Soňa UrikováFico, klobásy
Tristné podmienky slovenskej kultúry v područí súčasnej vládnej koalície už ani nestoja za zmienku. Zablokovanie trojročných zmlúv (zo strany Fondu na podporu umenia) na dlhodobé projekty sa dotklo aj martinského festivalu. Okrem povestných supov, čo sa vedia priživovať na mršinách, sa však stále vedia zlietnuť aj holubice mieru a podpory, preto Dotyky a spojenia pokračovali v plánovaní programu vďaka podpore mesta, kraja či iných partnerov. Keď vysvitlo, že peniaze z FPU tento rok predsa len prídu, organizačný tím partnerom poďakoval za pomoc a niektorým ju vrátil.
Medzisektorová podpora na linke mesto – župa – štát (plus súkromný sektor a návštevníctvo formou fundraisingových kampaní) bola lajtmotívom diskusií MLOKtalk. Tie sa začali v stredu, keď o divadle a dramaturgii hovorili Katarína Batková, výkonná riaditeľka Via Iuris, a Martin Sládeček, umelecký šéf Divadla Husa na Provázku. „Divadlo může řešit spoustu problémů, ale ne svůj smysl,“ povedal druhý spomenutý moderátorovi Jakubovi Molnárovi. Na doobedňajších diskusiách som sa zúčastnila aj minulý rok a vo svojej reportáži som vtedy napísala o mantre zriaďovateľov: „Keď bude na divadlo, nebude na futbal.“ Na dvadsiatych Dotykoch som zároveň očakávala v diskusiách viac ponosovania, no skôr na mňa prehováralo akési zmierenie.
Dnes sme ešte ďalej: stále sa združujeme, Otvorená kultúra pripravuje Plán obnovy a odolnosti kultúry (POOK), zriaďovatelia si postupne uvedomujú potrebu prehľadných dotačných schém pre regionálnu kultúru – aby sa o pomoc mohli uchádzať všetci za rovnakých podmienok, a nie iba sledovať, ako štedré dotácie dostávajú festivaly klobás. Od zmierenia sme sa posunuli k (prepytujem) tichej nádeji. Toto všetko podčiarkla štvrtková diskusia s názvom Divadlo a mesto. S Mirom Zwiefelhoferom hovorili Daša Lofajová, riaditeľka odboru kultúry Žilinského samosprávneho kraja, Peter Cagala, riaditeľ Zaži v Trnave – Mestské kultúrne stredisko, a Milan Zvada, riaditeľ CNK Záhrada v Banskej Bystrici. V piatok sa diskutovalo na tému divadlo a festivaly, pričom existencia Dotykov a spojení, Divadelnej Nitry či Kiosku úzko súvisí s miestami ich konania a s pomocou, ktorú od konkrétnych miest či župy jednotlivé organizačné tímy dostanú. Ďalšou témou diskusií sa nevyhnutne stali aj darcovské kampane. Fundraising bol teda pomenovaný skôr ako prirodzená a dôležitá časť podpory, než len ako milodary do natrčenej ruky. Ako spolupatričnosť do budúcna. Záznamy týchto diskusií (ako aj rozhovorov s kreatívnymi tímami po predstaveniach či Finále o tom, v akej kondícii je slovenské divadlo) si môžete pozrieť na YouTube festivalu.
Divadlo ako orákulum
Na akreditáciu som si vybrala lístky na predstavenia, ktoré som ešte nevidela, s jednou výnimkou, ktorou bol Nosorožec Slovenského národného divadla. Sčasti preto, lebo sa hral dvakrát, sčasti preto, aby som opäť videla prácu hereckého kolektívu pod taktovkou režisérky Júlie Rázusovej. Navyše som ocenila aj diskusiu po predstavení, ktorá poodhalila zámery či proces vzniku nápadu inscenovať túto Ionescovu hru.
Štvrtok odštartoval Posledný prípad Viktora H., ktorý naštudovalo Nové divadlo. Bolo fascinujúce sledovať mladé publikum z balkóna: viacerých z nás lákalo sledovať, ako mládež reaguje na jednotlivé vyhrotené momenty, napätie či gore (explicitné a extrémne násilie, brutalita či krvavé scény). V duchu frazeologizmu „Po smiechu býva plač“ sme najskôr zažili rozmarný vianočný kabaret, aby sme sa ocitli v krutej tragédii.
Toto motto vo mne silne rezonovalo aj po večernom predstavení Alex. Performance Adama Draguna (a ďalších) pod vlajkou Projektu Batyskaf a pražského kultúrneho projektu Archa+ označujem za vrchol svojich diváckych zážitkov na festivale. Pripisujem to trom veciam: okrem tém a spracovania i tomu, že na sedadlách v Národnom dome sedeli ľudia z divadelného prostredia. Milovníci a milovníčky, ale predovšetkým aktéri a aktérky. Každému a každej z nich teda Alex naštopoval do krku horkú pilulku o vlastnej tvorbe, sebaobraze, ilúziách aj únave. O Dragunovej performance je dobré vedieť čo najmenej, aspoň tak sa mi to divácky marí, pretože moment prekvapenia tu zohráva podstatnú rolu.
Z inscenácie Hej, Pookie (Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, Zvolen) pochádza aj nadpis tohto textu (ak som si citáciu správne zapísala). Hoci som v tento deň videla ešte Na medveďov! (Slovenské komorné divadlo Martin) aj Pokladík (Divadlo Aréna), najviac ma zaujala práve „inscenácia pre všetkých násťročných aj ich rodičov, ktorí majú občas pocit, že svet dospelých a svet tínedžerov bežia v úplne iných hrách.“ Hej, Pookie (v réžii Alžbety Vrzgula) je skvelým príspevkom do divadla pre násťročných, ktoré býva často opomínané a predstavuje náročnú výzvu, keďže jazyk aj témy mladých rýchlo mutujú, strácajú na aktuálnosti a stávajú sa nefunkčnými a trápnymi. Otvorenosť výpovedí dospelých v tejto inscenácii nezostarne, keďže je už a priori stará, a úprimnosť zostáva svieža najdlhšie.
Festival som i ja ukončila sobotou, keď som videla dve predstavenia: Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux (Divadlo Jána Palárika v Trnave) a Hru na Boha (dNO z Námestova). Druhé spomínané patrilo do sekcie Veľkú nulu prstom na tabuľu. Festivalová rada sa totiž rozhodla vyjadriť podporu nezávislým subjektom, ktoré pre rozhodnutia Rady FPU nezískali grantovú pomoc. Ostatné inscenácie z tejto sekcie som už mala možnosť vidieť, preto som programovo prenechala miesto takým divákom a diváčkam, čo by ich videli premiérovo. Táto sekcia pripomenula, že nezávislé divadlo na Slovensku potrebuje nielen symbolické gestá solidarity, ale aj stabilnú a predvídateľnú verejnú podporu, bez ktorej sa bude priestor pre odvážnu a experimentálnu tvorbu zužovať. Mnohé inscenácie teda ukazujú budúcnosť (respektíve boli pripravované v móde, ktorý sa ukázal ako prorocký), no predpovedať dianie v štátnej pomoci kultúre bude ťažšie. Ako sa navyše dajú obhájiť škrty v odbore, ktorý je už aj tak dlhodobo podfinancovaný?
A bude to mať aj prestávku?
Okrem predstavení a diskusií Dotyky a spojenia tradične ponúkajú večerné koncerty na námestí, workshopy a stretnutia, burzu kníh (výťažok použije Turčianska knižnica na nákup nových titulov), online žurnál i podcasty, ktoré si môžete vypočuť. Vypichnúť musím stredajšie Stretnutie Asociácie divadelných dramaturgov a dramaturgičiek (ADD). Ako nie úplne nestranný pozorovateľ som sa na toto podujatie votrela aj ja. Vyštudovala som síce aj dramaturgiu, ale tú filmovú, a s divadelnou mám mikroskúsenosti zo strednej školy či počas výpomoci pri niekoľkých inscenáciách neprofesionálnych súborov. „Hoci ADD vznikla a primárne pôsobí v Česku, jej ambíciou je osloviť aj slovenských kolegov a kolegyne, a preto je toto stretnutie zároveň príležitosťou na vzájomné spoznanie a otvorenú diskusiu,“ písalo sa v programe. To sa na mieste aj naplnilo. Za všetky podnety spomeniem napríklad argumenty Jakuba Molnára, ktorý stretnutie viedol. Hovoril aj o tom, ako má každý svoje publikum: PR oddelenie vidí iné publikum, iné pokladňa, iné dramaturg či dramaturgička, iné herci a herečky. Odteraz na tieto publiká budem myslieť častejšie. (Pod čiarou ešte musím spomenúť príjemnú konštruktívnu atmosféru a dramaturgické vtipy, napríklad na adresu prezentácie: „Ten projektor je nakrivo. Je to náhoda alebo zámer?“ Ak ste dramaturg či dramaturgička a chcete sa o ADD dozvedieť viac, čoskoro bude spustený web tejto asociácie.)
V čase klimatickej katastrofy spôsobenej človekom nemôžeme uvažovať o budúcnosti kultúry bez toho, aby sme neuvažovali o udržateľnosti. Nemala by byť témou iba pre obsah inscenácií, ale aj pre samotnú prevádzku kultúry – od energetickej náročnosti budov cez mobilitu až po produkčné modely a prístupy. Zatiaľ stačí vziať si do sály vejár a potom sa podeliť s kolegyňou o balenie vegánskych nanukov. Podpora štátu v tomto smere však nezodpovedá rozsahu výziev, ktorým naša krajina čelí. Nielen v kultúre.
Z Martina som neodchádzala s ľahším kufrom, než s akým som prišla, ale zato s hlavou plnou nových podnetov a otázok o budúcnosti slovenskej kultúry. Dotyky a spojenia aj tento rok ukázali, že divadlo dokáže pomenovať prítomnosť skôr, než ju my stihneme pochopiť. Preto však potrebuje podmienky, aby mohlo existovať aj zajtra. Martinský organizačný tím je odhodlaný vytvoriť aj 22. ročník festivalu… a ja sa už naň môžem začať baliť.
Odborné a jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
Dotyky a spojenia 21. ročník 22. – 27. jún 2026, Martin www.dotykyaspojenia.sk
