Ponoriť sa pod hladinu pochopenia

Mária Danadová a Monika Kováčová so svojím divadlom ODIVO pôsobia na našej nezávislej scéne už niekoľko rokov a majú za sebou viacero pozoruhodných inscenácií. Ich tvorba sa vyznačuje prácou s bábkami a objektmi či využívaním nových umeleckých foriem, ale najmä neustálym skúšaním a skúmaním ďalších výrazových foriem, čím vzniká nezameniteľná poetika. Ich najnovšie dielo Vnorená rozvíja tému domácej pomoci pre chorých a seniorov, ktorá je často odsúvaná na okraj a na slovenských javiskách sa neobjavuje príliš často. Rovnako dôležitá zostáva otázka pomoci pre samotnú rodinu, ktorá v mnohých prípadoch môže pociťovať návaly vyhorenia a únavy.

Koncept diela, ktoré samotné tvorkyne označili ako „audiovizuálna (re)performancia“, stojí na spojení pohybovej choreografie a zvukovej nahrávky autentického príbehu Zuzany Galkovej. V nahrávke rozpráva o tom, ako vzťahy v rodine ovplyvnila choroba a s tým súvisiaca starostlivosť o babičku. Aj napriek snahe rodiny vytvoriť jej domáce zázemie, zomiera nakoniec sama v domove dôchodcov. Výraznou súčasťou diela je aj výtvarná inštalácia Juraja Poliaka. Vytvára priestor, no zostáva v decentnej nehybnosti. Diváci a diváčky sedia okolo piatich rozmerných vaní naplnených vodou, tri z nich osvetľujú reflektory zavesené na konštrukcii. S vaňami sa však ako s objektmi v performancii rôznorodejšie nepracuje.

Zaujímavým bodom koncepcie je i fakt, že v každom uvedení sa v choreografii objaví iná performerka či iný performer. Na premiére sa predstavila tanečnica a performerka Lívia Méndez Marín Balážová, ktorej fyzický prejav sa vyznačuje dynamickosťou až na hranici atletického výkonu i emočným nábojom. Túto kvalitu preukázala už v scénickom diele súboru Med a prach eu.genus//dobrý.rod či vo vlastných choreografiách. Podobne je to aj vo Vnorenej. Na začiatku sa pohybuje skôr za pomoci rúk, plazí sa okolo divákov, pláva akoby pod vodou, naznačuje silné emočné vypätie  Pohybuje sa po podlahe, prediera sa okolo vaní, vstupuje do osobného priestoru divákov. V kritických miestach príbehu sa jej prejav stáva dynamickejším, ale zároveň aj jemnejším. Fakt, že v čase premiéry bola performerka tehotná, zároveň ešte viac zvýrazňoval pocit blízkosti, intimity a odovzdanosti.

Medzi jednotlivými časťami – ponormi sa performerka posadí na vyvýšené sedadlo, ktoré evokuje miesto plavčíčky na kúpalisku. Tam pred každým ponorom do „vody“ oddychuje, pozerá sa z nadhľadu na to, čo práve prežila. Performerka sa k rozprávačke pohybovo pripúta, ale neilustruje jej príbeh ani pohybovo nedopovedá nevypovedateľné. Skôr sa stáva pohybovým elementom, esenciou príbehu, čímsi viac abstraktným než konkrétnym. S touto samostatnosťou korešponduje jej až ostentatívne vyhýbanie sa použitiu vaní, ktoré sú na scéne. Vyhýba sa ponoreniu do nich, aj keď sa to ponúka, performerka zostane len pri dotykoch, a tým ešte viac vyčleňuje vane len na výtvarné objekty. Získavajú symbolickú hodnotou očisty, ktorej sa ako ľudia bojíme – táto obnova, recyklácia nášho vnútra môže byť aj naším posledným činom, za ktorým je len smrť. K dotyku performerky s vodou dôjde len raz, keď si po lakeť omočí ruku. Je to isté vyhýbanie sa vode, interakcii s ňou, snaha dosiahnuť sebestačnosť a neodokryť svoju zraniteľnosť.

V štruktúre performancie je dôležitá zvuková stopa, ktorú naživo interpretuje skupina Myši na poli – konkrétne Dávid Javorský a Lukáš Kubičina. Performerka na ňu reaguje, splýva s ňou alebo ide proti nej. Zvuk, resp. hudba a pohyb sa objavujú vo dvoch entitách. Miestami sa zdá, že medzi sebou len existujú bez vzájomného ovplyvňovania. Element vody sa zároveň okrem výtvarnej zložky nachádza ako leitmotív aj v zvukovej rovine. V častiach, ktoré sú dynamickejšie a v niečom pohybovo konkrétnejšie, sa však elektronické tóny zvukovej zložky stretávajú. Počas toho, ako performerka sedí na vyvýšenom sedadle, zaznejú dve piesne s textami Jakuba Mudráka, ktoré sa však vymykajú celkovej štruktúre, napájajú na seba ďalšie konotácie a istým spôsobom trhajú to, čo bolo v intimite pohybu a vypovedaného slova už vytvorené.

Pozoruhodný na koncepcii diela je vzťah performerky k autentickému príbehu niekoho iného a s tým spojený zámer tvorkýň vytvoriť reinštaláciu performancie alebo jej recykláciu. To je navyše zosilnené tým, že  postupne v ďalších reprízach budú namiesto Lívie Mendéz Balážovej vystupovať ďalšie tanečnice prípadne tanečníci. Isté pohybové princípy v jednotlivých ponoroch zostanú zachované, ale samotná choreografia sa bude líšiť, a tým bude každé uvedenie jedinečné. Takýto štafetový prístup otvára rôzne otázky, napríklad: Je možné preniesť v tvorivom procese získaný materiál a odovzdať ho niekomu ďalšiemu? Môže toto vnorenie sa do spôsobu tvorby niekoho iného dokonca sprostredkovať pochopenie pohybového slovníka iného umelca či umelkyne?

Vnorená neoplýva tak, ako sme zvyknutí z predchádzajúcej tvorby súboru ODIVO, výraznými vizuálnymi či režijnými nápadmi. Tvorkyne konceptu sa držia skôr v ústraní, nechávajú konať jednotlivé zložky a jemnými zásahmi ich korigujú a usmerňujú. Ich najnovšie dielo je istým rituálom – možno ekologickým, možno psychologickým. Po skončení performancie, predtým ako diváci opustia priestor, ich Monika Kováčová vyzve, aby si z vaní do prinesených nádob nabrali vodu a ponúkli ju svojim blízkym ako zhmotnenie starostlivosti o nich. Štruktúra choreografie i autentickosť príbehu vo zvukovej nahrávke vytvárajú kontrapunkt k odťažitosti, nehybnosti až sterilite výtvarnej inštalácie a naznačujú to, čo v tejto dobe tak neuveriteľne potrebujeme: blízkosť a prejav empatie vnorením sa do seba navzájom.