Diana PavlačkováŠtudovala si hudobno-dramatický odbor na košickom konzervatóriu a následne herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako spätne hodnotíš svoje štúdium?
Ešte predtým som rok chodila na gymnázium, lebo na konzervatóriu v Košiciach sa herectvo otváralo iba každý druhý rok. Síce som mala chvíle, kedy som ľutovala, že som neostala na gympli pre to množstvo vedomostí, no šla by som na konzervu zas. Tam som získala pocit, že môžem byť sama sebou, a zároveň najbližší okruh mojich doterajších priateľov. Potom som išla na Akadémiu do Bystrice. Mám pocit, že sa tá škola berie nejakým spôsobom ako menejcenná, aj keď tam nie sú menej talentovaní či menej šikovní a pracovití ľudia. Ak však nie si v hlavnom meste, si menej „na očiach“. Na predstavenia tam nechodí toľko režisérov/režisérok či ľudí, s ktorými by sa dalo neskôr spolupracovať. Ja som mala šťastie, že ma už počas školy oslovili z bratislavských kruhov nezávislého divadla. Za svoje šťastie považujem aj to, že nás herectvo učil Tomáš Mischura spolu s Ferom Výrostkom. Tomáš s nami robil veľa, zaujímal sa o nás a obsiahol rôzne okruhy, či už hereckých, alebo pohybových techník. Mám pocit, že tu stále prevláda k vyučovaniu herectva prístup „zoberme si text, spravme rozbor a poďme do priestoru“. Ale s ním sme mnohokrát začali improvizáciou, často „vypínali“ rozum a pristupovali k tvorbe pudovo, cez inštinkty a intuíciu. Doteraz čerpám z mnohých vecí, ktoré nás naučil.
Rozprávať o delení na absolventov AU a VŠMU môže byť citlivá téma. Aj keď ani jedna z nás nechce podporovať tento naratív, prax napríklad ukazuje, že bratislavskú nezriaďovanú scénu tvoria primárne absolventi a absolventky VŠMU. Asi je to prirodzený vývoj, keďže tvorcovia či tvorkyne si svojich spolupracovníkov a spolupracovníčky vyberajú na základe skúseností a vzťahov, ktoré vznikali zväčša ešte počas školy. Ako si sa cítila, keď si vstúpila do tohto prostredia?
Najviac som to cítila v sebe, vo svojej hlave. Keď som išla prvýkrát skúšať s Alžbetou, veľmi som sa tešila, ale aj tak som sa bála, ako ma prijme kolektív. Napokon som sa tam cítila dobre, všetci sme si boli rovnocenní. Na druhej strane, v živote som sa stretla aj s vyjadreniami typu „na to, že si z Bystrice, tak super“. Mám ale pocit, že sa to zlepšuje. Už sa tie školy až tak neporovnávajú a mizne stigma, že VŠMU je niečo hviezdne a Akadémia podradné. Možno je to aj lepšou komunikáciou, sociálnymi sieťami, že sa všetko viac prepája. V poslednej dobe pozvali na Akadémiu umení aj externých režisérov, ako napríklad Jána Luterána alebo Doda Gombára. Tomáš Mischura nám hovoril, že to, že chodíme do Bystrice, nám uberie istý čas a možno až o päť rokov neskôr naskočíme tam, kde by sme mohli byť z VŠMU. Ja si myslím, že to nie je o študentoch a ich kvalitách, ale o tom, že ľudia v Bratislave sú skrátka videní a potom jednoduchšie nadväzujú spolupráce.
Po inscenácii Folklore not War v réžii Alžbety Vrzgula si hrala v inscenáciách Objekt Ty a Romulus V., ktoré režíroval tvoj spolužiak z konzervatória Peter Galdík. Aké bolo prejsť z pozície spolužiakov do pozície herečka a režisér?
Počas skúšania Romula to bolo trochu jednoduchšie, pretože sme tam mali „cudzí element“, Mateja Babeja, čiže to muselo byť profi od začiatku do konca. Keď sme skúšali Objekt Ty, tam sme boli presne partia z konzervatória – ja, Peťo, Ada Juhásová a Baša Palčíková. Proste najlepší kamaráti. Bolo to trošku ťažšie, ale nastavili sme sa, že teraz pracujeme. Riešili sme aj zložité témy vzťahov, no nikto z nás nemal problém o tom debatovať. Veľa vecí sme už o sebe vedeli, takže sme sa rozprávali na rovinu, čo nám pomohlo lepšie sa dostať k pointe a do hĺbky.
Od roku 2018 spolupracuješ s divadlom Uhol_92 opakovane, posledné roky najmä s Alžbetou Vrzgula. V čom ti vyhovuje dramaturgia tohto divadla a jej režijný prístup?
Ja ju hlavne veľmi obdivujem. Pri našej druhej spolupráci – na Apokabarete – som si uvedomila, že vie predbehnúť čas. To, čo je aktuálne alebo sa inscenuje v divadlách dnes, ona urobí o rok alebo o sezónu skôr. Skrátka myslí dopredu a ja po každej premiére zažívam wow efekt. Napríklad naša posledná spoločná inscenácia Eden bola aktuálna aj v čase premiéry, ale teraz je ešte trikrát viac. Páči sa mi robota s ňou, aj jej texty. Jej práca je systematická, ale zároveň spontánna a to je super. Vážim si ju za to, že vymyslí nejakú tému, napíše text a potom si ho dokáže aj sama režírovať. To je podľa mňa extrémna práca a ja som z nej nikdy nemala pocit, že nevie, kam ďalej. Ako herečka jej stopercentne dôverujem a to potom vytvára bezpečný pocit, že sa môžem plne sústrediť na svoju časť práce. Zároveň nás neberie len ako nejaké bábky, ale ako plnohodnotnú súčasť tímu, ľudí, ktorí majú svoj názor, a je rada, keď prispejú do toho celkového výsledku.
Súčasťou Uhlu si takmer od začiatku fungovania divadla. Ako vnímaš jeho postupný vývoj?
Keď porovnám Uhol_92 spred šiestich rokov a dnes, tak vidím, že má meno, divadlo je oceňované, má presah, jeho obzor sa zväčšil. Vždy, keď v Bratislave hráme, máme vypredané. Čo sa týka Alžbety, lebo ja považujem primárne ju za Uhol_92, nabrala odvahu ísť aj do takých tém a foriem, ktoré nie sú až také bežné. Nejde za tým primárnym úspechom, ktorý by mohla mať, ale za tým, ako to ona chce, vníma, cíti. A my s ňou. Nebojí sa ísť do rizika. Aj keď to má podľa mňa ako žena-režisérka na Slovensku stále veľmi ťažké. Myslím si, že divadlo sa pod jej vedením zväčšilo, rozvinulo. Je to vidieť aj na inscenáciách, už to nie sú tri herečky v black boxe, ale Alžbeta dokáže pokryť i veľkú scénu – obsahom aj formou. Jej inscenácie sú kompaktné a prepracované. Hudobne, kostýmovo aj svetelne, kvalitou sú porovnateľné s tvorbou v kamenných divadlách.
Inscenácie Eden. Útek z raja a Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny majú špecifickú formu. Hrajú sa vo viacerých verziách a divák si ich tak môže pozrieť aj viackrát. Ako tento fakt ovplyvňuje tvoju prácu v porovnaní s klasickými inscenáciami?
Alžbeta veľmi rada experimentuje s formami a rada si veci sťažuje. Áno, nám to prácu tiež jemne sťaží, predsa len toho musíme obsiahnuť viac. Je to trochu náročnejšie, ale zároveň mám pocit, že mi to dáva aj flexibilitu. Napríklad pri Edene mi tá forma dáva komplexnejšiu informáciu o celej inscenácii, čím sú aj jednotlivé detailné časti komplexnejšie. Vnímam to vďaka tomu viac v globále, čo je herecky veľmi prínosné.
Inscenácia Eden. Útek z raja prináša autentické svedectvá žien o živote dnes a počas normalizácie. Zároveň si doštudovala jednu z úloh v inscenácii Roľa Divadla NUDE. V čom vidíš dôležitosť prenášania ženskej skúsenosti do divadla? Je to pre teba osobne dôležitá téma?
Asi úplne nie. Podporujem, keď to tak niekto cíti a chce nejakým spôsobom ženstvo manifestovať, ale ja nemám takú potrebu. Skôr ma tie témy bavia. Až teraz si uvedomujem, že som mala dva také silné ženské kolektívy, a musím povedať, že som sa toho najprv trochu bála, ale napokon som sa v oboch cítila super. Bolo to veľmi súdržné. Práve skúšanie Edenu bolo jednou z mojich najlepších skúseností. A pritom sme tam tri herečky, ktoré robia to isté, hoci každá trochu inak – mohlo to skĺznuť k nejakej súťaživosti. Ale my sme sa v tom podporovali a pomáhali si. Do Role som skočila ako záskok, ale tiež to bolo intenzívne. Dievčatá z Divadla NUDE a Veronika Malgot s Libušou Bachratou sú pre mňa také živočíšne, čo bol veľký rozdiel oproti Edenu, kde sme veľa pracovali s faktami a historickými kontextmi. Roľa je emocionálna, pudová záležitosť.
Viaceré inscenácie, na ktorých si spolupracovala, kládli pri hereckých stvárneniach veľký dôraz na spev a tanec. Za všetky spomeňme dystopický kabaret s ekologickou tematikou Apokabaret. Predpokladám, že máš blízky vzťah k tancu a hudbe, je to tak?
Rada sa vyjadrujem pohybom, čo sa týka spevu, zaspievam, ale nie som školená speváčka. Od detstva som sa venovala tancu vo folklórnom súbore a neskôr aj modernému. Opäť sa mi to spája s Tomášom Mischurom. Veľa sme sa venovali pohybu ako plnohodnotnej súčasti hodín herectva. Odtiaľ pramení, že aj ja považujem pohybovú prípravu za veľmi dôležitú súčasť herectva. Nemyslím tým, že viem urobiť mlynské kolo alebo premet, ale viem s telom a jeho energiou pracovať. Telo je nástroj herca, rovnako dôležitý ako hlas. Všetko je totiž prepojené. Apokabaret ma napríklad veľmi bavil práve preto, že charakteristikou mojej postavy bol aj špecifický pohyb pri bežných činnostiach, nielen pri choreografiách.
Aké je to byť herečkou, ktorá pôsobí výlučne na nezriaďovanej scéne?
Za mňa veľmi príjemné, v zmysle, že sa cítim slobodne. Môžem, čo chcem, a zároveň nemusím, čo nechcem. Mínus je pre mňa to, že v nezriaďovanom divadle sa málo pracuje s klasickým textom – a ja mám klasický text veľmi rada. Hneď by som išla robiť Shakespeara. Ale nemôžeš mať všetko. Ja si najmä vážim to, že mám slobodu. Po prvé v rozhodovaní, čo budem robiť, po druhé v tvorbe, pretože v nezriaďovanom divadle sa pracuje kolektívne a máš tak možnosť byť intenzívnejšou súčasťou tvorenia inscenácie. Takto mám život voľnejší a pre mňa tým pádom oveľa príjemnejší. A to mínus, že nehrám Shakespeara, oželiem. Je to taký voľný svet, podobne ako pri klaunovaní.
Čiže tam vidíš paralelu? Alebo akým spôsobom sa ti práce herečky a zdravotnej klaunky dopĺňajú?
Klauniádu považujem za veľmi dobrý tréning pre herca, pretože je založená na improvizácii. Máš zväčša určenú nejakú misiu a svojho klaunského partnera, ale máš aj tretieho partnera, čo je pacient, rodič, personál nemocnice, náhodný okoloidúci a ty s ním spolupracuješ. Skrátka, vždy je to improvizácia a musím byť prítomná tu a teraz. To znamená, že ak ti na chvíľku myseľ uletí, môžeš niečo veľmi dôležité zmeškať. A to je skvelý herecký tréning. Zároveň mám tú prácu nesmierne rada.
Každý máte nejaké klaunské alter ego, ako vzniklo to tvoje – šoférka sanitky Vrkočatá?
Každý klaun má funkciu, ktorá súvisí s nemocnicou. Ja som v civilnom živote zlá šoférka a robili sme aj takú krátku improvizáciu na túto tému, z čoho mi vzišiel tento charakter. Som šoférka sanitky a vrkočatá, lebo som v tom čase rada nosila vrkoče. To je moje meno pre deti. Až po nejakom čase práce s deťmi môžeš ísť, ak máš záujem, klaunovať aj pre geriatrie. Ale to je už iný klaun. Nemáme biele plášte ani lekársku funkciu. Sme len klauni s menom a kostýmom a aj náš charakter je iný. V životopise svojho klauna sa snažíme nájsť niečo, čo nám vytvorí spojenie so starými ľuďmi. Moje klaunské meno je Eva, ako prvá žena, a milujem krasokorčuľovanie, ktoré v osemdesiatych rokoch veľmi fičalo. Seniori na to reagujú, pretože to pozerali v telke. Je to niečo im blízke, čo poznajú a na čo môžu spomínať. Charaktery pre starých ľudí a deti sú teda úplne iné.
V čom sa to ešte líši?
Je tam, prirodzene, aj iná nálada a atmosféra. Ale ja napríklad radšej klaunujem na geriatrii. Mám rada starých ľudí a keď sa mi podarí uvidieť v ich očiach trochu niečoho pekného, je to bomba. Zároveň mám pocit, že si tam môžem trochu viac dovoliť, pri deťoch sú, prirodzene, zakázané témy. Klaun na geriatrii je zároveň oveľa pomalší, trochu civilnejší a častokrát pracuje len s nejakými drobnosťami. Napríklad by mal mať pekné topánky, pretože veľmi starí ľudia často sedia zhrbení a pozerajú dole. Klauniáda môže pokojne vyzerať len ako topánková hra alebo nejaké zvukové vnemy, pričom je dôležité vedieť vycítiť čo ten človek v danej chvíli nejakým spôsobom vníma.
Humor však nevyužívaš len pri klauniáde. V tvojom osobnom repertoári sa azda najviac uplatňuje v inscenácii Riddikulus!, avšak komiku či iróniu vieš prenášať aj do vážnych inscenácií. Ako vnímaš význam humoru v divadle? Aký typ humoru ti najviac vyhovuje?
Nadhľad považujem za svoju najlepšiu vlastnosť. Cez klaunov mám veľmi rada absurdný humor. Klaun je totiž dobrosrdečný, úprimný, nemá žiadne postranné úmysly, ale je aj hlúpy a tá jeho hlúposť je roztomilá, a tým pádom sa ti nezdá blbé smiať sa na ňom. V divadle mám rada presne taký istý humor – s nadhľadom, priam debilný. To sa týka aj toho Riddikula, inscenácie, ktorú sme robili s Paľom Viechom. Je to dvojhodinové bláznenie, pri ktorom si najviac oddýchnem. Samozrejme, mám rada aj inteligentný humor Alžbety Vrzgula, ale páči sa mi, keď z tých intelektuálnych textoch presvitá niečo také trochu primitívne.
Okrem zdravotných klaunov a účinkovania v divadlách učíš v súkromnej základnej umeleckej škole LUDUS. Aké je to pre teba byť v tejto pozícii?
Predtým som učila na konzervatóriu a najskôr som strašne nechcela ísť učiť na základnú umeleckú školu, ale všetci moji kamaráti, ktorí v LUDUSE učia, ma prehovárali, že je tam super, a naozaj je. Je tam aj dobré vedenie, ktoré mi dôveruje a ja sa môžem sústrediť na dôležité veci. Na učení dramatického odboru sa mi veľmi páči, že to je také ľudské. Mojou úlohou vôbec nie je z detí vychovávať hercov. Veľa sa hráme a cez divadelné princípy, tvorivosť, hru a improvizáciu vytvárame kolektív a učíme deti, ako byť fajn človekom. Môžem im dopomôcť k rozprávaniu aj o veciach, o ktorých sa inde nerozprávajú, a vytvoriť im prostredie, kde môžu byť samy sebou a prejaviť sa. Našla som si v tom zaľúbenie, je to pekná funkcia.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
