Nádherné záhrady či ošúchané múry – čo po nás zostane?

Autorka Slavka Civáňová sa spolu s režisérkou Ivetou Ditte Jurčovou nechali inšpirovať nevšedným osudom barónky Sidónie Nádhernej z Borutína, ktorá spolu so svojimi bratmi vyrastala v inšpiratívnom prostredí zámku vo Vrchotovych Janoviciach, ktorý vlastnila jej rodina. Sidónia prežila život plný zvratov, prišla o rodičov, ktorí zomreli krátko po sebe, a napokon aj o svojich súrodencov. Po manželstve, ktoré veľmi skoro skončilo rozvodom, zostala žiť v samote na zámku, o ktorý sa starala. Bola v úzkom kontakte s básnikom Rainerom Mariom Rilkem, spisovateľom Karlom Krausom či maliarom Maxom Švabinským. Dôležitú úlohu na sklonku jej života zohrával aj historik umenia Václav Wagner, s ktorým preberala možnosti záchrany zámku, ktorý poznačila druhá svetová vojna aj nástup komunistického režimu. Nakoniec emigrovala do Londýna so zámerom začať nový život v Argentíne. Toho sa však už, bohužiaľ, nedožila. Jej ostatky sa napokon po Nežnej revolúcii vrátili späť na zámok.

Performancia Nádherná záhrada po nej zostala mala premiéru ešte v máji 2025 v rámci Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra, kedy bola zasadená do priestorov neskorobarokového kaštieľa v Horných Lefantovciach. Samozrejme, inak muselo toto site specific dielo pôsobiť na publikum v atmosféricky podmanivom prostredí a inak v záhrade a v divadelnej sále v Bátovciach, kde mala performancia reprízu. Zrekonštruované Divadlo Pôtoň však paradoxne ponúklo nádej, že priestory pre kultúru a umenie sa aj napriek nepriazni spoločenskej situácie dajú vďaka entuziazmu a sile niekoľkých umelcov a umelkýň zachrániť. Aspoň niektoré.

Sidónia Nádherná (v podaní Simony Hudecovej) prichádza cez záhradu v šatách a dlhom kabáte sediac na záhradnej traktorovej kosačke. Po tomto intre vyzve divákov a diváčky, aby ju nasledovali dovnútra bátovského divadla. Hovorí pritom o priestore, do ktorého fiktívne vstupujeme. O priestore, ktorý jej bol vzatý, unesený a pošliapaný. V sále sú na niekoľkých miestach umiestnené rôzne inštalácie – výtvarné i zvukové. Autorka Markéta Plachá v nich vychádzala z denníkových zápiskov Sidónie, z rôznych faktov o jej živote, autentických fotografií či z korešpondencie medzi Sidóniou a básnikom Rilkem. Vďaka inštaláciám je možné prečítať si fragment rozhovoru z detstva či vypočuť báseň.

Prechádzka záhradou

Diváci a diváčky sa tak v prítmí sály prechádzajú ako v galérii či v múzeu medzi exponátmi a spoznávajú výjavy z minulosti Sidónie. Pritom nezáleží na chronologickom poradí prehliadaných objektov, dôležité je postupné až archeologické objavovanie minulých výjavov a ich iniciácia do súčasnej reality a vedomia dnešných ľudí. Je to putovanie po náhrobkoch jej blízkych ľudí, ktorí ju postupne opúšťali – otca, matky, bratov Jana a Charlieho či blízkych umelcov, írskej vychovávateľky May-May, ale aj psa Bobbyho. Spomienka na nich každým prečítaním či vizuálnym vnemom u divákov a diváčok ožíva. Sprítomňujú ich/ju v čase.

Nasledujúci obraz, v ktorom herečka pracuje s hlinou, zobrazuje jej námahu pri starostlivosti o zámok a záhradu. Prináša úvahu o podobe vznešenosti, ktorá sa prejavuje nie nejakou vyumelkovanou krásou, ale vytváraním krásy. Simona Hudecová doteraz len sledujúca pohyb návštevníkov a návštevníčok v priestore doň odrazu vstupuje so štylizovaným kvetinovým porastom, ktorý jej pokrýva celú hlavu (nevynímajúc tvár). Akoby bola správkyňou pozostalosti neúnavne loviacou svoje spomienky, ktoré bráni pred zabudnutím.  

Pohreb krásy a čo potom…

Publikum sa rozostúpi a herečka sa ocitne uprostred oriestoru. Rozprestiera dlhý štós papiera, na ktorý neskôr prostredníctvom pečiatok so strojovou ráznosťou píše slovo KRÁSA. V monológu upozorňuje na dôsledky, ktoré môže naša nevšímavosť priniesť, no nehovorí to didakticky či edukatívne. Opisuje spôsob rozkladu zámku, v ktorom prežila svoj život. Ide o hlboko ľudskú skúsenosť z obrany prostredia, v ktorom vyrastala, obrany miesta, ktoré mohlo prehovoriť svojou históriou aj k nasledujúcim generáciám. Je to urputná snaha o zachovanie historickej pamäte. V slovenskom kontexte nám podobne entuziastické ženy – lingvistku a stredoškolskú profesorku Alžbetu Gwerkovú alebo muzeologičku Alžbetu Güntherovú-Mayerovú – predstavila už dramatička Anna Grusková vo svojich hrách Demokratka Erža a Bratislavské srdce. Sidónia Nádherná je ďalšou z radu týchto neúnavných žien, ktoré vidia podstatu života v zachovaní krásy.

Režisérka Iveta Ditte Jurčová priniesla participatívny typ divadla – spolu so scénickou výtvarníčkou Markétou Plachou, autorkou textu Slavkou Civáňovou a autorom hudby Jakubom Bielikom vytvára rôznorodý materiál, ktorý si každý návštevník a každá návštevníčka interpretuje po svojom na základe poradia obzretých inštalácií či intenzity ponorenia do materiálu. Nejde len o to, odovzdať vnímateľom rôzny typ informácie, ale vzbudiť emóciu, zároveň vzniká priestor pre stretnutie so ženou, ktorá tieto udalosti prežila. V jednom zo svojich monológov sa Sidónia pozastavuje: „Barónka, ktorá máva sekerou a ktorá je v parku skôr ako robotníci, už predsa nie je barónka…Už predsa nie je vznešená… Mala by nosiť črievičky s vysokým podpätkom… Nanajvýš občas vysoké jazdecké čižmy, ale nikdy nie gumáky! A slnečník. Ten je obzvlášť dôležitý! Pod slnečníkom by zostala navždy vznešene bledá… nie opálená ako indiánka. A mala by si pudrovať nos, aby sa jej neleskol. Nezaujíma ma, čo si kto o mne myslí!“

Performancia Nádherná záhrada po nej zostala ponúka priestor pre čas so sebou pri vnímaní jednotlivých inštalácií aj priestor pre spoločné zdieľanie zážitku. Je to zároveň cesta nezlomnej snahy aj napriek životným či spoločenským prekážkam a udalostiam zachovať dôkazy a správy o minulosti pre budúcnosť – so všetkými skúsenosťami aj radosťami. Pri vnímaní tejto performancie mám pred očami všetky tie kedysi nefunkčné budovy staníc, podchodov, kultúrnych domov, bývalých fabrík, ktoré sa vďaka enormnej snahe niekoľkých jednotlivcov či malých komunít stali funkčnými kultúrnymi centrami naprieč Slovenskom. A odrazu to má skončiť? Čo sa dá v súčasných okolnostiach, ktoré sú tak podobné tým, ktoré poznáme z histórie, robiť? Sidónia Nádherná to vnímala takto: „Sloboda je len fráza. Objímam hrôzu. Chcem sa schovať do najhlbšieho vnútra. Chcem sa skryť pred všetkou tou špinou, tuposťou a nadutosťou. Keby nám nový rok dal nové krídla, aby sme konečne dosiahli výšin. Príliš často nám boli pristrihnuté, stále ťažší je let.“

Prechádzkou po záhrade Sidónie Nádhernej, či už v „kulisách“ chátrajúceho kaštieľa v Horných Lefantovciach, alebo v zrekonštruovanom kultúrnom dome v Bátovciach, môžeme v sebe živiť protichodné myšlienky beznádeje spojenej s nádejou. Ak ešte chceme vstúpiť do záhrady, tak nie je všetko stratené… Je fascinujúce a zároveň smutné sledovať, ako veľmi je dielo vypovedajúce o minulosti aktuálne aj dnes, ako opäť musíme brániť kultúrne inštitúcie, slobodnú tvorbu pred snahou o zničenie, znehodnotenie a ignoranciu krásna.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová