Nielen bohapusto spomínať, ale aj spomienky aktívne vytvárať

Koncept Márie Ševčíkovej a Verony Stepanović V ústach cukor vznikol v rámci umeleckej platformy innenhof a na javisku ho sólovo predstavuje Mária Ševčíková. Inscenácia sa pohybuje na hranici medzi intímnou spoveďou a verejným gestom, medzi osobnou a kolektívnou skúsenosťou. Skúma zabudnuté osudy ľudí, malé dejiny, umlčané ženské hlasy a rôzne formy pamäti. Prepája činoherné a pohybové divadlo využívajúc aj prvky intermediality.

V úvode prichádza Ševčíková na javisko s igelitovými taškami plnými kociek cukru. Jej kostým (Anna Tichá) v pastelových farbách a sivá parochňa s krátkymi vlasmi evokujú typický vzhľad babičky. Časti kostýmu neskôr počas inscenácie Ševčíková vrství, vyzlieka či obmieňa, a tak sa z reprezentácie staršej panej stáva mladá žena v negližé. Takýto výber kostýmov naznačuje aj isté medzigeneračné prepojenie, prelievanie identít a zároveň pripomína, že ženská skúsenosť je neraz univerzálna.

V iných momentoch si postupne vyzlieka niekoľko kusov nohavičiek – ako znak vrstiev pamäti, jej odhaľovania, ale aj revolty. Tento úkon pôsobí ako jemná, ale konkrétna metafora archeologického výskumu, v ktorom performerka postupne odkrýva, čo sa v ženách ukladá generácie – navyše s dôrazom na kontrast niekoľkých kusov béžových a posledných – červených nohavičiek. Scénografia Anny Tichej pripomína malú izbu, vizuálne zasadenú do minulého storočia – jemný kvetinový vzor na stene, stôl a sedenie do tvaru písmena L, skrinka. Po javisku sú rozostavané staré televízory, kde sa striedavo premietajú rôzne zábery, napríklad fotky slovenských hôr.

Ševčíková prichádza na scénu pomalým krokom, jej pohyb akoby naznačoval isté napätie, moment strehu. Prvý monológ venuje situácii, keď hľadala svoje meno na internete. Našla viacero menovkýň, súčasníčok, no medzi nimi aj pani Máriu Ševčíkovú, rodenú Zelenayovú. Tá sa narodila v roku 1935 a jej rodina pomáhala Židom v čase druhej svetovej vojny. V roku 2009 dostala rodina Zelenayovcov ocenenie Spravodliví medzi národmi. V inscenácii bola použitá nahrávka z českého projektu Pamět národa, kde Ševčíková, rod. Zelenayová hovorí o svojich skúsenostiach. Tento moment zároveň pôsobí ako zásadný vo vzťahu k myšlienke, že meno človeka nás často spája so stopami, o ktorých nemáme tušenie. Meno je tu kľúč, náhodná zhoda, ale aj most medzi dvoma (naoko nesúvisiacimi) realitami.

Od spomienok súkromných, cez rodinné a národné až po cudzie či sprostredkované sa Ševčíková sústredí najmä na pamäť ženskú. Upozorňuje na ženy ako nositeľky malých dejín, ktorých hlasy ostávajú dlhodobo utlačené či nepočuté. Reprezentuje osudy žien, ktoré v minulej každodennosti rezonovali, ale ktoré sa do dejín nikdy nezapísali, či životy bežných ľudí, ktorým nie je predurčené, aby ostali zapamätané. Ševčíková sa svojou monodrámou snaží priam až bojovať proti zabúdaniu, ktoré je devastačné a zároveň prirodzené. Snaží sa apelovať na prikladanie dôležitosti ženským pamätiam a osudom, ktoré ich telá nesú. Tému telo si pamätá tak dostáva do stredu pozornosti, pričom akoby zdôrazňovala, že ženské telo je nielen biologickým, ale aj historickým orgánom, plným sedimentov a záznamov.

V poslednom čase sa v slovenskom divadelníctve opakovane objavovala paralela žena – krajina. Tento motív je prítomný aj v tomto diele, ak krajinu posunieme voľnou asociáciou na národ. Cez ten sú v inscenácii rozvinuté ďalšie dva motívy – alkohol a náboženstvo. Alkohol ako podtéma pamäti je v podstate veľmi symbolický. Môžeme ho vnímať v rovine „národného športu“, ale aj ako potláčateľa, ničiteľa pamäti. Je príznačné, že práve tento motív dokáže inscenácia v istých chvíľach rozvinúť najkonkrétnejšie. Možno preto, že alkoholová kultúra má veľmi hmatateľnú podobu – kolektívnu, aj osobnú.

Symbolický akt súvisiaci s touto témou nastal aj počas predstavenia. Ševčíková zbúrala hranicu medzi javiskom a hľadiskom, medzi performerkou a publikom. Reprezentácia slovenskej pohostinnosti vyústila do momentu, keď divákom a diváčkam podala krištáľové tácky s pohárikmi so slivovicou, ktorou sa mohli všetci ponúknuť. Kým performerka dospela k scéne, kde sa pokúsila o spoločný prípitok, všetci už mali dopité, čo tiež symbolicky dotvorilo túto humornú situáciu.

Performerka ďalej opisuje „ideálne“ miesto – také, kde sa človeku povie, čo má písať, čo má čítať aj čo si má myslieť. Otvorene naráža na súčasnú situáciu umelecko-kultúrnej obce a s použitím irónie sa vyhradzuje voči cenzúre či autocenzúre.

Jednu z nasledujúcich scén tvorí obrazová mizanscéna, v ktorej sa Ševčíková za tlmeného svetla pomaly hýbe po lavičke, dookola opakuje modlitbu Zdravas, Mária, a v istom bode už sedí na stole s nohami širšie od seba. Mnoho scén pôsobí najmä ako sugestívny výjav, v ktorom sa téma rozvíja primárne cez pohyb a vizuál. Výrazná je tu práca so svetlom, ktoré v tme uprene smeruje na performerku a rýchlo bliká. Vytvára to hypnotický až mierne strašidelný obraz, ktorý akoby naznačoval, že pamäť môže mať aj svoju temnú, desivú, znepokojujúcu podobu. Možno si ju človek nie vždy želá vidieť, no aj tak sa vynára.

Medzi najvýraznejšie aj najdlhšie scény patrí (vopred nahratý) videorozhovor s mamou, ktorý sa pustí na jednom z televízorov. Ševčíková sa v ňom matky pýtala na prababku, na seba aj na ňu a ich vzťah. Zaujímala ju primárne predstava vlastnej mamy, ako by si priala, aby si ju jej deti a prípadné vnúčatá pamätali. Tému pamäti to tak posunulo aj do roviny jej aktívneho vytvárania – pamäť totiž nie je len to, čo po človeku zostáva, ale aj to, čo sa snažíme po sebe cielene zanechať. Táto scéna mala zároveň veľmi osobný charakter, možno najosobnejší z celej inscenácie, a prinieslo to jemné, tiché napätie medzi tým, čo sa hovorí nahlas, a tým, čo sa v rodinných líniách prenáša mlčaním.

Komorná inscenácia V ústach cukor komunikuje slovom aj pohybovým jazykom, prepája témy pamäti, ženy, národa, alkoholu, náboženstva a malých dejín. V pohybe a kostýme využíva sugestívny jazyk, v slove nehľadá skratky ani metafory. Hovorí priamo o umlčiavaní ženského hlasu a prežívania. V celku pôsobí ako spleť fragmentov, ktoré sa dotýkajú viacerých rovín ženskej skúsenosti, aj keď miestami zostávajú iba otvorené či načrtnuté.

Odborné korektúry: Diana Pavlačková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová