Musí vás divadlo baviť?

Formálne tvorcovia charakterizujú Alex ako performanciu prepájajúcu umeleckú fikciu s časozberným dokumentom. Obsahovo ide o spracovanie príbehu „zamestnanca prestížnej slovenskej divadelnej inštitúcie“(pre potreby diela ho tvorivý tím pomenoval Alex). Ten oslovil Adama Draguna s ponukou spolupráce na inscenácii, ktorá mu má pomôcť opäť nájsť zanietenie pre prácu v divadle. Alex teda zachytáva svoj vlastný vznik, pričom otvára niekoľko interpretačných rovín. Tie možno vnímať v prepojení priamo k osobnej situácii Alexa, ale aj ako všeobecnejšie platné tézy.

So základným formálnym rámcom diela sme mali možnosť zoznámiť sa už v roku 2024 na festivale Kiosk, kde bola časť performancie uvedená ako work in progress. Finálny tvar tento rámec len rozvíja a napĺňa udalosťami, ktoré sa stali v čase po spomínanom festivalovom uvedení. V princípe ide o lecture performance, v ktorej Adam Dragun v pozícii prednášajúceho popisuje celý proces komunikácie s Alexom a vysvetľuje vývoj vlastného pohľadu na celý projekt. Rozprávačský odstup mu pritom umožňuje rozvíjať ironizujúci pohľad nielen na Alexovu vnútornú krízu, ale aj na ambíciu umelecky ju spracovať. Najvýstižnejším je v tomto ohľade Dragunove lakonické zamyslenie sa, že tvorca, ktorý sa cíti vyhorený, to hodlá riešiť tým, že o tom spraví divadlo.

Pasáže interpretované Dragunom dopĺňajú videoprojekcie premietané na veľkoplošné plátno. Videá majú charakter inscenovaných rekonštrukcií jednotlivých častí tvorivého procesu. Najmä rozhovory Draguna s Alexom, ale aj domáce video detskej herečky Anny Tóthovej, v ktorom sa pýta rodičov, či a ako si pamätajú jej prvé herecké účinkovanie. Práve spomínané projekcie rozvíjajú motív pohrávania sa s hranicou medzi autentickou realitou a inscenovanou performativitou. Je to práve Anna Tóthová, ktorá v rekonštrukciách rozhovorov interpretuje Alexove slová. Text, ktorý by v prípade klasického dokumentárneho spracovania bol autentickým materiálom, sa tak stáva replikou postavy a je interpretovaný herečkou. Prirodzene sa pritom otvára otázka, či a v akej miere je spomínané domáce video autentickým, alebo inscenovaným artefaktom. Ide samozrejme o otázku, na ktorú sa dá zistiť odpoveď od tvorcov. Pokiaľ však chcete javiskový tvar vnímať ako dielo, ktoré komunikuje samo za seba, je len na rozhodnutí diváka, či verí autenticite tohto videa, deklarovanému faktu, že na detskú postavu robil Dragun konkurz, a viacerým iným drobnostiam, ktoré autentické byť môžu, ale nemusia.   

Nepriamy dialóg vyhoreného Alexa a detskej herečky  je pritom ťažiskovým prvkom druhej polovice. Celé dielo má charakter lecture performance, Dragun však v druhej polovici ustupuje mierne do úzadia. Dokonca sa fyzicky premiestni medzi divákov a z prvého radu sleduje mladú herečku pri interpretácii monológu z Čechovovej Čajky. Definujúcim bodom tohto pomyselného dialógu je stret úprimne naivného začiatočníckeho okúzlenia z divadla so skepsou a cynizmom vyplývajúcim z vyhorenia a dezilúzie. divadelných „veteránov“.  Fakt, že „vyhoreným veteránom“ je v tomto prípade Alex (respektíve jeho predobraz z reálneho sveta), ktorý má v čase premiéry 31 (a v období začiatku celého tvorivého procesu mal 29) rokov, je rovnako zdrojom komiky ako aj životnej ťažoby.

Najväčšia umelecká kvalita performancie spočíva v Dragunovej režijnej i autorskej schopnosti využiť overené inscenačné princípy a postupy bez toho, aby pôsobili ako predvídateľný a čitateľný konštrukt. Celý javiskový tvar je mimoriadne prirodzený a plynulý. Identitu Alexa režisér odkrýva plynulo a takmer nepozorovane. V úvode sa objavuje formulácia o zamestnancovi prestížnej slovenskej divadelnej inštitúcie. O pár minút neskôr zaznie niekoľko komických narážok na to, že Alex je dramaturg. V druhej časti predstavenia je už z informácie o koncerte Anny Netrebko jasné, že onou inštitúciou je Slovenské národné divadlo a na videu dokumentujúcom stretnutie Alexa a Alžbety počuť skutočný hlas daného dramaturga, ktorý na posledné desiatky sekúnd dokonca prichádza osobne na javisko, čím definitívne odhalí svoju identitu.

Dramaturgická otvorenosť a viacvrstevnatosť neuberá celému tvaru na jeho prehľadnosti, ale jednotlivé motívy prepája s rešpektom k autentickému spojeniu formy a obsahu. Alexa možno čítať ako snahu o znovuobjavenie niekdajšieho (čiastočne aj detsky naivného) nadšenia pre divadlo. Aj ako poctu schopnosti a odvahe priznať si, že sa profesijne nachádzam v slepej uličke a musím sa vydať na novú cestu. Rovnako však dielo sekundárne otvára aj množstvo otázok vyplývajúcich z faktu, že tridsaťročný človek musí znovu objavovať zmysel svojej práce. V akej miere ide o dôsledok vlastností konkrétneho človeka? Ako je nastavené pracovné prostredie v kultúre, a konkrétne v našich zriaďovaných divadlách?  Ako pracovne prínosné/škodlivé je, keď absolventi a absolventky nastupujú hneď po škole priamo do SND? A nie je to všetko vlastne len o rozmaznanosti dnešnej mladej generácie? Nech už zaujmete k predchádzajúcim otázkam akýkoľvek postoj, podstatné je, že dielo Alex motivuje diváctvo, aby si tieto a ďalšie otázky vôbec kládlo. Deje sa tak aj vďaka tomu, že tvorivý tím našiel spôsob ako celú tému spracovať spôsobom, ktorý je voči „Alexovi“ empatizujúci aj ironizujúci zároveň.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová