Pamäť otlačená v hline

„Úprimne si myslím, že nijaká žena nemôže mať dosť sily, aby sa vypracovala na prvotriednu sochárku. Najmä nie mladá žena.“[1]

Tanečnicu Líviu MM Balážovú charakterizuje veľmi osobitý, výrazne temperamentný, energiou nabitý pohybový rukopis, ktorý dokáže stupňovať. Paradoxne aj v polohách, ktoré si vyžadujú absolútnu sústredenosť, zvnútornený a navonok takmer neviditeľný pohyb, chvenie tela, duševné napätie, alebo rozvibrovanú myseľ. Vo svojej interdisciplinárnej performancii Camille sa vedome pohybuje na hranici tanečného divadla s rituálnymi prvkami či výtvarnej inštalácie. V prvých fázach tvorby diela používal tvorivý tím aj podtitul „Laboratórium v tieni “. Označenie „laboratórium“ nie je metaforou, ale presným pomenovaním formátu: ide o otvorený, duratívny proces, v ktorom umelkyňa skúma vzťah tela a hmoty, dotyku a odporu, tvorenia a rozpadu.

Balážová sa od prvého momentu performancie vyhýba lineárnemu rozprávaniu o dramatickom živote a neuznanom diele francúzskej sochárky Camille Claudel (1864-1943). Neinscenuje ani známu milostnú romancu medzi ňou a sochárom Augustom Rodinom, ktorá mala pre Claudelovej život fatálne dôsledky. Balážová namiesto toho pracuje s fragmentmi, gestami a opakovaním, čím vytvára anachronickú časovú štruktúru. Minulosť tu nie je rekonštruovaná, ale neustále sa vynára v prítomnosti ako tieň, ktorý nemožno odstrániť. Dielo Camille Claudel sa tu stáva pre tvorivý tím pamäťou, ktorá ale nie je archívom, skôr živým podhubím konfliktov a návratov.

V performancii je výrazne prítomná tematika neviditeľnej práce – neviditeľnej námahy sochárky/tvorkyne pracujúcej s ťažkými materiálmi, v ťažkých ekonomických i spoločenských podmienkach. Súčasne ide o neviditeľný a Rodinom nikdy nepriznaný vplyv Camille Claudel na jeho prácu. Hlina (základný materiál sochárskej práce Camille Claudel) v performancii neilustruje historický kontext, ale stáva sa aktívnym partnerom performatívneho konania. Telo performerky s ňou vstupuje do fyzického zápasu, v ktorom sa tvorba neoddeľuje od vyčerpania a neúspechu. Dvíha ju, padá s ňou, pod ňou, kladie si ju na prsia ako malé dieťa, láska sa s ňou a v hneve ju hádže o zem. Balážová tieto témy prepisuje do súčasného telesného jazyka: opakujúce sa pohyby, namáhavé formovanie, návraty k tomu istému gestu bez jasného výsledku vytvárajú obraz práce, ktorá sa míňa účinkom, no zároveň je nevyhnutná. V ambivalencii medzi zmyslom a márnosťou sa rodí emocionálna sila diela. Krehkosť či zraniteľnosť a súčasne takmer mužská sila, námaha sa zrkadlí v tele tanečnice, v jej záchvevoch, v napätí každého svalu jej tela. Stavia sa na podstavec ako dielo samo, raz sa na ňom udrží, inokedy z neho padá vysilená. Pády a neustále vzmáhania sa zo zeme symbolizujú Camillinu lásku, vášeň, ale aj tvrdú prácu plnú odriekania a prekonávania sa.

Z priestoru galérie Nedbalka (kde bola performancia počas festivalu uvedená) sa vďaka minimalistickým scénografickým úpravám stáva Camillin ateliér – na podlahe je natiahnutý maliarsky papier, z jeho rolky si stavia performerka podstavce, pracuje s dvoma kýbľami a jednou hrudou hliny. Podnázov Laboratórium v tieni teda nie je náhodný, priestor sa stáva zdieľaným bytím, ako aj miestom, kde divák nie je pasívnym pozorovateľom, ale svedkom procesu, ktorý sa môže kedykoľvek zadrhnúť, rozpadnúť alebo zmeniť smer. Tento otvorený formát si vyžaduje sústredené a trpezlivé vnímanie. Škoda len, že v divadle takú vzácnu jemnú kontemplatívnosť rozbíja v závere performancie sám tvorivý tím – Balážová po potlesku vyzve divákov a diváčky, aby papier na zemi pretrhali a pozreli si skice výtvarníka Juraja Poliaka spolupodieľajúceho sa na výtvarnom koncepte. Z môjho pohľadu išlo o moment, ktorý prerušil tichý a do hĺbky duše sa vrývajúci záver.

Nič to ale nemení na skutočnosti, že sólo performancia Lívie Méndez Balážovej nie je len poctou Camille Claudel, ale má oveľa širší presah týkajúci sa aj našej súčasnosti. Možno ju vnímať aj ako akési gesto solidarity s tými, ktorých tvorba zostáva v tieni. Otvára totiž priestor pre hlboké, nepohodlné premýšľanie o tom, komu dejiny umenia – aj tie súčasné, dávajú hlas a koho umlčujú. A výnimku, žiaľ, netvorí ani slovenské umelecké prostredie…

[1] Slávny sochár Auguste Rodin s týmito slovami prijímal na skúšku do svojho ateliéru mladú Camille Claudel.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová