Čo príde po konci identity?

Performerky a performeri z kolektívu Tanečno (tentokrát v zložení Miriam Budzáková, Hana Gallinová, Silvia Buranovská, Matúš Szeghö a Andrej Štepita) v oblečení z vlastného festivalového merchu sa zjavujú na javisku zahalenom vrstvou dymu. Rozložení po celom javisku sa na mieste hýbu tak, akoby iba zisťovali ako funguje ich telo. Úsečné, trochu robotické pohyby sú orientované dovnútra a sprevádzajú ich neprítomné výrazy účinkujúcich. Po krátkom čase sa zotmie a javisko sa vyprázdni. Na scénu sa performerky a performeri vracajú po jednom a už v iných kostýmoch. Ich pohybový slovník sa orientuje na prácu s „neviditeľným“. Sledujeme ich prechádzať imaginárnymi priestormi, ktoré analyzujú a nechávajú sa nimi pohltiť, zdanlivo upratujú či iba študujú prach, ktorý je všade navôkol. Na scéne vznikajú intímne mikrokozmy, v ktorých sú každý a každá osamote. Sú ako zaseknutí*é v inom časopriestore, svoje telo plne neovládajú alebo sa ho snažia znova naučiť používať. Dielo sa v tomto bode vyznačuje abstraktnosťou a kryptickosťou. Situáciu nepomáhajú vysvetliť ani voiceovery v podobe hlasových správ (ktorým niekedy len ťažko rozumieť) či známe slovenské popsongy predierajúce sa cez hutnú ambientnú skladbu. Do sveta, ktorý nám súbor predstavuje, ešte vstúpiť nemôžeme, je ich vlastný. Performerstvo sa časom začne prepájať, v choreografii sa rytmicky objavujú rovnaké prvky (stojka na hlave, kontakt s podlahou, ľah na chrbte so zdvihnutými končatinami…) či vznikajú dvojice, ktoré spolu interagujú (napríklad Matúš Szeghö a Andrej Štepita sa dostávajú do situácie fyzického zápasu a objímania). Vrchol nastáva v závere tejto časti, keď skupina najprv štvornožky kráča po obvode javiska, čo sa však pomerne rýchlo preklopí do spontánnej tanečnej párty – kvalitatívne niekde na pomedzí tranzu a stužkovej zábavy. Kontúry toho, čo sa práve stalo, ostávajú stále viac-menej skryté.

Scéna je opäť prázdna, až pokým ju nezaplní dym. Miriam Budzáková prichádza s VR okuliarmi a téma nachádzania sa v inom priestore sa tak opakuje. Jej sólo po chvíli dopĺňa Silvia Buranovská, ktorá sa evidentne snaží dostať do reality, ktorú okupuje Budzáková. Už keď sa zdá, že sa jej darí, iný svet jej ako dym vykĺzne pomedzi prsty. Performerky, aj keď na javisku spolu, ostávajú jasne oddelené. Situáciu po dlhšom čase narúša Hana Gallinovská, ktorá slovne ponúka kľúč k interpretácii doterajšieho diania. Podáva podrobný opis toho, ako vyzerá jej rodný dom, kde sa čo nachádza, vysvetľuje, ako sa v ňom pohybuje. Ak tento kľúč akceptujeme, interpretujeme si pohyb performerov a performeriek ako simuláciu pohybu v miestach, ktoré sú pre nich veľmi osobné. Metaforicky teda vstupujú do svojich najintímnejších spomienok. Veľmi príznačné sú preto aj nostalgické popové skladby či hlasové správy, ktoré ďalej interpretačnú líniu podporujú. V diele sa objavujú prekvapivé dramaturgické rozhodnutia, keď je interpretačná línia narušená obrazmi ako záverečný párty „tranz“. Alebo keď je duplikovaná idea neschopnosti preniknúť do osobnej dimenzie niekoho iného. Nepreniknuteľnosť niekoho sveta a jedinečnosť osobných prežívaní je totiž takým intenzívnym prvkom prvej scény, že jej opätovné pripomenutie v duete Budzákovej a Buranovskej pôsobí akosi duplicitne, aj keď je scéna veľmi efektná.

Od tohto momentu dielo zdanlivo búra to, čo doteraz budovalo. Subverzia nastáva v podobe spoločného vyhlásenia, že performeri a performerky už nechcú byť samými sebou, stanú sa nami. Diváctvo je vyzvané vybrať si niekoho z performerskej skupiny, kto sa pre dnešný večer stane nimi. Môžu na ňu či na neho preniesť svoje problémy, emócie a ona či on sa s nimi skúsi vysporiadať. Performeri a performerky stoja pred publikom v rade, takže máme možnosť si ich pozorne prehliadnuť. Počas premiérového večera obecenstvo na túto exkluzívnu ponuku aktívne reagovalo. Skupina pripravená prebrať „duše“ publika na otázky najprv pružne reaguje, no postupne prestáva spolupracovať. Pohľadom skúmajú niekoho z hľadiska a začínajú sa hýbať – proces sa začal a sála je plná neistoty. Kolektív tu umne pracuje s emóciou prítomných, ktorí*é sa môžu cítiť podvedene, keď zisťujú, že rozhodnutie nie je v ich rukách. Performerstvo sa po chvíli postupne z javiska vytráca.

V nasledujúcej časti sa rozohráva hra, ktorá pôsobí ako primárny materiál s ktorým Freeman a Tanečno prichádzajú. Do sály sa vracia zdanlivo nekončiaci súbor postáv v meniacich sa outfitoch, ktoré vždy povedia, kým sú. „Ja budem teraz všetci muži, ktorí sa necítia dobre vo svojom tele,“ hovorí Štepita. Budzáková zase: „Ja som teraz Boh, ktorý vás počuje.“ Tempo scény rastie a s ním aj bizarnosť a provokatívnosť postáv. Kolektív sa stáva nami, no jeho zobrazenie nás nie je založené na skutočnosti. Je to skôr zmes kultúrnych stereotypov, ktoré sú aplikovateľné na každú väčšiu skupinu ľudí. Pod touto hutnou zmesou odkazov sú citeľné kritické pohľady na stav sveta, počnúc krízou duševného zdravia až po rozhodnutia konkrétnych politických hnutí. Prostriedky využívané na komunikáciu týchto zásadných tém však občas vyznievajú trochu povrchne. Bizarné charaktery sa striedajú s takými, ktoré pateticky vypovedajú „najväčšie životné pravdy“, či s takými, ktoré zdanlivo prezrádzajú svoje intímne tajomstvá. Aj čudnosť, aj filozofické zamyslenia a aj intímnosť sú komunikované formami, ktoré sú akoby vytrhnuté z popovej sféry, čo im potenciálne pridáva údernosti, no uberá skutočného prepojenia s publikom. Vo výsledku pasáž pôsobí ako YouTube kompilácia, ktorá nás má aj zabaviť, aj zasiahnuť, aj rozplakať, aj rozosmiať. Vysoká intenzita momentov zároveň môže publikum zavaliť a následne je náročné hľadať kontúry toho, čo sa deje. Tento moment „doomscrollovania“ sa dielu darí vykresliť skvele. Silné citáty sa strácajú, pretože neustála vysoká intenzita všetkého je novým normálom. Výroky nás možno nemajú ohúriť, možno nás práve majú nechať chladnými, aby sme si konečne uvedomili, že s nami nepohne už takmer nič. Zmes rôznorodých podnetov je postavená presne na provokatívnej hrane, kde si nemusíme byť istí, čo si o tom všetkom tvorivý tím naozaj myslí, a to je risk. Zostáva totiž otázne či využitie stereotypov na spracovanie akútnych osobných či globálnych tém v takejto forme hĺbku daných problémov nakoniec nedevalvuje. Scéna tak nereprezentuje únik z algoritmov, skôr ich replikuje a stvárňuje. Vymaniť sa z labyrintu zostáva prácou publika.

Predposledná scéna je pomerne jasne oddelená. Samotná dramaturgia má skôr sekvenčný ráz, kedy sa scény síce prelínajú konceptuálne a ideovo, no príliš nenadväzujú. Ostré prechody medzi jednotlivými časťami zdôrazňuje aj neustále prezliekanie do iných kostýmov a opätovné vyprázdňovanie scény. Nasledujúce minúty sa kolektív dostáva do slow-motion situácie, v ktorej ticho performuje pomerne vypäté emócie – od radosti cez strach až po hnev. Telá sa nasilu zakláňajú dozadu, zdá sa, ako by prežívali zápas s neviditeľnou silou. V červenom oblečení sa pomaly približujú k hľadisku, scéna pôsobí až filmovo. Od separácie a jednotlivosti tak dielo prechádza k uniformite a performerstvo pôsobí ako jeden organizmus. Organizmus, ktorý v daný moment prežíva všetko to, čo sa stalo v predchádzajúcej scéne. Chcú tým Freeman a Tanečno naznačiť, že práve pestrosť a jedinečnosť nášho prežívania je to, čo nás nakoniec spája?

Zlom v scéne nastáva, keď interakcie kolektívu vyústia do vzájomného vyzliekania sa. Aj keď niektoré*í najskôr unikajú, nakoniec pred nami stoja performerky a performeri iba v spodnej bielizni. Záverečná scéna je akousi hrou, v ktorej nesprávne prevedenie klasickej tanečnej otočky ústi do „priznania“. Performeri a performerky sa vzájomne kontrolujú a vyzývajú, kto má spraviť chybu. Dotyčný*á sa postaví do prvej línie, „prizná sa“ a skupina robí otočky, až kým sa nepomýli niekto iný. Spovede sú často osobne či politicky nabité, pocitovo fungujú ako niektoré z charakterov/konceptov, ktoré boli prezentované skôr. Sú to silné výroky, ktoré až útočia na publikum, vyžadujú si istý druh reakcie. V tomto bode však pomaly prestáva byť jednoduché performerkám a performerom veriť, že hovoria pravdu, alebo vôbec vnímať silu ich osobných spovedí. Značnú časť predstavenia ich vnímame skôr ako nádoby na vsadenie ľubovoľného počtu konceptov a charakterov, alebo je ich vnútorný svet zneprístupnený. Konečne pred nami stojí skutočný človek, skoro nahý, nezaseknutý v minulosti, je sám sebou – no na toto je už možno príliš neskoro.

Tanečno sa v spolupráci s Freemanom posúva od štandardnejšej tanečnej tvorby, ktorú reprezentovalo ich predchádzajúce dielo YOLT. Isté podobnosti medzi týmito dvoma dielami naznačujú, že sa kolektív rozhoduje ostať na podobnej trajektórii – napríklad v zmysle využívania činoherných princípov či absurdity. Hodinu a pol dlhé dielo This Time I’m You je však riskantnejšie. Či už dramaturgicky, ideovo, alebo vďaka bombastickej intenzite, dielo pôsobí v kontexte lokálnej tanečnej tvorby cudzorodo. Spolupráca so zahraničnými choreografmi tak evidentne vytvára skvelú príležitosť opätovne zreflektovať to, kam môže tanečné dielo dospieť a čo sa ním vlastne dá dosiahnuť.

Dielo komunikuje témy formou plagátovo, je o silných momentoch, ktoré môžu dojať, rozosmiať aj uraziť. Je o veľkej šou. Je o agresívnom scrollovaní, pri ktorom hibernujeme a tuhneme pod vplyvom nekonečných obrazov. Je o kritike stavu súčasného sveta, kritike politických situácii. Je o priamej kritike, ktorá sa neskrýva. Až pod touto vrstvou krikľavých farieb však je to najzaujímavejšie, čo dielo prináša. This Time I’m You je asamblážou reflexií identity človeka v súčasnom svete. Je o vyhorení, o snahe byť niekým iným, o hľadaní nových realít v minulosti či budúcnosti, pretože naša realita sa pomaly končí. O budovaní spojení vo svete plnom osobných bublín, ktoré len veľmi ťažko praskajú. O potrebe empatie a odpúšťania, aby sme pochopili, že práve jedinečnosť je to, čo máme spoločné.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová