Neverending story o krajine a jej obyvateľoch

Ich spoločná ambícia bola vysoká. Zahĺbili sa do starej, mediálne málo známej a komplikovanej kauzy so sociálnym aj environmentálnym pozadím, ktorá sa dotkla ľudí a ich domovov a takmer zasiahla aj do života iných druhov a ich biotopov. Inscenácia Sme krajina je symbolickým nasledovníkom D1 (pracovný názov) zo Slovenského komorného divadla Martin a Terra Apathy z Divadla Pôtoň Bátovce, ktorá však ide vlastnou autorskou cestou.

Rôzne obete

V 50. rokoch minulého storočia štát zverejnil zámer postaviť vodné dielo Slatinka. Priehrade mala ustúpiť dedina s niekoľkými stovkami obyvateľov. Dátum začiatku stavby sa neustále menil. Zasadalo sa, vyhlasovalo, vykupovalo, vyvlastňovalo, začalo sa búrať, no k realizácii napokon nedošlo. Stagnácia bránila akémukoľvek rozvoju, traumatizovala miestnych a vyprovokovala aj aktivistov. Priehrada by totiž navždy pochovala okrem ľudských príbytkov aj mnohé ekosystémy. Režisérka s dramaturgičkou Martou Ljubkovou a tímom herečiek a hercov z DJGT nehľadajú v príbehu vinníkov, ale ani neoslavujú konečné pozastavenie stavebného zámeru (definitívne sa to stalo až v roku 2022). Sme krajina je divadelná rekonštrukcia, ktorá vypovedá o tom, ako rôzne udalosti formovali krajinu. A nielen tie, ktoré sú najviditeľnejšie – ľudské, ale aj geologické a biologické.

Svedectvá

Na javisku sledujeme niekoľko rovín, odlišných „svedectiev“ o Slatinke. Základom tej prvej je ťahajúci sa proces začiatku výstavby. Herečky a herci rozohrávajú fragmenty zo zasadania so zástupcami investorov, štátu, aktivistov aj občanov obce. Stretnutie sa odohralo niekedy v 90. rokoch a priamo vystihuje celý problém. Jana Pilzová, Mária Knoppová, Richard Sanitra a Juraj Smutný vystupujú ako hlasy z pléna. V hľadisku okolo divákov rečnia zúfalí dedinčania s túžbou odísť do náhradných bytov (Pilzová) a ochranársky odboj (Knoppová), na javisku úradníci – striedmy právnik (Smutný), no aj smiešny starosta Slatinky (Sanitra). Dialógy sú vybičované, protagonisti civilní, občas vložia do prejavu gag alebo prvky grotesky. Zámer navodiť atmosféru verejnej debaty však má svoje limity. Vnímať aj vstrebať informácie si vyžaduje dosť energie a prehovory idú často až príliš do detailov, neskôr sa točia v kruhu. Opakovanie nevadí, zrejme odzrkadľuje realitu, pretože pingpong argumentov má svižné tempo. Autenticitu viac narúšajú repliky s ambíciou edukovať a trochu i to, že je zjavné, komu tvorivý tím drží stranu. Ale v tom sa im vôbec nedivím.

Informačná smršť

V momente, keď táto smršť názorov už brnká na strunu únosnosti, vyhrnie sa opona. Vidíme veľký projektor a mohutné projekčné plátno, na ktorom sa objaví tvár vedca. (Malá fanfára: je to pravdepodobne po prvý raz, keď v slovenskej inscenácii účinkujú prírodovedci – aj keď iba na videu.) S geológom sa ponárame do prednášky o formovaní krajiny. „Hovoriaca hlava“ sa pomaly transformuje na digitálnu mapu. Vznášame sa nad krajinou (vďaka Google Earth) vidíme kopce, rieky, údolia aj súčasné „kultúrne“ poznačenie týchto miest – názvy predajní, motoresty, hotely, až sa ocitneme v dedine Slatinka a zakrátko nato v samotnej rieke. Prednáška na veľkom plátne a rozbehnutej točni je pohlcujúca. Zároveň je to však aj ďalšia dávka nie práve najjednoduchších poznatkov. A potom nasledujú ďalšie fragmenty zasadania, ktoré zas striedajú iné perspektívy v podobe vizuálnych alebo zvukových svedectiev. Objaví sa posledný obyvateľ, vysťahovalci aj neoblomná aktivistka a ekologička Martina Paulíková. A v tomto duchu celá inscenácia pokračuje až do konca. Liekom na informačné ohlušenie je najmä niekoľko rozjímavých výtvarných obrazov. Okrem spomínaného napríklad ten, ktorý sledujeme pri špekulácii o tom, že jedna obrovská vodná nádrž mohla vzniknúť aj pri Zvolene. Na rozľahlom prázdnom tmavom javisku v tom momente stojí osamotený bicykel, ktorý pomaly zaplaví „hmla“.

Žiadny happy end

Tvorkyne označili inscenáciu podtitulom „Príbeh ľudí, priehrady a času“. Parameter času je aj leitmotívom. Herci zdôrazňujú absurdnú dĺžku zasadania, rovnako prirovnávajú svoj vek k trvaniu kauzy. Sledujeme, ako postava mladej aktivistky Paulíkovej (v podaní Knoppovej) prešľapuje na pevnom bode pred točňou. Na roztočenom javisku oscilujú členovia zastupiteľstva. Aj tu zohráva svoju úlohu čas. Dievčina zo seba chrlí otázky, ale točňa nezastavuje. Často sa, celkom bezbranná, ocitne čelom pred plátnom, ktoré stojí na scéne ako múr. Obraz symbolizuje roky snahy o dialóg a neustále odmietanie, zatajovanie faktov aj vyčleňovanie aktivistov z debaty. Podobne sa „zjavujú“ aj ďalšie časové roviny. Opis formovania krajiny používa geologický jazyk aj vizuál, ktorý prekračuje ľudskú mierku, pretože referuje o procesoch, ktoré trvali milióny rokov. Inscenácia končí videopolemikou o budúcnosti a súčasných možnostiach výstavby v dedine. Je to dôležitý dodatok. Naznačuje, že koniec plánu výstavby hrádze neznamená víťazstvo. Čas nezastal ani vtedy, keď sa potenciálna výstavba točila v bludnom kruhu, ani keď sa obyvatelia presídlili do Zvolenskej slatiny (na ulicu, ktorú kvôli farebným domom nazývali Lentilková), ani keď proti nej tridsať rokov bojovali aktivisti. A nestojí ani teraz. Mení sa dedina aj krajina.

A predsa happy end

Tejnorová s Ljubkovou siahli do rôznych archívov, ponúkli svedectvá, vedecké poznatky aj osobné názory ansámblu a vytvorili poučnú aj poetickú inscenáciu o kúsku krajiny okolo rieky Slatina. Mohli miešať aj v opačnom pomere – pridať viac poetického, teda momentov, keď sa s obsahom spája aj prekvapivý obraz, keď zaznievajú iba hlasy vtákov, keď sa takmer nič nedeje a zavládne ticho. Netradičný divadelný dokument však napriek tomu umne a citlivo odhaľuje jednu z absurdne smutných historiek lokálnych dejín. Vo zvolenskom divadle, v ktorom sme boli zvyknutí na konvenčnejšie koncepcie a realistické i dramatické herectvo je Sme krajina pokračovaním novej etapy. Táto inscenácia predstavuje prelom nielen tým, s akou látkou sa vyrovnáva, ale aj tým, že šlo o stávku na neistotu, ktorá narúša rutinu.

Odborná redakcia: Lenka Dzadíková
Jazyková redakcia: Zuzana A. Ferusová