Orestes v pasci osudu, dieťa v pasci systému

Prostredníctvom fikcie a postupov dokumentárneho divadla založených na osobných svedectvách ľudí so skúsenosťou s náhradnou starostlivosťou, rozhovorov s odborníkmi i publicistických textov vzniká mnohovrstvový scénický tvar. Spája archetypálny príbeh „odstrčeného“ dieťaťa s autentickými hlasmi súčasných obetí rodinných tráum a systémového zlyhania.

Kým Aischylova tragédia sa sústreďuje na dôsledky matkovraždy a otázky viny a trestu, inscenácia Orestes, kde si? pracuje s retrospektívnym princípom a fabuluje, čo tragickému činu asi mohlo predchádzať. Z príbehu dospelého Oresta, vykonávateľa božej pomsty, ktorý vyrastal vo vyhnanstve, vytvára súčasný obraz chlapca z komplikovaných rodinných pomerov, vyrastajúceho bez rodičov, nechceného a odmietaného vlastnou matkou, ktorý sa nechtiac a nie vlastnou vinou ocitá v systéme ústavnej a reedukačnej starostlivosti.

Antický dej je tak iba inšpiračným východiskom pre vznik nového príbehu. Zachované zostávajú len mená postáv a základný motív matkovraždy, ktorý je však významovo presunutý do roviny psychologického a sociálneho dôsledku dlhodobej traumy. Tvorkyne zároveň rozširujú antický dejový rámec o tému sexuálneho zneužívania Orestovým otčimom Aigisthom, čím posilňujú psychologickú motiváciu postavy konať radikálne. Orestova vražda matky už nie je aktom vedomej pomsty, ale vyústením nahromadeného hnevu a bolesti, ktorým bol chlapec dlhodobo vystavený. Orestes sa stáva symbolom človeka „chyteného v pasci osudu“, nespravodlivosti, beznádeje zlyhania primárnych i inštitucionálnych vzťahov. Antická rodová kliatba Atreovcov, v ktorej sa násilie a zrada reprodukujú naprieč generáciami, je v inscenácii symbolizovaná cyklom generačnej traumy. Tvorcovia naznačujú, že rovnako ako z mýtického osudu, ani z dedičných a psychických zranení nie je jednoduché uniknúť.

V inscenácii účinkujú len dvaja herci — Adam Hilek v úlohe Oresta a Mário Houdek, ktorý stvárňuje viacero postáv (Orestovho právnika, priateľa Pyláda či Strofa, muža, u ktorého Orestes býva potom, ako bol vyhnaný z domu). Režisérka komponuje výpoveď fragmentárne. Hrané pasáže, ktoré približujú Orestovo detstvo, čas strávený v reedukačnom centre a postupnú cestu k matkovražde, sa dynamicky a plynulo prelínajú s dokumentárnymi vrstvami inscenácie. Do hraného, fikčného príbehu vstupujú ako autentické svedectvá audionahrávky z rozhovorov s odborníkmi na problematiku ústavnej starostlivosti (napríklad so slovenskou političkou Natáliou Blahovou, ktorá upozornila na kauzu Čistý deň) či projekcie e-mailov a správ, prostredníctvom ktorých zaznievajú autentické svedectvá ľudí vyrastajúcich v náhradnej starostlivosti. Hoci sú výpovede odborníkov a svedectvá ľudí obecenstvu dávkované len útržkovito a vo fragmentoch, vytvárajú pomerne ucelený a mrazivý obraz fungovania ústavnej a reedukačnej starostlivosti. Poukazujú na javy, akými sú normalizácia násilia, šikana a represívne praktiky, častá izolácia na takzvaných „samotkách“, zanedbávanie základných hygienických a stravovacích potrieb detí, špina a neľudské podmienky v ústavoch. Upozorňujú aj na arbitrárne umiestňovanie detí do reedukačných zariadení, často bez ohľadu na ich reálnu problémovosť. Výpovede upozorňujú aj na nútené a zbytočné podávanie psychiatrických liekov, ktoré sa v mnohých prípadoch stávajú jedným z faktorov neskoršej drogovej či alkoholickej závislosti. Spomína sa aj známa medializovaná kauza Čistý deň ako absurdný príklad ochrany páchateľov mocenskými štruktúrami. Všetky tieto motívy systémového, ale i ľudského zlyhania tých, čo by mali tieto zraniteľné skupiny detí chrániť, ktoré sa objavujú v dokumentárnej rovine inscenácie, sú rozvíjané aj v hranej časti. Aj Orestes tu zažíva šikanu, prichádza do prostredia poznačeného špinou a bojom s plošticami a po konflikte s kamarátom je potrestaný niekoľkodňovou izoláciou na samotke, počas ktorej je priviazaný o posteľ. Hovorí o tom, ako niekedy dostal bitku, inokedy zostal bez večere. Navyše je traumaticky poznačený sexuálnym zneužívaním. Tvorcovia týmto hraným príbehom starostlivo skladajú rozprávanie o Orestovom detstve a dospievaní a postupne odkrývajú psychologické a sociálne pozadie jeho činu, za ktorý má byť súdený.

Herecky veľmi intímne sú vykreslené situácie, v ktorých sa Orestes v reedukačnom centre postupne zbližuje so svojím kamarátom Pyládom (Mário Houdek). Tvorcom sa darí mimoriadne autenticky a citlivo vystihnúť jemné nuansy každodennosti formujúceho sa vzťahu medzi dvoma dospievajúcimi chlapcami – drobné konflikty o cigarety a o Orestov mp3 prehrávač, vzájomné doberanie sa, ale aj pomalé vzájomné zdôverovanie sa s ťaživou minulosťou. Keď sa Orestes po ich bitke vráti po týždni z izolácie na izbu, bezducho a apaticky leží na matraci. Pyládes si k nemu zozadu priľahne a spoločne, každý s jedným slúchadlom v uchu, v tichu počúvajú hudbu a túlia sa k sebe. Tvorcovia tak veľmi prirodzene vykresľujú vzťah dvoch kamarátov, ktorí sa v prostredí inštitúcie snažia nájsť aspoň kúsok blízkosti. Ich puto je jedinou intímnou väzbou, ktorú si v tomto uzavretom a pochmúrnom svete dokážu vytvoriť. Herecká autenticita v mimike, geste a tempe, jemné humorné nuansy aj dobre fungujúca dynamika medzi Hilekom a Houdekom robia vzťah medzi dvoma opustenými chlapcami mimoriadne presvedčivým a emocionálne silným. Interakcia medzi Orestom a Pyládom zároveň vnáša do inak ťaživej témy prirodzený humor a odľahčenie. Prejavuje sa napríklad v ich vzájomnom doberaní sa o tom, kto z nich počúva Britney Spears, keď Orestes Pyládovi afektovane spieva a tancuje, či v spoločnom snívaní o ceste do Grécka, ktoré Orestes s jemnou iróniou komentuje otázkou, či Pyláda zaujíma antika.

Herecká presvedčivosť Adama Hileka a Mária Houdeka sa neobmedzuje len na budovanie vzťahu medzi Orestom a jeho kamarátom, ale prejavuje sa aj v ďalších situáciách, čím potvrdzujú svoju flexibilitu. Na rozdiel od drsného, no chlapčenského Pyláda, Houdek v postave Orestovho právnika pôsobí cynicky a žoviálne. Napríklad počas prípravy na súd Oresta nabáda, aby „vyťažil zo svojej traumičky“ a na pojednávaní cielene pracoval s emóciami publika. Premeny jednotlivých postáv podporuje práca s kostýmom (Zuzana Čupajová) a vonkajšími znakmi – právnik sa objavuje v saku a s rozpustenými vlasmi, Pyládes v jednoduchom bielom tričku a tmavých rifliach (rovnakých, aké nosí aj Orestes), zatiaľ čo Strof, ku ktorému je Orestes v detstve odvedený, je charakterizovaný výraznými dizajnovými okuliarmi. Aj keď Adam Hilek v inscenácii stvárňuje len postavu Oresta, aj on ukazuje schopnosť pružne reagovať na meniace sa situácie na javisku, či už ide o intímne momenty blízkosti s Pyládom, alebo o interakcie s inými postavami. Napríklad v interakcii s právnikom pôsobí chladnejšie a odmietavo, čím vystihuje Orestovu uzavretosť, zraniteľnosť a vnútorné napätie. Vie hrať civilne, pohrať sa so zveličením a byť aj expresívny. Presvedčivo silným je napríklad záverečný obraz, v ktorom sa Hilek vracia k momentu vraždy matky, zdôrazňujúc, že to bolo nechcené a bránil sa. Herec nervózne trasie jednou nohou a nepokoj postupne graduje do plaču a zúfalého výrazu, keď jeho bolesť publikum silne zasiahne.

Herci flexibilne reagujú na dynamiku rýchlo sa meniacich obrazov, miestami evokujúcich filmové strihy. Akčné tempo inscenácie definuje a podporuje aj práca so scénickými prvkami. Ústredným objektom je doska, zavesená na pevných reťaziach v priestore. V rôznych situáciách sa mení nielen jej poloha (leží zvislo alebo viac šikmo), ale zároveň zastupuje viacero významov (väzenský stôl, lôžko, neurčitá plocha, na ktorú si herci líhajú alebo sadajú). Celkové výtvarné riešenie Zuzany Čupajovej cielene navodzuje pochmúrnu a nehostinnú atmosféru. Scéna ohraničená sivou, ošarpanou zadnou stenou s jediným východom, označeným svietiacim nápisom EXIT, a zákazovými piktogramami (napríklad symboly zákazu fajčenia) odkazuje na priestory, akými sú zariadenia na výkon trestu, reedukačné či nápravné zariadenia. Tieto výchovné inštitúcie pre deti a mládež sa totiž podobne ako väznice často nachádzajú na periférii miest a architektonicky sa väzenskému prostrediu nápadne podobajú – s mrežami na oknách, chladnými povrchmi a celkovým prostredím, ktoré vylučuje pocit pohodlia či bezpečia. Zaujímavým spôsobom sa na celkovú atmosféru inscenácie napája aj práca s projekciou a hudba. Opakujúcim sa motívom na videu sú zábery líščích mláďat pohybujúcich sa okolo matky, hrajúcich sa či navzájom naháňajúcich sa v prírodnom prostredí, čo môže odkazovať na animálnosť, prirodzený inštinkt prežitia a situáciu detí ponechaných napospas okolnostiam, ktoré sú nútené postarať sa v „divočine“ samy o seba. Znepokojivo znejúca elektronická hudba Juraja Bolfa tieto významy ešte viac podčiarkuje.

Inscenácia Orestes, kde si? vytvára koncentrovanú mozaiku archetypálneho príbehu, autentických výpovedí a faktických podkladov, ktoré presvedčivo sprostredkúvajú smutnú realitu detí vyrastajúcich v systéme inštitucionálnej starostlivosti. Výsledný tvar je emotívny, významovo hutný a schopný aktivizovať diváka k hlbšiemu záujmu o problematiku a k hľadaniu ďalších súvislostí mimo divadelnej scény.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová