V nekonečnom kruhu odpovedí otázok

ANSWER_ring je tretím autorským dielom choreografky a autorky Barbory Janákovej. Pôvodne v performancii aj účinkuje, no pre minuloročné zranenie jej autorskú výpoveď tentokrát sprostredkovala Nela Rusková. Čo je fakt, ktorý sa nenápadne, no citeľne odráža v celkovom vyznení inscenácie.

Pri vstupe do sály v CNK Záhrada sa usádzame z dvoch strán javiska, v ktorého centre stoja na podstavci z veľkých sivo-žltých penových puzzle podložiek dve performerky – Sára Arnstein a Nela Rusková. Ich telá sú inštalované do akéhosi súsošia. Túto asociáciu podporuje tlmené svetlo centralizované na dvojicu, ktorá tak pripomína objekt vystavený v múzeu. Úvodný výjav púta našu pozornosť nielen vďaka svetlu, ale aj pomalej melódii a originálnemu zjavu dvojice – jej kostýmy predstavujú zaplátané tielka a kraťasy v zemitých béžových odtieňoch, účes je tvorený tromi drdolmi pozdĺž stredovej cestičky vlasov. Performerky sa v predklone a miernom podrepe pomaly otáčajú. Každá z nich v ruke drží časť odevu kaki farby, ktorú neskôr púšťa na zem. V pomalých pohyboch otáčania sa ich telá postupne rôzne prepletajú.

Náhle pri zmene svetla, ktoré sa z teplého a sústredeného do jedného miesta mení na studené a rozptýlené po priestore, padajú z podstavca. Začínajú sa plaziť po zemi bez použitia končatín – ako ryby na súši. Neskôr sa ich pohyb transformuje do stelesnenia zvláštnych tvorov, ktoré pripomínajú srnky či jelene. Chvíľami dvíhajú nohy ako sliepky a štylizujú ruky za chrbát v tvare hrebeňa, inokedy elegantne kráčajú javiskom po štyroch s prepnutými nohami aj rukami či skáču ako žaby. Po celý čas sa navzájom sledujú v drobných konfliktoch a súpereniach či vzájomnom vytláčaní sa z podložky. V ich výrazoch tváre sa však miesto hnevu črtá nepokoj, strach až úzkosť.

Tieto emócie sa naplno prejavujú v následnej snahe vydať zo seba jednoduché hlásky. Performerky v zveličených grimasách akoby s veľkou námahou postupne formulujú a opakujú samohlásky „á“ a „ó“. Ich vyslovovanie im zdanlivo robí značné problémy, trvá, kým v postupnom hľadaní a skúšaní nachádzajú vhodné zvuky. Akoby sa práve učili rozprávať. Akoby sa po všetkých tých zvieracích podobách stávali ľuďmi. Po sformulovaní spoluhlásky „k“ tento do veľkej miery absurdný, ale pre následný vývoj predstavenia kľúčový výjav vytvára esenciálne slovo: AKO. To sa stáva spúšťačom nekonečného sledu najrôznejších otázok, ktorý trvá až do konca predstavenia.

Performerky pomedzi otázky púšťané do éteru rozmiestňujú a otáčajú penové podložky z centra javiska do dlhej diagonály. Odkrýva sa nám ich druhá strana pokrytá otázkami, ktoré sú v predstavení formulované aj verbálne – najskôr prostredníctvom audionahrávok hlasov performeriek, neskôr cez ich priame prehovory. Tento jednoduchý princíp odhalenia odkazuje na myšlienku, že aj keď často zvonka na prvý pohľad vyzeráme, že nás nič netrápi, vo vnútri nás často zožierajú pochybnosti. „Nie je šťastie ilúzia? Dokážem zastaviť zánik ľudstva? Ako sa uživím? Ako dlho mi bude slúžiť toto telo? Je moja práca hodnotná? V čo verím? Čo mám robiť, keď neviem? Čo má zmysel? Môžem si dovoliť byť úprimná? Čo znamená byť sama sebou?“ Performerky si obliekajú kaki overaly, ktoré v úvode držali v rukách – paradoxne sa tak zahaľujú v momente, keď ich vnútro začína byť naplno odkryté.

Neskôr dieliky penových puzzle spájajú do jednej veľkej podložky. Skvelým scénografickým detailom, ktorý si v tomto momente všímame, je využitie úzkych pásov (určených na dotvorenie podložky bez „zúbkatých“ okrajov) ako hranice na oddelenie publika. Z podložiek sa tak stáva ring a s týmto motívom následne pracuje aj choreografia. Pri kreáciách vo dvojici (dvíhačkách, naváženiach) performerky pohľadmi neustále skúmajú podložku plnú otázok. Navzájom sa držia za overaly ako bojovníčky v zápasiacom postoji, ale miesto sústredenia sa na protivníčku ich skúmavé pohľady smerujú na zem. Akoby sa úporne snažili pomedzi všetky tie otázky nájsť aspoň náznak odpovede. Možno však len potrebujú byť vypočuté – možno nehľadajú odpovede, ale skôr niekoho, s kým môžu zdieľať svoje starosti. Odkazuje na to už úvod k predstaveniu, ktoré sa v skutočnosti začína ešte pred samotným vstupom do sály. Dramaturgička Lucia Kašiarová púšťa hlas autorky diela Barbory Janákovej. Vyzýva nás, aby sme pozorne počúvali a pomenúva, že hodnotu má to, čomu venujeme pozornosť. Naša prítomnosť tak pridáva hodnotu všetkému, čo sa na javisku deje. Chtiac-nechtiac sa tak stávame súčasťou celej performancie, otázky tvorivého tímu sa stávajú aj našimi otázkami.

Publikum je tak zaangažované do diela, ktoré pochybuje o vlastnej angažovanosti. Počas celého predstavenia sa v otázkach kumuluje práve tento výraz. „Má byť umenie angažované? Má mať zmysel? Zaujať stanovisko? Mám ťahať politiku na javisko? Mám divákov volať diváctvo? Kládla som dôraz na ekológiu? Je toto dielo dostatočne angažované?“ V snahe neuspokojiť sa s otázkami a nájsť odpoveď aspoň na túto jedinú si myslím, že angažovanosť inscenácie ANSWER_ring nachádzame práve v jej sebareflexii. Performerky opúšťajú pomyselný ring bez nájdenia odpovedí, avšak nie bez nádeje. Už sa viac nepýtajú, ale zmierujú sa so svojou bezmocnosťou. „Možno si musíme pripustiť našu bezmocnosť. Ale ja chcem niečomu veriť.“ „Chci věřit, že i malinký pohyb dobré vůle může mít dopad na život lidí.“ Aj toto predstavenie tak možno má silu zmeniť svet, pretože to, že sme sa spoločne ocitli v tomto priestore plnom úvah a zamyslení, môže zmeniť niečo vnútri v nás. „Toto je můj manifest. Stopa v zaschlém betonu. Moje memento, moje ozvěna, moje revoluce,“ zaznieva z úst Sáry Arnstein.

Z dramaturgického hľadiska je inscenácia ANSWER_ring precízne vystavaná. Choreografia pracuje s originálnym a netradičným pohybovým materiálom. Využívanie slovných výpovedí – dnes v tanečných inscenáciách čoraz prítomnejšie – robí dielo prístupnejším širšiemu publiku, ale miestami oslabuje priestor pre samotný pohyb ako nositeľa významu.

V dôsledku absencie autorky a choreografky Barbory Janákovej na javisku sa inscenácia od autorskej výpovede mierne posúva k interpretácii. Práve tento posun môže byť dôvodom, prečo chýbala počas reprízy väčšia údernosť – akoby absentoval výraznejší moment, ktorý by v nás ostal aj po skončení predstavenia. Akoby ostalo niečo nedopovedané – nie v rovine otázok, ale ich emocionálneho dopadu.

Význam diela však výrazne posilňuje jeho zasadenie do súčasného spoločensko-politického kontextu. Repríza odohraná deň po výročí Nežnej revolúcie, v čase, keď chodníky zaplavili kriedové nápisy, nadobúda nový, neplánovaný rozmer. Paralela medzi týmito nápismi a podložkou plnou otázok, na ktorej performerky tancujú, pôsobí ako silné gesto slobody prejavu. Práve v tomto prepojení sa ANSWER_ring javí ako aktuálna výpoveď, ktorá namiesto hľadania odpovedí zdôrazňuje samotnú potrebu pýtať sa – ako hodnotu, ktorú by sme si ako spoločnosť mali zachovať. „Nás baví pohyb. Ale stačí to?“ zaznieva z reproduktorov počas predstavenia. „A to je všechno a myslím, že to stačí,“ hovorí na záver performerka Sára Arnstein. A ja si to myslím tiež.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová