovania dávajú inscenáciám dátum exspirácie a práve update do minimalistických foriem by staršie diela mohol držať v istej podobe pri živote.
Počas performancie Pomoc za čiarou, ktorá sa odohrávala pred kaplnkou v Pečeniciach, som zažil nečakaný moment. Keďže dosť pražilo slnko, vytiahol som si krém a začal som sa natierať. V tom momente prišla dodávka určená na humanitárnu pomoc pre Ukrajinu a z nej vyskočila Katka Koščová, ktorá v slamenom klobúku a tričku s nápisom Hope začala objímať divákov. S nerozotreným krémom na pleciach som tŕpol, aby sa ma nedotkla, a samozrejme, že prišla a objala ma. Následne z dodávky vyskočil aj hudobník Daniel Špiner, ktorý na akordeóne hral ľuďom hudbu, ktorú podľa jeho usúdenia potrebovali. Katka Koščová čítala z kníh a keď hovorila o bolesti, ktorá by naozaj mala bolieť, a o slze, ktorá by naozaj mala byť slzou, tak som začal plakať. A plakal som až do konca vystúpenia. Podobnú skúsenosť opísali aj ďalší diváci. V tomto prípade som uvažoval nad istým diváckym kolektívnym vedomím, pretože na festivale už som nebol iba divákom, ktorý sa môže anonymne stratiť v prítmí hľadiska. Zrazu som sa stal súčasťou komunity, ktorá sa po spoločne strávených dňoch a večeroch začala psychologicky nalaďovať na jednu vlnu. Alebo za tým bola režijná práca s performermi, ktorá dala do popredia ich podstatu. Aj keď celý výstup pôsobil naivne, necítil som zo strany hudobníkov kalkul. Skôr som mal pocit, že autenticky prezentovali vlastný pohľad na svet, ktorý ako protipól vojny ponúkol hudbu a poéziu.
Záverečnú performanciu od Divadla Pôtoň na ruine pri vyhliadke Borovica som si pozrel dvakrát, aby som ju lepšie načítal. Kronika svetla hovorila o istej dualite pri pohľade na svetlo. Jednak je to vedecká rovina svetla ako fyzikálneho javu, potom je tu význam svetla cez duchovný aspekt. Na začiatku performeri Mária Danadová, Filip Jekkel a Ela Lehotská dotiahli na scénu gigantické vajce, v ktorom sa skrývala čierna lopta. Po jej objavení na scénu začali dopadať čierne fit lopty, s ktorými performeri zápasili, aby ich usporiadali do kompaktného celku, ktorý sa im ale rozpadal pod rukami. Práve tieto motívy som čítal ako kontrasty medzi duchovnom, ktoré v minulosti vysvetľovalo fungovanie sveta, a vedou, ktorá ho nahradila. Gigantické vajce mi evokovalo mýtický počiatok a čierne lopty elementárne častice. Protipóly v motívoch vytvárali boj racionality a iracionality v rámci dvoch rovín svetla. So záverom však pre mňa neprišla umelecká katarzia. Pripadal som si ako na rozbehnutej párty v podniku, kde obsluha nečakane zažne svetlá a oznámi koniec.
Osamelý výkrik do tmy alebo festival s tradíciou?
Nielen s Kronikou svetla, ale aj s celým festivalom sa otvára otázka rozvoja ďalšieho potenciálu. Into the Miracles je inovácia nielen v oblasti umenia, ale má presah aj na turistický ruch a rozvoj vidieka. Je samozrejmé, že nadšení účastníci sa pýtajú na pokračovanie. Potom je tu ale realita slovenskej kultúry, keď ponuka vzniká z presvedčenia bez ohľadu na výšky dotácií. Tento typ festivalu by na udržateľnosť potreboval adekvátnu podporu zo strany štátu alebo vyššiu účasť divákov – možno aj tých zahraničných, ktorí sú ochotní zaplatiť za exkluzivitu umenia v prírode. Samotná realizácia festivalu odkrýva ďalší umelecký potenciál Slovenska. Na jeho ďalší rozvoj si však musíme počkať na zázrak.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
