Marek GodovičV čase svojho vzniku festival zaplnil prázdne miesto na slovenskej mape nezávislého tanca, keď prezentoval odvážnejšie aj komornejšie produkcie a snažil sa konfrontovať diela slovenských tvorcov a tvorkýň vzniknuté v zahraničí s tými, ktoré boli premiérované na Slovensku. Festivalové predstavenia sa často pohybovali na rozmedzí žánrov, mnohé experimentovali s formou či participatívnosťou diváka. Dotýkali sa fenoménov, ktoré boli v tom čase vo vývoji alebo úplne nové, ako experimentovanie s médiami, otázka postavenia performera vo vlastnom diele, dokumentárne prístupy či angažované výzvy spojené s politikou. Mnohé diela sa dívali na svet cez pohyb v spojení s filozofiou, sociológiou, feminizmom, pop kultúrou či provokovali k zamysleniu cez nekonvenčnú poetiku. To sa nezmenilo a festival sa naďalej snaží prinášať aktuálne reflexie súčasnosti s jej konfliktami a krízami. Inak to nebolo ani tento rok – dramaturgické duo Petra Fornayová a Honza Malík vybrali opäť diela odzrkadľujúce rôzne možnosti reflektovania aktuálnych tém cez umenie.
V prvých ročníkoch boli súčasťou programu dnes už stálice scény slovenského súčasného tanca ako Yuri Korec, Marta Poláková, Tomáš Danielis, Monika Čertezni či Monika Caunerová. Prioritou dramaturgie festivalu bolo od začiatku kombinovanie tvorby slovenských umelcov a umelkýň pôsobiacich doma s tými žijúcimi v zahraničí, no neskôr pribudli aj medzinárodné mená, ako napríklad maďarská Hungarian Art of Movement Company, české zoskupenie nanohach, britský choreograf Matthew Hawkins či francúzska choreografka Beatrice Massin. Výnimočné boli tiež vystúpenia Hermanna Heisiga a Elpidy Orfanidou, Silvie Gribaudi, Mirjam Sögner, Dany Caspersen a MichaelDouglas Kollektivu či ďalších.
Dvadsiatka dnes
V programe jubilejného ročníka prevažovali hlavne zahraničné produkcie a diela slovenských tvorcov a tvorkýň žijúcich v cudzine nad tými domácimi. Z tých na festivale zarezonovala najmä non site specific performancia predstaviteľky mladej slovenskej choreografie, ale pritom už skúsenej performerky Silvie Buranovskej Dychotéka. Buranovská do presklených priestorov Umelky (bolo to síce náhradné, ale veľmi účinné riešenie) umiestnila pohybovú inštaláciu inšpirovanú štruktúrou spoločenských tancov, v ktorých mnohokrát viac ako o prenos emócie ide o športový výkon. Tanečnice Katarína Čillíková a Julia Pabst a tanečníci Dominik Dolník, Matúš Szeghö a Lukáš Zahy sa pohybovali v rámci prísnej formy a etikety spoločenských tancov. Za tónov dychovky alebo dychových sekcií v rôznych skladbách spájali formálny prístup s pohybovým cítením a výrazom súčasného tanca. Tieto dva elementy prechádzali do prekvapivých situácií, v ktorých bolo možné odčítať vnútorný príbeh: od frustrácie, hranej dravosti či dobre maskovanej neistoty až po vlny triumfálnej eufórie.
Diela choreografky Jany Terekovej pôsobiacej vo Francúzsku sa pravidelne objavujú vo festivalovom výbere. Tentokrát prezentovala v slovenskej premiére hudobno-pohybový duet Upended, v ktorom v sebe objavuje rôzne živočíšne pudy, zarputilo sa dožadujúce pozornosti. Pri stálom opakovaní štruktúry sa stávali až expanzívnymi a zasahujúcimi aj do existencie jej partnera na javisku – hudobníka Josepha Champagnona. Tanečnica sa prevteľuje do organizmu, ktorý stálym skúšaním rovnakej alebo podobnej pohybovej partitúry získava čo najvernejšie kontúry.
České zoskupenie ME-SA, ktorého spoluzakladateľkou je choregrafka a tanečnica Martina Hajdyla Lacová, prinieslo jeden z vrcholov tohtoročného Nu Dance Festu v podobe performancie Tremula v réžii Jany Starkovej. Martina Hajdyla Lacová spolu s českou tanečnicou Terezou Brtnickou sa tu prostredníctvom trasu dostávajú z minimalistického pohybu do uceleného rituálu, ktorý evokuje strach, obavu, pocit ohrozenia pred niečím náročným. Tento pohybový proces je založený aj na inšpirácii topoľom osikovým, inak nazývaným tremula, ktorého listy sú v neustálom pohybe, pričom vydávajú špecifický zvuk. Performerky vizualizujú vnútorné, skryté pohyby a impulzy, ktoré v sebe máme a ktoré sa vo vypätých a náročných situáciách naplno prejavujú nepokojom, nervozitou až trasením sa.
Performatívne umelkyne Katarína Marková a Marlene Ruther vo svojom zoskupení MFK Bochum skúmajú prepojenia medzi svojím vnímaním, telom a vonkajšími javmi v intenciách pohybu a hudby. V diele TANKODRÓM: Site of rifts and tank drifts sa sústredili na výskum prostredia tankodrómu v Martine, kde boli testované tanky vyrobené v zbrojárskom podniku. Malý pult, za ktorým posediačky púšťajú videá či zvuky, evokuje stiesnený priestor, v ktorom vnímajú objekt svojho záujmu. Na pohľad ide o malé operačné stredisko alebo mininahrávacie štúdio pre podcasty. Ponor do témy založili aj na výpovediach bývalých pracovníčok zbrojárskeho podniku, ktoré s nostalgiou spomínali na výrobné časy a súčasne kritizovali vtedajšieho prezidenta Václava Havla za to, že začiatkom 90. rokov 20. storočia závod zrušil. Sledovaním prostredia bývalého tankodrómu prostredníctvom dokumentárnych záberov sa dostávame do prostredia potenciálneho bojiska a skrz komentáre a reakcie performeriek dostávame aj širší kontext. Dokumentárna performancia má niekoľko častí, na Nu Dance Feste tvorkyne prezentovali jej piate pokračovanie.
V rámci hlavného programu predstavili svoj duet aj výrazná slovenská tanečnica Miriam Budzáková a taliansky tanečník Simone Lorenzo Benini s názvom (a potom vošli diviaky). Dvojica sa v performancii dostáva do konfrontácie medzi vlastnými zaužívanými vzorcami správania a tými inštinktívnymi, ktoré v nás objavujú skryté a nevypovedané impulzy. České zoskupenie Burkicom režisérky Jany Burkiewiczovej uviedlo performanciu Slunce, ktorej koncept je inšpirovaný dystopickou predstavou o svete bez ľudí – nahradili ich poľudštené stroje, ktoré uvažujú a hýbu sa v rôznych naprogramovaných algoritmoch. Režisérka spolu s tanečnou skupinou v zložení Lorenzo Giovannetti, Michal Heriban, Hikaru Osakabe (v alternácii s Reiom Masatomim), Elenoi Praastrup Nielsen a Paulína Šmatláková vytvorila fyzicky prepracovanú choreografiu, v ktorej môžeme uvažovať o transformácii ľudského na umelé elementy.
Transformáciou Nobelovej továrne od jej počiatkov v Rakúsko-uhorskej monarchii až po dnešný Istrochem a neskôr najväčší brownfield v Bratislave a hlavne dopadmi jej činnosti na pôdu a spodné vody sa vo svojej preformatívnej prednáške Triggers zaoberá vizuálny umelec a kurátor Robo Švarc. Na základe výskumu, ktorý uskutočnil, rozpráva v mnohom neuveriteľný príbeh, ako je ľudská činnosť schopná až samovražedne ničiť pre ľudí nenahraditeľné životné prostredie. V rámci performancie v réžii Petry Fornayovej a dramaturgii Dáči Čiripovej vizualizuje svoje myšlienkové procesy projekciou obrazu Francisca Goyu Súboj s kyjakmi z cyklu Čiernych malieb, na ktorej dvaja muži zápasia a každým pohybom sa prepadávajú. V tanečných výstupoch Silvia Buranovská reaguje na vyslovené tvrdenia, ktoré vizualizujú vnútorné reakcie tela na počuté vyjadrenia. Triggers je jednou z tých performancií, ktoré svojím účinkom dokážu rezonovať aj dlho po zhliadnutí.
Dielo Lost in translation / Nájdené v preklade v réžii Márie Danadovej a Moniky Kováčovej zasa reflektuje transformáciu významov slova v rôznych jazykoch a z toho vyplývajúce možné nedorozumenia. Performerský pár Lívia MM Balážová a Zebastián Méndez Marín na príklade svojho partnerského života, ktorý sa dynamicky odohráva v trojjazyčnom prostredí, nachádzajú podstatu svojho vzťahu cez neustály pohyb. Performancia predstavuje publiku ich svet plný presunov medzi krajinami, dynamiky, (seba)irónie či fyzického poňatia tanca. V Bratislave prezentoval tvorivý tím Lost in translation / Nájdené v preklade ako work in progress už na jar. Na Nu Dance Feste ho uviedli už ako ucelené dielo, ktoré v sebe účinne prepája viaceré významové línie – od nájdenia istoty v priestore, kde žijem, až po úporné hľadanie porozumenia v situáciách, kde je jazyk zúfalo nepresný.
Na Slovensko sa pred niekoľkými rokmi vrátil aj choreograf a tanečník Tomáš Danielis. Jeho dielo Sehr langsam je založené na úplne inom princípe, na aký sme v jeho tvorbe zvyknutí. Od dynamiky, sugestivity a presnosti prejavu sa dostal k spomaleniu, zvoľneniu štruktúry a dosiahol tak sústredený duet s tanečnicou Leou Pischke – silný v jednoduchosti pohybu, duet, ktorý odkrýva pocit samoty. V ten istý večer sa v rámci festivalu odprezentoval svoje oceňované dielo Ja som placebo aj tanečný umelec Michal Heriban. V prísne štruktúrovanej pohybovej kompozícii – oproti ostatným predstaveniam, sleduje dynamické premeny svojho tela a jeho reflexie v čase.
Dvadsať rokov v ringu
Koncept českej talkshow Choreograf v ringu vznikol v spoluautorstve Honzu Malíka s Terezou Krčálovou a na Nu Dance Feste sa po prvýkrát objavil v roku 2023. Minulý rok na scenári série akčných rozhovorov so slovenskými choreografmi a choreografkami spolupracoval dramaturg a moderátor Honza Malík so slovenskou kritičkou Katarínou K. Cvečkovou. Trefne a s nadsádzkou kladené otázky sa dotýkali zákulisia tvorby tanečného diela, fungovania tanečných tvorcov a tvorkýň a boli akýmsi oknom do ich sveta, ktorý je často neznámy a možno neuchopiteľný. Takáto forma reflexie je viac ako potrebná – najmä dovnútra tanečnej komunity. Jej dôležitosť a význam ešte vzrástli, keď sa tento rok vo formáte nazvanom 20 rokov v ringu stretlo počas jedného večera až štrnásť slovenských choreografov a choreografiek. To už je samo o sebe unikát, keďže takýto počet sa bežne v jednom čase nestretne ani na festivale, ani na konferencii či inom odbornom podujatí.
Nielen diváci a diváčky (tiež viac-menej z tanečnej komunity), ale hlavne samotní protagonisti a protagonistky večera mali tak možnosť navzájom spoznávať svoju tvorbu a jej špecifiká alebo diskutovať o začiatkoch na Slovensku/v zahraničí či o rôznych východiskách svojich choreografických rukopisov. Takémuto otváraniu a zdieľaniu svedčí práve neformálna atmosféra talkshow viac ako konferencia. Okruh zúčastnených bolo možné generačne rozdeliť na niekoľko skupín. Mohli sme byť svedkami uvažovania nad až priekopníckou tvorbou Anny Sedláčkovej či o hľadačských tendenciách Milana Kozánka, o rozvíjaní tanečného jazyka Lucie Holinovej, o presahoch a konceptoch Petry Fornayovej alebo o využití nových technológií v precíznosti pohybu Tomáša Danielisa. V ďalšej línii to bolo uvažovanie nad formou a úlohou tela v tvorbe Yuriho Korca, nad symbiózou aktuálnej témy a performatívnosti Sone Ferienčíkovej, otvorenosťou a prepracovanou sugestívnosťou Martiny Hajdyla Lacovej, zanieteným fyzickým výrazom Lívie MM Balážovej, vytváraním inklúzie cez tanec Kataríny Rampáčkovej, živelnosťou a spontánnosťou Zuzany Burianovej, nadhľadom a sebairóniou Tomáša Janypku, fyzickosťou a expresívnosťou Radoslava Piovarčiho a napokon výskumom cez tvorivý proces Evy Priečkovej. V rámci večera išlo o dobrú vzorku osobností, na základe ktorých môžeme detekovať stav slovenského súčasného tanca a jeho podôb.
Dvadsať rokov festivalu Nu Dance Fest je úspešným príbehom reflexie slovenskej i zahraničnej tvorby, v ktorých sa stierajú hranice, odkrývajú tabuizované témy, prezentujú málo videné spôsoby tvorby, v ktorých umelci a umelkyne hľadajú nástojčivé otázky, ale aj odpovede o dnešnej dobe. A mnohé z toho nachádza aj publikum – zväčša z rôznych kultúrnych a spoločenských komunít, ktoré si tak rozširuje hranice vnímania jednotlivých performancií o možné nečakané momenty.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
