Červená vlajka Oty Plávkovej

Ešte nedávno sme sa kontinuálne stretávali s hrami a inscenáciami o emblémových osobnostiach, formovateľoch jednotlivých oblastí našich politických i kultúrnych dejín, s titulmi prinášajúcimi nové zorné uhly na problematiku národnej identity či ponúkajúcimi inovatívne pohľady na historické súvislosti. Po Komenskom, Štúrovi, Štefánikovi, Borodáčovi, Urbanovi či Válkovi však slovenská divadelná obec v posledných dvoch rokoch začala intenzívne siahať po menách verejnosti neznámych či neprávom zabúdaných osobností. Jednotlivé diela približujúce neobyčajné životy radových občanov/iek, odborníkov/čok a intelektuálov/ok, ktorí/é sa odmietli podvoliť tlaku vládnucej strany a napriek šikane z najvyšších sfér dokázali pevne vzdorovať a nespreneveriť sa svojmu názorovému stanovisku. Zvolenské divadlo k sérii, ktorá bude pravdepodobne ešte chvíľu získavať nové tituly prehovárajúce cez históriu o dnešku, pridalo svoju Otu. Podobne ako inscenácia Tatarka zo Slovenského národného divadla aj Ota prináša pohľad na vďaka politickej perzekúcii neviditeľný osud nie cez text fabulujúci dej z historických reálií, ale cez optiku pracujúcu výhradne s dokumentárnym a dejinne verným materiálom. Michal Ditte vo svojej hre skomponoval koláž faktograficky presných či mierne autorsky prispôsobených obrazov, ktoré mapujú život protagonistky od osudového roku 1968 až po Nežnú revolúciu. Nejde o autobiografickú drámu s kauzálne sa vyvíjajúcim príbehom, je to hra – téma. Kontaktujú nás fragmenty zo života ženy, matky, novinárky, ktorá odmietala poprieť svoje zásady a aj napriek sociálnemu a pracovnému nekomfortu a potenciálnemu ohrozeniu seba i svojich blízkych bola naďalej ochotná hlásať slobodné slovo v neslobodnej krajine.

Režisérka Júlia Rázusová rešpektuje Ditteho autorský rukopis a na javisku nevytvára výpravnú, prostriedkami ilustratívnu a výpoveďou plagátovitú inscenáciu, ako sa to stalo už jej mnohým kolegom a kolegyniam pri snahe o zdôraznenie aktuálnosti uvádzanej drámy. Režisérka sa až programovo snažila vyhnúť konvencii. Pri napadnutí banskobystrického rozhlasového štúdia, ktoré v auguste 1968 dokázalo vysielať na Slovensku najdlhšie práve pod vedením Oty Plávkovej, na scéne neuvidíme tanky, sovietske uniformy ani povestnú vojenskú agresivitu. Naopak, príslušník armády ohrozuje miestnych pracovníkov a pracovníčky obyčajnou soletkou. Obsahovo napätý dialóg prebehne ako žoviálny rozhovor, ale s fatálnymi následkami. Dejiny totiž nie sú vždy len o kriku.

Ditteho text je skomponovaný prevažne zo strohých a často rozsiahlych prepisov historických dokumentov, ktorým Rázusová dokázala dodať pútavú divadelnú hodnotu. Čítanie korešpondencie poslucháčov, ktorí prosili Plávkovú o pomoc a intervenciu na zodpovedných miestach, zobrazila režisérka ako naplnené poštové vrecia, ktoré vždy jeden z účinkujúcich dovlečie na javisko a následne z neho vyjde herec či herečka tlmočiaci/a ponosy na nespravodlivosť života na Slovensku. Jednoduchou metaforou tak zosobnila tisícky listov, ktoré v šesťdesiatych rokoch táto za ľudské osudy angažovaná redaktorka týždenne dostávala. Rázusová však najmä priblížila zásadnú tému, že za každým z týchto nadrobno popísaných papierov sa ukrýval reálny človek s reálnymi problémami, žijúci v režime retušujúcom nespravodlivosť riadenia štátu.

Tematiku, že aj Ota bola jedna z obyčajných ľudí, ale s neobyčajnou morálnou silou a vervou, režisérka artikuluje aj tým, že hlavnú rolu nestvárňuje jedna herečka, ale rovno šesť. Generačne, naturelom i typom rozdielne sexteto je prítomné na scéne po celý čas. Aj keď je práve v centre pozornosti iba jedna z nich, ostatné ju pozorne sledujú a aktívne zaujímajú postoj k jej prebiehajúcej situácii. Pritom herečky vizuálne ani prejavom nič neprepája, ide o šesť absolútne individualizovaných podôb jednej postavy. Nekompromisnej profesionálky, starostlivej matky, ženy silou rovnocennej mužským protivníkom a človeka schopného za pravdu a spravodlivosť bojovať do vyčerpania síl.

V inscenácii však účinkuje spolu sedem herečiek. Mária Knoppová ako jediná nestvárňuje Otu, ale súčasnú investigatívnu novinárku Lauru. Ditte s Rázusovou sa totiž rozhodli nevyrozprávať len osud dnes už historickej postavy, ale ponúknuť priamu paralelu aj s jej nasledovníčkami. Paralelu so statočnými ženami, matkami a žurnalistkami, ktoré sa rozhodli aktívne zápasiť za lepšiu spoločnosť, za svoj národ, ktorý slovami Oty Plávkovej nie je ľahké mať rád. Tak sa pomedzi obrazy zo života Oty stretávame s výjavmi zo života Laury, ktorá sa po jednej z reportáží kompromitujúcej vplyvného oligarchu stáva obeťou štvavej kampane atakujúcej jej osobu vyhrážkami a priamymi útokmi. Šesť Plávkových sa nemo prizerá jej útrapám a so sklamaním zisťuje, že režim sa síce zmenil, ale politické praktiky zostali. A rovnako sa veľmi nemodifikovalo ani postavenie žien a novinárok.

Rázusová je režisérka známa svojou syntetizujúcou poetikou, kde herectvo, pohyb, výtvarná zložka a hudba tvoria nezastupiteľnú a rovnocennú súčasť javiskového celku. V prípade zvolenskej Oty možno hovoriť asi o najintenzívnejšom prepojení týchto komponentov v Rázusovej tvorbe posledného obdobia. Zvolenský súbor sa integrálne napojil na režisérkinu poetiku strihu, kontrastu, eklektizmu, symbiózy pohybu, slová a akcie a vytvoril kompaktnosťou vzácny kolektívy výkon, kde nikto nespomaľuje dianie ani nevytŕča. Miestny ansámbel, tak opäť raz potvrdil svoje – i keď často prehliadané – kvality. Hudba Martina Husovského v inscenácii vytvára základný atmosférotvorný prvok. Herci ju naživo reprodukujú priamo na scéne, no nie len klávesmi či bicími, ktoré dokážu podfarbiť, akcentovať a vygradovať mnohé obrazy. Základným muzikálnym prvkom sa stala činnosť typická pre profesiu Oty Plávkovej – prstoklad. Herci klepú na písacie stroje v presnom rytme, ktorý inscenácii dodáva základný hudobný, ale aj divadelný a myšlienkový lajtmotív. Katarína Holková na takmer prázdnu scénu ohraničenú v zadnej časti masívnou fotografiou radového sídliska (či ubytovne, kde musela Ota bývať?) umiestnila malý otáčavý ružový priestor predstavujúci Otinu intímnu zónu. Raz je to stiesnený byt, kde žije so svojimi dvoma synmi, inokedy nahrávacie štúdio s typickým výrezom do zvukovej réžie, ale aj miesto diskotéky pri oslave pádu komunistického režimu. Po javisku sú rozmiestnené balvany, na ktorých sú položené písacie stroje. Môže to byť Hron, Otina milovaná rieka, ktorá obmýva, a teda chráni jej dom i pracovný nástroj, ale i znak pevnosti jej slov a nerozštiepiteľnosti jej osobnosti. Zaujmú aj drobnosti dostatočne čitateľne definujúce Otine vzťahy a postoje. Jej priateľka, taktiež perzekvovaná rozhlasová redaktorka Perla Karvašová, je zobrazená cez obraz, ktorý si pred hlavu vždy položí Dominika Výrostek Misárová. Pri detailnejšom pohľade však vidíme, že Karvašovej podoba je tu len nalepená, za ňou sa ukrýva Gustáv Husák. Prezidentov portrét, ktorý musel povinne visieť v každom úrade či v škole. Pre Otu je však autoritou – nie tou vynútenou, ale skutočnou – práve Perla.

Obdobné kreatívne pohrávanie sa s mnohovýznamovosťou konkrétnych predmetov či na prvý pohľad realistických situácií je príznačné pre celú inscenáciu. Napríklad scéna, keď prvý raz chcú Otu nahovoriť, aby podpísala spoluprácu s ŠTB a uznala, že okupácia bola len bratská internacionálna pomoc, je interpretovaná ako bežné stretnutie na detskom ihrisku. Ota s kolobežkou a bicyklom, ktoré symbolizujú jej nedospelých synov, je tu presviedčaná k podpisu akoby v rámci nezáväzného detského dialógu, pri ktorom sa jeden chlapec rozcvičuje pred behom, druhý sa zábava s kameňmi. No keď sa Ota nepridá k ich hre, vypustia jej dušu. Je jasné, že nielen na bicykli. Avšak inscenácia dokáže aj ustúpiť z dravosti dynamiky a scénickej spektakularity. Vrcholnými momentmi možno nazvať výsluchy a politické konfrontácie Oty s príslušníkmi vyššej moci. V každom z nich si uchováva rozvahu a duchaprítomnosť, ktoré však ustúpia u nej doma, keď sa ospravedlňuje synovi za útrapy, ktoré mu spôsobila jej principiálnosť. Vtedy prepukne v úzkostný sebabôľ. V inom obraze režisérka umiestnila Otu a reprezentanta režimu na protiľahlé strany hľadiska. Ide predsa o dva názorovo vzdialené tábory, ktoré si nedokážu nájsť priesečníky. Kým on neovláda svoje reakcie a vášnivo sa zavzdušňuje, Ota mu oponuje s chladnou mysľou, pokojne a racionálne. Je skalopevne presvedčená o správnosti svojho postoja, zatiaľ čo on len dokazuje, že ten, kto kričí, väčšinou nemáva pravdu.

Mohlo by sa zdať, že inscenácia Ota podlieha módnej vlne angažovanosti pre angažovanosť či deklamačnému pátosu snažiacemu sa opulentnosťou formy otvoriť divákovi oči, ale v skutočnosti „len“ triezvo tlmočí autentické slová Oty Plávkovej. Tvorcovia v žiadnom prípade nezneužili jej odkaz ani tvorbu. Neinterpretovali ich svojvoľne, „iba“ im dodali divadelný obsah. A v tom spočíva sila najnovšej inscenácie zvolenského divadla, ktoré si aktuálnu sezónu zastrešilo výrečným heslom Červené vlajky. Cez historický materiál ponúka myšlienkovo i scénicky sugestívne občianske gesto, ktoré je naozaj vztýčenou zástavou, inscenáciou humanisticky volajúcou (a nie zversky kričiacou) želanie, aby sa príbeh Oty a jej rovesníkov už nemusel opakovať.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana Andrejco Ferusová