Michaela Hučko PaštekováRiaditeľ festivalu Róbert Pakan má údajne každý rok chuť rezignovať. Priznal to aj počas otváracieho prejavu po uvedení inscenácie Návrat do Remeša (Cez Olomouc) od Divadla na cucky. Divadelná adaptácia (takmer) rovnomennej knihy francúzskeho intelektuála Didiera Eribona otvorila v podstate všetky otázky a témy, ktoré chce festival akcentovať – spoločenské vylúčenie, polarizáciu, napäté rodinné vzťahy, triedne rozdiely, identitu, sexualitu. Pre mňa osobne bola táto vtipná, no pritom veľmi trefná sociologická analýza režiséra Adama Svozila silnejšia ako jeden z ťahákov festivalu – Orlando Mariána Amslera. Na jednej strane briskný text, výborná dynamika hlavných postáv, aktualizácia textu pre súčasný politický kontext, účelná divácka participácia, jednoduchá, skvele fungujúca scénografia – lezecká stena ako metafora sociálnej mobility. Naproti tomu Amslerova výpravnejšia inscenácia, ktorá sa príliš spoľahla na silnú tému predlohy Virginie Woolf. Hoci sa príbeh postavy putujúcej naprieč časmi a rodovými identitami usiloval tvorivý tím tiež adaptovať na dnešok – či už použitými divadelnými prostriedkami, alebo odkazmi na aktuálne dianie – inscenácia ostala vo výsledku trochu plochá. Jej presahy k dnešku boli klišeovité, absentovala väčšia estetická i obsahová radikálnosť. Hoci pre Pakana bol Orlando „silnou programovou kotvou“, výraznejšie a aj v kontexte queer divadla originálnejšie divácke zážitky priniesli iné diela v programe.
Keď sa chlapci prezliekajú za dievčatá
Vo februári, a teda krátko na to, ako sa Rada FPU rozhodla nepodporiť festival Drama Queer, organizátori zverejnili na platforme Donio výzvu s podtitulom „Nenecháme vymazať rôznorodosť!“ Zverejnili aj zoznam plánovaných predstavení, pričom vo finálnom programe sa napokon ocitol iba spomínaný Orlando. Čo bolo dôvodom pomerne radikálnej zmeny? „Plán, ktorý sme prezentovali na Doniu, bol ideálny kurátorský zámer. Avšak, v situácii, kedy sme nevedeli, s akým rozpočtom budeme pracovať po zamietnutí z FPU, nám ušlo niekoľko mesiacov. Kým sme vďaka komunite, samosprávam a partnerom ten rozpočet ako-tak stabilizovali, bolo už na booking niektorých súborov neskoro. Dôvody boli čisto pragmatické – buď už boli divadlá termínovo obsadené, alebo sme na ne po finálnom sčítaní zdrojov jednoducho nemali dostatočné krytie,“ objasňuje Pakan. Konečná zostava tak bola viac česko-slovenská, než bolo zamýšľané. Žánrovú a tematickú rozmanitosť sa však festivalu zachovať podarilo – program obsahoval klasickú činohru, tanečno-pohybovú performanciu, drag aj kabaret. Inscenácie boli realizované v klasických divadelných sálach, v blackboxoch nezriaďovaných kultúrnych centier, ale návštevníčky a návštevníkov vytiahli organizátori aj do parku či podpalubia lode na Dunaji. Slovensko zastúpili dva umelecké kolektívy – Divadlo Nude s inscenáciou Diptych samoty a zoskupenie Angles Morts s tanečno-performatívnym dielom Som iba prízrak.
Napriek trinásťročnej existencii festival práve pre nestabilnú finančnú situáciu nemá systematizovanú pozíciu dramaturga. Primárne túto rolu zastáva Pakan, avšak svoj prístup nazýva skôr kurátorský, než dramaturgický. „Neustále aktívne mapujem scénu, som v permanentnom dialógu s kurátormi a dramaturgmi iných európskych festivalov, ktoré pravidelne navštevujem, tiež som pozývaný na premiéry s predpokladom, že by inscenácia mohla do programu queer festivalu zapadnúť. Z tohto hľadania vzniká ‚širší výber‘ potenciálnych inscenácií. Až potom prichádza druhá fáza, kde do výberu vstupujú produkčné, technické, logistické a, samozrejme, finančné limity. Je to o hľadaní prieniku medzi kurátorským zámerom a realitou,“ vysvetľuje pozadie kreovania programu.
V minulosti zvykli hlavný program dopĺňať viaceré sprievodné podujatia, tento rok sa pre chýbajúce financie zredukovali len na tri diskusie po predstaveniach. To je trochu škoda, pretože práve program „navyše“ robí z festivalu komplexnejší organizmus, prepája, rozširuje, prípadne dovysvetľuje motívy z prezentovaných inscenácií. Bez neho ostáva tento rok Drama Queer viac divadelnou prehliadkou. To nemusí byť negatívom, avšak v dnešných časoch si queer téma žiada (a zaslúži) celistvejší obraz.
Festival sprevádzala vysoká návštevnosť, vypredaná bola napríklad aj divadelná sála DPOH. Možno k tomu čiastočne prispela mediálna pozornosť a azda tak na predstavenia zavítal aj niekto, kto nepatrí k tradičnému publiku divadelných či queer podujatí. Mohol sa tak na vlastné oči presvedčiť, či je Drama Queer podujatím, kde sa podľa slov Lukáša Machalu len „chlapci prezliekajú za dievčatá“. Podľa Róberta Pakana je redukcia queer divadla na takéto klišé absurdná: „Samotná podstata divadelnosti-performativity je už od antiky postavená aj na koncepte prevleku, kostýmovej štylizácii a hre s rolami.“ Machalovi však významová redukcia postačuje.
Mnohovrstevnatosť queer tiel
Za dekadentnú by vedenie ministerstva kultúry zrejme označilo aj platformu PiNKBUS, a to nielen pre trblietavé šaty či čipkované nohavičky na mužským telách drag queens. Martin Talaga ako moderátorská diva Venice počas celého večera satiricky pracoval s témou národnej identity či tradičných hodnôt. Nedávno za toto svoje alter ego získal Cenu Thálie v kategórii Alternatívne divadlo. PiNKBUS existuje už roky a usiluje sa búrať démonické predstavy o LGBTIQ+ ľuďoch, robí to otvorene, láskavo a s humorom. Koncept ich večerov sa jemne obmieňa, v bratislavskom P*AKTe sme videli mozaiku rozmanitých drag vystúpení, predovšetkým formy lip-sync. Napriek ich kolísavej kvalite PiNKBUS ponúkol to žiadané teplé festivalové objatie. Akurát ho ponúkol tým, ktoré a ktorí ho síce potrebujú, avšak nepotrebujú byť presviedčané a presviedčaní o potrebe a význame queer divadla. Keď v jednom momente večera začínala dražba queer diel z výstavy Dancing in the Dark, ktorá sa konala v priebehu minulého ročníka festivalu, licitátorka Alexandra Tamásová oznámila, že v ten večer sa vydraží iba jedno dielo. V hľadisku totiž sedí komunita, ktorú má dražba vo výsledku podporiť – záujemcovia by tak prihadzovali peniaze sami na seba. Zvyšné diela si mohla široká verejnosť vydražiť po festivale online cez aukčnú spoločnosť SOGA. Medzi rôzne queer organizácie sa tak rozdelí sto percent vydraženej sumy vo výške takmer šesťtisíc eur. Diela, ktoré sa nepredali na aukcii, budú umiestnené v P*AKTe s možnosťou zakúpiť si ich dodatočne.
Celkom iným spôsobom ako PiNKBUS odkrýval mnohovrstevnatosť queer tela jamajský rodák žijúci v Nórsku Harald Beharie v performancii Batty Bwoy. Názov sa prekladá ako „chlapec – prdelka“ a označuje homosexuálneho či zženštilého muža. Beharie túto predstavu postupne dekonštruoval svojím nahým čiernym telom a tým, ako s ním pracoval. Performoval pri plnom svetle, čím narúšal komfortnú zónu aj skúseného festivalového publika. Či už si slinami potieral celé svoje telo alebo parodoval takzvaný tanec dutty wine, on videl nás, my jeho a tiež seba navzájom. Práve pohľad je pre Beharieho dôležitou súčasťou diela. Ako sa vyjadril v jednom rozhovore, chce, aby sme všetci zdieľali jeden priestor a boli si plne vedomí reakcií ostatných. Je to tak trochu mocenská hra, v ktorej môže mať každú chvíľu navrch niekto iný. Beharie nás niekedy znepokojoval, pred jeho občasnou surovosťou a živočíšnosťou sme miestami túžili odvrátiť zrak, aby nás neskôr jeho telo pútalo svojou energiou a hravosťou. Intenzívny performatívny výkon búral stereotypy o queer tele a tanci, stieral hranice medzi banalitou, humorom a násilím (aj voči sebe samému).
Balansovaním na hrane vážnosti a recesie, dokumentu a fikcie, činohry a fyzického divadla sa vyznačovala inscenácia Wandervogel. K jej vytvoreniu inšpiroval českého režiséra Jana Moceka príbeh radikálneho fašistu Heinza Ruthu, ideológa nemeckého mládežníckeho hnutia, ktorý bol obvinený zo zneužívania svojich zverencov a ilegálnej homosexuality. Rutha sa snažil vybudovať silnú bratskú komunitu založenú na obdive a láske k prírode. Hoci údajne odmietal násilie, spoločenstvo bolo budované práve na mocenských princípoch. Pre Mocekov divadelný rukopis je príznačné, že rád divákov a diváčky uvádza do rozpakov, provokuje k nejednoznačným interpretáciám, vyžíva sa v práci s konceptom trápnosti. Tu necháva mladých mužov zvádzať neohrabané súboje, spievať, aj nahých čítať úryvky z Platónovho dialógu Faidros. Všetko je to smiešne, no pod povrchom celkom mrazivé.
Témy, ktoré queer divadlo reflektuje, nie sú len problémami menšiny. S násilnými jedincami, s napätím medzi deťmi a rodičmi, so zraniteľnosťou, s pocitmi neistoty, izolácie a vylúčenia sme konfrontovaní všetci. Rovnako ako s túžbou po láske, s rozchodmi, s rôznymi podobami sexuality či priateľstva. Navštíviť queer predstavenie tak neznamená sledovať, ako nejaká uzavretá komunita transformuje vlastné problémy do divadelného jazyka. Znamená to otvoriť sa možno iným divadelným perspektívam a interpretáciám, menej známym performatívnym jazykom, estetickým prístupom. Znamená to nebáť sa počúvať otvorené výpovede ostrakizovaných či zranených ľudí, smiať sa s tými, ktorí si robia srandu sami zo seba, skúšať porozumieť neznámemu. Podľa Róberta Pakana trinásty ročník pomohol mnohým liečiť emocionálne rany a na chvíľu vytvoril bezpečné a prijímajúce prostredie pre každého. Kiež by tento stav nebol na Slovensku len dočasnou divadelnou ilúziou.
Odborná korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
