Redakcia MLOKiKatarína K. Cvečková
Mohla by som horekovať nad uplynulým rokom, lebo vzhľadom na udalosti by naozaj bolo nad čím. Ale nebudem. Udalosťou roku 2025 pre mňa bol festival Divadelní Flora, ktorý celú jednu programovú líniu venoval slovenskému divadlu – na znak solidarity i ako zdvihnutý prst pred hrozbou politicko-spoločenských zmien vo vlastnej krajine. Dramaturgia festivalu vybrala vzorku tvorby naprieč zriaďovanou aj nezriaďovanou scénou, pričom každá zo siedmich uvedených inscenácií osobitým spôsobom vypovedala o stave našej krajiny, o túžbe po slobode i o sile vzdorovať (od Psa na ceste z SND cez Outcast súboru Slzy Janka Borodáča a Edenu DPM až po IHOPEIWILL Sone Ferienčíkovej a kol.). Okrem inscenácií festival venoval značný priestor aj diskusiám – o inscenáciách aj o aktuálnej situácii, na ktorých som zažila nebývalú odozvu miestneho publika. Z Olomouca som si (a iste nie jediná) tento rok niesla veľkú dávku solidarity, podpory a obdivu od našich susedov. Podobné pocity sa vo mne miešali v jeden jesenný týždeň, keď sa v Bratislave prelínalo hneď niekoľko jedinečných podujatí, ktoré preukázali svoju angažovanosť či zaostrili na osobnosti našej súčasnej spoločnosti, na ktoré som naozaj hrdá: Bratislava v pohybe, Drama Queer, Jeden svet a jeho Cena Eleny Lackovej a odovzdávanie ocenení Anasoft litera a Hrdinky Denníka N.
Lenka Dzadíková
Košický samosprávny kraj premenoval v roku 2025 tri zo štyroch divadiel, ktoré zriaďuje, a to ozaj necitlivo: Bábkové divadlo Košického kraja, Krajské divadlo Romathan a Thália Színház – krajské divadlo. Nové názvy sú ťažkopádne, neatraktívne, zle sa prekladajú do iných jazykov a evokujú názvy z minulých dôb (Krajové divadlo Nitra, Krajské bábkové divadlo v Banskej Bystrici). Na otázky o historickej kontinuite a renomé je už neskoro.
Ďalším príkladom neúspešného rebrandingu je divadlo zriaďované Bratislavským samosprávnym krajom, ktoré aktuálne sídli na Dostojevského rade. Na jeho webe je stále uvedené, že sa volá Ludus, v zápisniciach BSK sa o ňom píše ako o Divadle Malá scéna, no v bulletine k novej inscenácii je uvedené, že je to Malá scéna STU.
Pozitívom roka je rekonštrukcia bývalého kina v Poprade – Veľkej. (Toho, v ktorom začínalo Teatro Tatro.) Dnes tam stojí veľkorysý moderný divadelný priestor a to vďaka súkromnej investícii. Popradu a okoliu prajem, aby si dokázalo tento ojedinelý projekt vážiť a vyťažiť z neho pre svoje divácke možnosti maximum. Táni Pirníkovej, Ele Lehotskej i tým, ktorí sa k nim na túto cestu pridali, držím palce!
Martina Mašlárová
V roku 2025 ma konštantne rozčuľoval, popudzoval, iritoval a otravoval Matúš Oľha a jeho nekompetentná pomstychtivá partička v Rade FPU, a tiež machalovci, králikovci, ťapákovci a spol., ktorí a ktoré sa dopúšťali jedného kultúrneho chrapúnstva za druhým. Už ma to ani nebaví spomínať, lebo ich nespočetné kiksy boli na pretrase celý rok, ale o to ťažšie sa tomu človek pri bilancovaní vyhne. Nepríjemné je tiež, že hulvátske praktiky presiakli aj do iných úrovní kultúrnej správy – trápne machinácie okolo výberových konaní na vedenia bratislavských župných divadiel sú toho eklatantným príkladom. (Pre porovnanie sa stačí pozrieť na to, s akým predstihom a „normálne“ sa robia výberové konania za kopcom v českom susedstve.)
Na druhej strane ma potešili viaceré ceny, ktoré sa okrem potvrdenia kvality stali aj veľavravným gestom – menovite česká cena Thálie slovenskému choreografovi Martinovi Talagovi a jeho crew za dragshow PINKBUS slovenský a žiadny iný a viaceré DOSKY pre Slávu Daubnerovú a jej tím za Lišku Bystroušku. V prvom prípade ma zvlášť nadchlo, že cenu získala drag performance inšpiratívne čerpajúca zo slovenských reálií v umeleckej persifláži. V druhom prípade som zas pocítila akési zadosťučinenie, že niekoľko cien získala inscenácia, ktorú súčasné vedenie SND neváhalo stiahnuť z repertoáru. (Vrcholom smiešnosti bol následne gratulačný post na sociálnej sieti Opery SND, ktorý mal ako jediný vypnutú možnosť komentovať.)
V neposlednom rade ma tešili všetky odvážne prejavy odporu voči aktuálnemu establishmentu, zvlášť vypískanie ministerky a spievanie piesne Nebojím sa pána na folklórnych festivaloch. Kde normálna komunikácia nefunguje, sú výsmech a paródia jednou z najlepších stratégií. A keď sa to navyše deje v prostredí tradičnej kultúry, ktorú si chceli privlastniť, je to o to zásadnejšie.
Miro Zwiefelhofer
V roku 2025 sa udialo viacero zmien vo vedení zriaďovaných divadiel. Od 1. januára má nové vedenie nitrianske Divadlo Andreja Bagara, v Bratislave skončili riaditelia Arény, Ludusu, zmena nastala aj na riaditeľskom poste v mestskom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava, nové vedenie má bystrické Bábkové divadlo na Rázcestí a od januára 2026 aj Divadlo Štúdio tanca. Na Slovensku stále nevieme zrealizovať takéto personálne zmeny spôsobom, ktorý by:
1. vecne a kriticky zhodnotil výkon odchádzajúceho tímu či vedenia,
2. predstavil ambície nového,
3. zabezpečil plynulý prechod, z ktorého bude mať najväčší prospech samotná inštitúcia.
Zámerne sa pritom vo výpočte zmien vyhýbam inštitúciám v pôsobnosti ministerstva kultúry, ktoré hrá v tomto ohľade samostatnú ligu a koncepčnosť či sledovanie verejného záujmu od neho naozaj nik neočakáva.
Je to vzácna udalosť, ak sa slovenský dramatický text nielen preloží do cudzieho jazyka, ale aj uvedie v zahraničí. Dupľom, ak ide o súčasného autora. Mojím pozitívnym momentom je preto uvedenie textu Lukáša Brutovského D1 (pracovný názov) vo vroclavskom Teatr Polski w Podziemiu v réžii Katarzyny Dudzic-Grabińskej.
Zuzana Andrejco Ferusová
Za minulý rok ďakujem za všetky ostrovy normálnosti, na ktorých som sa vďaka divadlu a kultúre ocitla. Som nesmierne rada, že som zažila mimoriadny ročník Divadelnej Nitry s nevšedným programom a atmosférou vzájomného zomknutia v týchto čudných časoch. Vrúcne ma privítalo DJP Trnava, ich prehliadka sezóny je skvelou príležitosťou pre diváka i kritika. Aj Dotyky a spojenia mali tento rok akoby inú príchuť, radosť z osobných stretnutí je už stálou súčasťou, no tentoraz navyše visela vo vzduchu tichá solidarita, a to na predstaveniach i mimo nich.
Silná sezóna ma potešila množstvom zážitkov – dojímavú nostalgiu som cítila pri sledovaní inscenácie Akcent súboru Ifjú Szivek. Posledná predvianočná premiéra divadla SkRAT mi priniesla presne to momentum, kvôli ktorému divadlo pre mňa toľko znamená. Inscenáciu Pán Guláš. Zákony gravitácie v réžii Rastislava Balleka si s veľkou chuťou pôjdem pozrieť aj budúci rok. TMA – najnovšia premiéra STOKY, ktorá sa vlastne už stala Inštitútom Blaha Uhlára, je stále rovnako strelená, odvážna, sebaironická, zábavná a vzrušujúca, ako to máme my „stokári“ radi, proste treba vidieť! Určite odporúčam aj Endsieg//Dobytie Elfriede Jelinek v Luduse.
Našu prvú scénu už nestíham sledovať dôsledne, ale zdá sa mi, že som si intuitívne vybrala všetko, čo som potrebovala vidieť. Okrem Lišky Bystroušky to bola len jedna inscenácia v Modrom salóne. Život je pes Gertrudy S. ma nadchol témou, hereckým výkonom Vladeny Škorvagovej i režijným uchopením Jany Wernerovej. Poetika tejto režisérky je výrazne hravá a má nezvyčajný šmrnc, dúfam, že sa dočkám aj ďalších jej vecí.
Nakoniec by som rada spomenula jednu inscenáciu pod šírym nebom, pre deti, pre rodiny, pre všetkých. Mám slabosť pre takéto kúsky, preto aj tu musím spomenúť Dezorzovu potulnú rozprávku-atrakciu O morskej panne a rytierovi Rolandovi. Klobúk dole pred tretiakmi bábkoherectva na VŠMU a ich pedagógom Kamilom Kollárikom!
Dária Fojtíková Fehérová
Žijeme v dobe, keď sa zásluhy rozdeľujú pochlebovačom alebo tým, čo vedia byť ticho, nie odborníkom. Rezortné organizácie sú tvrdo zasiahnuté konsolidáciou, naďalej sa prepúšťa a znižujú sa rozpočty. Na druhej strane ministerstvo kultúry míňa na služobné cesty, nákupy a výmeny okien – investície, ktoré môžu byť potrebné, ale v tejto chvíli by hádam mohli počkať. Napríklad nový nábytok za viac ako 200 000 € v Budmericiach predstavuje ročné náklady na minimálne pätnástich zamestnancov, ktorí sa nemuseli prepustiť. Stále však existujú ľudia, ktorí si zachovávajú integritu, vyjadrujú svoj názor a pracujú na zmysluplných projektoch. Mojou bublinou v roku 2025 bol festival Dotyky a spojenia plný kvalitného divadla aj ľudských spojení. Darí sa slovenskému filmu a regióny sa takisto aktivizujú v boji za svoje inštitúcie (združenie SK8). Naše divadlo denne potvrdzuje, že vie hovoriť o intímnych aj celospoločenských témach moderným jazykom.
Divadlo sledujem aj v audiopodobe, a tak ako minulý rok, aj v 2025 vzniklo niekoľko mimoriadnych rozhlasových hier, napríklad DORIAN DESTROY ART (autor Miklós Forgács podľa Oscara Wildea) či Stoličky podľa fenomenálnej inscenácie zo Slovenského národného divadla (autor Peter Pavlac podľa Eugena Ionesca). Prostredníctvom rozhlasovej relácie Fórum mladých autorov objavujem nové talenty z VŠMU, napríklad Ráchel Rimarčíkovú, Samuela Šimkovica a Veroniku Gaislovú.
Michaela Pašteková
Kultúra bola v roku 2025 stále živá, bolo ju počuť a vidieť, vzniklo veľa nových dobrých vecí, divadelné a tanečné festivaly sa ešte konali, kultúrne centrá boli plné ľudí. Možno je to ticho pred búrkou, ale chcem byť optimistka a budem dúfať, že kultúru ani v budúcom roku nenecháme v štichu. Z mojich diváckych zážitkov uplynulého roka vyberám jesennú premiéru performancie Sandpit Miriam Budzákovej a Simone Lorenzo Beniniho. Túto dvojicu odporúčam sledovať, patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo súčasná generácia performeriek a performerov ponúka. Mimoriadna je najmä ich práca s obecenstvom – dokážu súčasne prekvapovať, znepokojovať, rozosmiať. Sú suroví aj hraví, v predstaveniach idú vždy na dreň.
Karol Mišovic
Myslím si, že posledný rok bol pre slovenskú kultúru značne tragický a asi nebudem jediný, kto predpokladá, že v tragickom duchu sa bude niesť aj nasledujúcich dvanásť a viac mesiacov. O to viac som ocenil každú iniciatívu (verejné zhromaždenie i vyjadrenie, ale aj umelecké dielo), ktorá sa snažila poukázať na netransparentnosť, krivolakosť a neperspektívnosť konania našich mocných. Mnohé volania boli márne, ale boli! A to je nesmierne pozitívne a povznášajúce, že kultúrna obec sa dokázala okamžite zmobilizovať a držať spolu.
Počas roka 2025 vzniklo niekoľko umelecky hodnotných až sugestívnych inscenácií, ktoré otvorene či aspoň čitateľne medzi riadkami pomenovali abnormality našich súdobých životov – Nosorožec (SND), Zdravý nemocný (SND), Tartuffe (SKD Martin). A rovnako intenzívne vo mne rezonovali dve inscenácie, ktoré cez historický materiál dokumentovali doby dávno uplynulé: Negatívy snehu (DJP Trnava) a Ota (DJGT Zvolen). Ako sa hrozivo ukazuje v mnohých aspektoch, ako je vojnový konflikt, polarizácia spoločnosti či politická ostrakizácia slobodného prejavu a jedinca vyčleňujúceho sa z mlčiaceho davu, témy týchto diel sú nebezpečne blízke dnešku.
Dominika Dudášová
Kvôli nefunkčnosti Fondu na podporu umenia a pochybnému spravovaniu ministerstva kultúry sa prejavujú likvidačné tendencie aj v divadlách, ktoré sa dlhodobo venujú marginalizovaným skupinám. Príkladom je divadelný súbor Stopy snov, ktorý v marci musel ukončiť svoju tvorivú činnosť aj z dôvodu nesystematickej podpory inkluzívneho umenia na Slovensku.
Napriek nepriaznivému stavu financovania tejto oblasti sa dejú aj pozitívne udalosti. Jednou z nich je nedávne rozšírenie festivalu bezdomoveckých divadiel ERROR, ktorý na Slovensku organizuje Divadlo bez domova, do Palerma. Na prvom ročníku rovnomenného talianskeho festivalu sa bratislavský súbor predstavil s inscenáciou Medúza v kuchyni, ktorá tematizuje rodové násilie na ženách bez domova. Divadlo Zrakáč pokračuje v spolupráci so Slovenským národným divadlom a v novembri uviedlo absurdnú komédiu Bezočivec. Téma inklúzie v divadle rezonuje aj na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde študentka divadelného manažmentu Tereza Kubincová realizuje aktivity v rámci svojho projektu Citlivo v divadle, ktorý sa zameriava na sprístupnenie divadla pre deti na autistickom spektre. Výsledkom by mala byť inscenácia prispôsobená neurodiverznému publiku.
V oblasti tvorby pre deti a mládež najviac oceňujem inscenáciu Hej, Pookie! z Divadla Jozefa Gregora Tajovského, ktorá má potenciál zblížiť generáciu dnešných dospievajúcich s ich rodičmi.
Adam Nagy
Tanečnú inscenáciu maďarského divadla Ifjú Szivek Pupek – všetko medzi východom a západom považujem za vrchol tvorby choreografa a režiséra Dušana Hégliho, ktorý dokázal Kunderovu esej transformovať do choreografie s jednoznačným názorom a jasným cieľom. Inscenáciu Medúza v kuchyni Divadla bez domova zasa považujem za jednu z najlepších feministických inscenácií sezóny. Okrem premiéry som ju videl aj na festivale ERROR, kde som bol prvý a určite nie posledný raz. Počas tohto podujatia sa Pistoriho palác na dva dni premenil na domov. Oslavovala sa inakosť a jedinečnosť.
Medzi moje highlighty roka patrí koprodukcia divadelného zoskupenia Odivo a Divadla Štúdio tanca z Banskej Bystrice – Lost in translation / Nájdené v preklade. Maja Danadová a Monika Kováčová opäť dokázali, že cez osobný príbeh – podobne ako vo Vnorenej či Svetlonosovi, dokážu hovoriť aj o univerzálnych témach, ktoré sa týkajú každého. Napriek všetkému, čo sa deje v krajine a kultúre, mám nádej na kontinuálne kvalitné divadlo, keďže ma mnohé inscenácie v dobrom prekvapili. A slovenskej kultúre prajem všetkých týchto ľudí, ktorí to s ňou ešte nevzdali a vidia v nej budúcnosť.
Alexandra Rychtarčíková
Chcem písať o tom, čo ma potešilo a povzbudilo, a to je solidarita a súdržnosť v umeleckej obci, ako aj prebiehajúca a ohlasovaná podpora nezriaďovanej scény od kamenných divadiel, festivalov a ďalších subjektov.
Medzi moje divadelné highlighty patria Nosorožec z Činohry Slovenského národného divadla, inscenácia Na medveďov!!! Slovenského komorného divadla Martin a Ota zo zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Snúbi sa v nich angažovaná výpoveď o stave sveta, vysoká umelecká kvalita a vypointovaný intelektuálny humor. Zároveň sú to skvelé ukážky režijno-výtvarno-hudobno-hereckého kumštu, ktorý sa vzájomne násobí.
Osobne ma veľmi teší aj stretnutie so súčasnou írskou dramatičkou Marinou Carr, ktorá bola patrónkou festivalu Nová dráma/New Dráma 2025. Podnetná bola najmä diskusia o antických motívoch v jej tvorbe, ktorá opäť preukázala ich trpkú aktuálnosť.
Marek Godovič
V tomto roku sme sa intenzívnejšie ako predtým stretávali ako kultúrna komunita. Kvôli známym okolnostiam sme museli prehodnocovať opodstatnenosť a význam toho, čo robíme, pre koho to robíme a prečo to robíme. Performancia Nádherná záhrada po nej zostala Divadla Pôtoň a zoskupenia Bez javiska v réžii Ivety Ditte Jurčovej je dobrým príkladom uvažovania o udržaní kultúry a potrebe jej uchovania. Žasol som, ako mnohovrstvovo, s nasadením rôznych hereckých a režijných zbraní sa dá bojovať s textom Endsieg//Dobytie Elfriede Jelinek v Divadle Ludus v réžii Dávida Pašku.
Z tanečných performancií nám potrebu vciťovania sa do seba a iných dali tvorcovia z Tanečna v diele This Time I´m You v réžii Davisa Freemana. Do súčasnej situácie dobre zapadli aj inscenácie Alex v réžii Adama Draguna a text LAJČIAK z DPOH v réžii Rastislava Balleka. Inscenácia Pán Guláš. Zákony gravitácie divadla SkRAT a Bezočivec divadla Zrakáč a Činohry SND ukázali odvahu tvorcov vybrať sa iným smerom a zostať pri tom sám sebou. Ale budem si pamätať aj množstvo inscenácií rôzneho druhu a diskusií nad nimi v rámci festivalov, ktoré sú práve v tomto období dôležité kvôli prepájaniu sa – Dotyky a spojenia, Nová dráma/New drama, Divadelná Nitra. Otvorenie Divadla Poprad v súčasnej situácii sa rovnalo takmer zázraku.
Dôležité bolo tento rok aj zistenie, s akým nasadením pracujú s nastupujúcou generáciou na festivale pantomímy a pohybových divadiel PAN v Liptovskom Mikuláši, stretnutie štrnástky choreografov a choreografiek v rámci show Dvadsať rokov v ringu na Nu Dance Feste či stretnutie s choreografickou legendou Lucindou Childs na festivale Bratislava v pohybe.
Bolo toho tento rok veľa, niekomu by sa mohlo zdať, že je všetko, ako má byť. Je to však ako zlietanie vtákov tesne nad zemou pred blížiacou sa katastrofou, teda pred kultúrnym pôstom alebo kultúrnou „konsolidáciou“ či „normalizáciou“, ktorej sa v budúcom roku nevyhneme. Ale kultúra zriaďovaná či nezriaďovaná sa bránila a bolo to cítiť. Len zostať vnútorne slobodní a slobodné.
Michal Belej
Počas roku 2025 som mal šťastie na kvalitné divadlo. Bavili ma Ohorky v Štúdiu 12. Je to politický kabaret od mladého kolektívu s inteligentným humorom bez pátosu. S humorom nečakane pracovala aj inscenácia Medza medzi nami. Monodráma Michaely Fech hovorila o strate dieťaťa počas tehotenstva, pričom autorka nezneužila divadlo na sebaľútosť, ale snažila sa vo svojej bolesti nájsť nadhľad. Zaujímavé východisko mala aj inscenácia Bezočivec divadla Zrakáč a SND, ktorá nezobrazila ľudí so zrakovým znevýhodnením ako obete, ale vytvorila z nich sympatických antihrdinov.
Silný divadelný zážitok som mal z inscenácie Legende v hamburskom Thalia Theater. Režisér a dramatik Kirill Serebrennikov sa inšpiroval životom gruzínskeho režiséra Sergeja Paradžanova, aby hovoril o tvorivosti, inakosti, cenzúre a boji jednotlivca proti totalite. Inscenácia bola koncipovaná ako desať legiend, pričom najmrazivejšia bola legenda o kráľovi Learovi. Serebrennikov zobrazil svoju verziu Leara ako padlého diktátora, ktorý po búrke odchádzal z javiska ako bezmocný starec v plienkach. Obraz vyznel ako želanie, aby aj súčasných despotov a diktátorov stretol podobný osud. A toto želanie v dnešnej dobe asi nepozná hranice.
Martin Bujna (projektový manažér MLOKi)
„Ďakujeme tým, ktorí mali odvahu odísť. Ďakujeme tým, ktorí mali odvahu zostať.“ Podobný výrok na konci inscenácie Alex mi pripomenul príbehy dvoch inštitúcií. V Slovenskej národnej galérii proti zlu bojovali s enormným nasadením, no keď vyčerpali všetky možnosti, veľká časť zamestnanectva sa so zdvihnutou hlavou rozhodla odísť. Najradšej preto nosím tričko s nápisom Slobodná národná galéria. Ľudia v Slovenskom literárnom centre bojujú doteraz a zaznamenali výhru nielen vo výmene patologického vedenia, ale aj v pokračovaní odbornej práce. Každá ďalšia rezidencia, medzinárodná prezentácia či preklad sa počítajú. Čakám na tričko Slobodné literárne centrum, hneď by som si ho obliekol. Odvaha zostať či odvaha odísť sa nepochybne skloňuje aj v mnohých iných inštitúciách, len o nich nevieme. Držme im palce.
Anna Zajacová (jazyková redaktorka mloki.sk)
Udalosť: Vzájomná podpora a súdržnosť ľudí z kultúry, ktorí sa neprispôsobili súčasnej normalizácii – ich občianska odvaha verejne vyjadriť svoj postoj a napriek všetkým profesijným a ekonomickým dôsledkom v ňom vytrvať.
Film: Duchoň, o spevákovi, ktorý sa prispôsobil súdobej normalizácii.
Výstava: Kým voda nezmyje breh Kvet Nguyễn v Galérii mesta Bratislavy o vietnamskej diaspóre u nás, empatii, túžbach a nádeji.
