V osídlach alkoholu

Belej spolu s Lýdiou Ondrušovou sú autormi námetu a scenára, ktorého základ tvorí postava Elizabeth Anne (Betty) Fordovej, prvej dámy a manželky amerického prezidenta Geralda Forda. Jej odvaha spočívala v tom, že sa v roku 1978 verejne priznala k závislosti od alkoholu a liekov, čím prelomila jedno z mnohých spoločenských tabu. Inscenačný tím sa tak odráža od príbehu skutočnej osobnosti z dejín, aby poodhalil okolnosti a rozličné dôvody, prečo ženy siahajú po alkohole.

Inscenácia nie je postavená na vytváraní charakterových postáv ani na hĺbkových psychologických motiváciách odvíjajúcich sa od logiky príčiny a následku. Štyri herečky (Lenka Spišáková Barilíková, Judita Hansman, Adriana Moravčíková, Lýdia Ondrušová) znázorňujú štyri modelové prípady z tisícok iných osudov žien, ktoré majú problém so závislosťou. Ide o úplne odlišné postavy – a to vekom, rodinnou a sociálnou situáciou, spoločenským postavením a ekonomickým zabezpečením. Z replík sa dozvedáme detaily o tom, čo im alkohol dáva a berie, pričom ich príbehy nie sú celistvé ani uzavreté, skôr poskladané do mozaiky zábleskov a momentov z ich života. Vnímame ich autentický a subjektívny pocit zo seba, vzťahov s inými ľuďmi či prehodnocovanie minulosti. Na začiatku sme v ohnisku hýrivej párty, kde herečky predvádzajú tanečné kreácie postáv potúžených alkoholom. Neskôr sledujeme rôzne štádiá alkoholického opojenia – od nadšeného vytrženia a záplavy energie, cez podráždenie, nervozitu, rozčúlenie a hnev až po smútok a depresiu.

Všetky herečky sú na scéne prítomné neustále. Síce zdieľajú spoločný priestor, no každá v ňom funguje samostatne. Princípom strihu striedavo nahliadame do mysle jednotlivých žien – každá z účinkujúcich v individuálnych monologických prehovoroch a akciách pokračuje vo vypovedaní svojej línie. Diváci a diváčky sedia v kruhu okolo hracieho priestoru, čím vzniká intimita spojenia a blízkosť, ako aj imitácia rozmiestnenia ľudí na skupinovej terapii. Skôr než priestor na diskusiu o pálčivom probléme však tvorcovia a tvorkyne pracujú s princípom vytvorenia istého univerza a sveta samého osebe, do ktorého smie publikum nahliadnuť. Herečky sa občas usadia na stoličku medzi diváctvom a niektoré repliky adresujú akoby konkrétnej osobe v hľadisku. Neraz sme tak v role súcitných a ochotných počúvať, ale rovnako sa môže stať, že sa na nás obráti hnev a potlačená agresia postáv.

Pocit zacyklenosti v bludnom kruhu sa znásobuje aj pohybom herečiek, ktoré sa krútia a potácajú, pričom sa nedokážu posunúť vpred. Neustále sú uzavreté vo vlastných (ne)viditeľných mantineloch. Tento pocit bezvýchodiskovosti a ohraničenosti narastá aj v role pozorovateľa v hľadisku. Zdá sa, že podať pomocnú ruku je takmer nemožné, existenciálna bolesť emocionálne sprostredkovaná herečkami je až príliš presvedčivá a uveriteľná. Hudobná (Tomáš Prištiak), svetelná (Jakub Ťapucha) i pohybová zložka (Barbora Janáková) výrazne prispievajú k vytvoreniu celkovej ponurej atmosféry. Elektronická hudba v kombinácii s efektmi parostroja a stroboskopu zahaľuje bolesť postáv do neznesiteľnej ťažoby bytia a melancholickej nechuti niečo zmeniť.

Scénografka a autorka kostýmov Laura Štorcelová umiestnila uprostred kruhu zelený ostrovček zarastený trávou, na ktorého vyvýšenom kopčeku sa nachádza nádoba pripomínajúca vaňu naplnená vodou. Voda tu však nie je očistným prvkom, ale temným živlom, čo lákavo ťahá nadol. Keď sa do nej ponára postava zúfalej mladej ženy, ktorú stvárňuje Adriana Moravčíká, evokuje hlbokú studňu či hrob.

Lenka Spišáková Barilíková sa kostýmom aj replikami azda najviac približuje idylickej predstave dokonalej vzornej manželky z bohatšej strednej vrstvy odkazujúc aj na predobraz Betty Fordovej. Vždy upravená, usmievavá, pohostinná, starostlivá žena v domácnosti. Vrstvy oblečenia ladené doružova (tričko, károvaná pletená vesta), úzka dlhšia sukňa, lakované topánky by mali smerovať ku kráse, ale vytvárajú skôr gýčový zošnurovaný zjav sladkej bábiky, pod ktorým sa ukrýva skutočné ľudské trápenie. Individuálne potreby a túžby zostávajú v úzadí, pretože nie je možné sa vymaniť zo spoločenskej roly, ktorá bola ženám v danej dobe pripisovaná. Herečka stvárňuje rolu s ráznosťou v prejave, postupne graduje napätie a ukazuje vnútorné rozpoloženie svojej postavy, ktorá nemá šancu sa naplno prejaviť. Je uväznená konvenciami, ako sú imperatív dobrého vydaja, dobrých detí, dobrého manžela s dobrou kariérou. Tento princíp opakovania upozorňuje na vypuklosť problému a zintenzívňuje pocit absurdnosti a nemožnosti dosiahnuť ozajstné šťastie a naplnenie. V postoji a držaní tela si zachováva dekórum, avšak neskôr niekoľkokrát padá zo stoličky či prudko kráča dookola dynamicky a desivo približujúc recept na život: „Pilulka na manželstvo. Pilulka na samotu. Pilulka na materstvo. Pilulka na spokojnosť. Pilulka na pohodu. Pilulka na povinnosti. Pilulka na relaxáciu. Pilulka na nepríjemnosti. Pilulka na ciele. Pilulka na život. Pilulka na rozhrešenie. Pilulka na spásu. Pilulka na všetko.“

Lýdia Ondrušová je v jasnozelenom nohavicovom kostýme a s ružovou košeľou stelesnením rozjarenej, modernej, emancipovanej a energickej mladej ženy, ktorá je rada v centre pozornosti, túži po nových zážitkoch a zábave. Pocity autentickosti, eufórie a extatickej rozkoše si spája primárne s alkoholom. Keď sa stane abstinentkou, predošlá chuť do života z nej vyprchá – bezducho sedí na stoličke so sklonenou hlavou, telo sa jej zosúva v letargickej polohe. „Zmenil sa mi život, ale nie tak, jak by som si myslela. Neschudla som, nemám viac peňazí. Rada by som vám tu dala prednášku o tom, že alkohol je zlý. Ale v skutočnosti si myslím, že alkohol je super a strašne mi chýba.“Zatiaľ čo časti vypovedajúce o alkohole napríklad ako o nástroji na zbližovanie sa s mužmi neprinášajú nové pohľady, pointou sú záverečné slová o ľútosti nad stratou závislosti. Tvorcovia tak odvážne pripúšťajú a nechávajú vyznieť aj takého myšlienky, čím zabraňujú tomu, aby inscenácia vyznievala moralizátorsky či výchovne.

Judita Hansman reprezentuje najstaršiu z postáv, osamelú ženu z východného Slovenska, ktorá má finančné problémy. Rozpráva nárečím, často nadáva, stráca sa v spomienkach, v myšlienkach sa vracia k pocitom nespravodlivosti a ťažkého života v sociálnej neistote. Hansman ju modeluje expresívnym hlasitým rečovým prejavom naznačujúcim zhrubnutie postavy, vulgárnosť aj roky pitia, ktoré sa zapísali do pohybových vzorcov i správania. Už dávno sa zrejme o seba prestala starať, na zovňajšku jej viac nezáleží. Má na sebe starý zelený sveter, na chrbte niekoľkokrát prešívaný, spod ktorého jej neforemne vytŕča dlhá košeľa a sukňa siahajúca takmer po zem. V jej textovej linke nie je úplne jednoduché zorientovať sa aj pre vírivé neukotvené myšlienky. Jej neustále rozprávanie a prehrávania zacykleného kolotoča závislosti vzbudzujú pocity únavy a otrávenosti.

Najznepokojujúcejšie vyznieva postava Adriany Moravčíkovej – napriek mladému veku je plná vnútorných démonov a tieňov, spochybňovania samej seba a sebanenávisti. Herečka sa prudkými strihmi prepadá zo zhýralej masky zvodnej a nedostupnej ženy do sebadeštrukčnej psyché. Odetá je v štýlovom tope bez rukávov, voľných nohaviciach, čiernych čižmách, pričom dojem exkluzivity a nedostupnosti dotvárajú čierne slnečné okuliare či niekoľko opaskov natesno obopnutých okolo hrudníka a pása. Mohla by byť záhadnou femme fatale, avšak rýchlo zisťujeme, že je pohltená v strachu, hrôze, beznádeji a smútku. S pohárom v ruke sa váľa po zemi, schúli sa do polohy dieťaťa, je prevalcovaná odporom a zhnusením zo seba. Utápa sa vo svojom probléme a zároveň rezignuje na akúkoľvek pomoc a podporu od okolia, akoby na svete bola sama, v grimasách s rozmazaným make-upom reaguje prudko a nečakane, na povrch sa dostávajú následky jej traumatizujúcich skúseností. Ironicky sa uškŕňa nad apelatívnou frázou „maj sa rada“, intenzívne hľadá vlastné dno, ktoré sa zatiaľ zdá nedostupné: „Mohla by som ísť na liečenie a stráviť tam pár mesiacov (…) A potom by som mohla žiť vo večnej abstinencii a to by bol jeden šťastný koniec. To by bol jeden šťastný koniec. Ale dnes nie. Dnes jebem na to.“

Záverečné slová niektorých postáv sú pesimistické, rovnako ako sám život, v ktorom sa isté problémy nevyriešia možno nikdy. Posledné slovo má Lenka Spišáková Barilíková odkazujúca na Betty Fordovú, keď si otvorene prizná, že je alkoholička. Tento moment pravdy tak poskytuje aspoň minimálnu útechu. Z predstavenia však napriek tomu odchádzame s obavami, čo sa stane s danými postavami, ako sa ich životy budú vyvíjať ďalej, pričom je potrebné sa pripraviť aj na možnosť, že lepšie to nebude.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová