V dialógu s Bohom, svetom a svojím druhým ja

V divadelnom zobrazovaní života svätých či samotného Krista môžeme vidieť rôzne prístupy. Doslovný a zároveň heroizovaný výklad strieda ironický, pre mnohých až zosmiešňujúci prístup k náboženským témam. Ale aj ďalší, ktorý vychádza z interpretácií rôznych dobových materiálov a zo špecifického uhla pohľadu samotných tvorcov. S takýmto prístupom sme sa v minulej sezóne stretli aj v inscenácii Činohry Slovenského národného divadla Ježiš z Montrealu (tá zaujala vizuálne výrazným konceptom smrti Krista, ktorý sa dusí zabalený do rozmerných fólií). Je dobré, že sa s náboženskými témami a ich aktualizovanými interpretáciami stretávame aj v nezávislom divadle. Témou homosexuality v cirkevnom prostredí sa napríklad zaoberali tvorcovia z Divadla NOMANTINELS v inscenácii Reverenda Domina (2018).

Tvorivý tím inscenácieŽivot, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz vychádza zo života Santa Juany de la Cruz, ktorá sa v 16. storočí stala abatišou františkánskeho rádu v španielskom kláštore Beaterio de Santa María de la Cruz. Santa Juana pútala pozornosť svojou duchovnou krásou a múdrosťou. Prvotným impulzom k jej úteku v preoblečení za muža do kláštora bola túžba vyhnúť sa nútenému sobášu. „Premenou“ na muža sa jej zároveň otvorilo širšie pole možností, a tak mohla pôsobiť v rolách, na ktoré by ako žena v 16. storočí nemala priestor ani nárok. Ako dvadsaťpäťročná na šesť mesiacov stratila hlas a práve v tomto období prežila početné mystické zážitky. Po tom, ako sa jej hlas vrátil, získala dar slova. Svoje kázne v extatickom stave prednášala zmenami hlasov a podľa legendy cez ňu hovoril samotný Kristus. Mala početné videnia, ktoré po jej interpretáciách boli mnohokrát chápané ako erotické, dokonca s homosexuálnou tematikou. Pre cirkev boli teda neprijateľné a stali sa kameňom úrazu aj pri pokusoch o blahorečenie Santa Juany, ktoré v roku 2014 znovuotvoril súčasný pápež František. Treba uviesť, že rovnako rozporuplne boli prijímané aj básne s erotickým nádychom od svätého Jána z Kríža (San Juan de la Cruz), ktorý žil v období krátko po jej smrti.

Podľa dobových zdrojov, ktoré tvorivý tím prebádal v rámci hĺbkového výskumu, mala byť Santa Juana mužom, Boh ju však v lone matky napokon premenil na ženu. Ako uvádza citácia v anotácii: „Požehnaná Juana de la Cruz sa v tej chvíli v lone svojej matky stávala mužom, ale Boh ju urobil ženou, lebo aj to všemohúci Boh dokáže. A jeho Boží Majestát nechcel odobrať Adamovo jablko, ktoré mala v hrdle, aby zostalo dôkazom tohto zázraku.“

Tvorivou výzvou bolo prenesenie dobového jazyka a citátov z archívnych prameňov do javiskovej podoby tak, aby dokázala komunikovať s publikom. Textová predloha je zostavená z rôznych dokumentov, napríklad z výberu 72 kázní Santa Juany či z jej životopisu spísaného v 17. storočí. Na niekoho by to mohlo pôsobiť ako vedecký elaborát. Zdroje citácií, ktoré odznievajú z úst Anny Sedlačkovej alebo reprodukovane z nahrávok, sa zobrazovali na malom plátne na hornom okraji javiska. Inscenácia však neponúka len zdokumentovaný život ženy s výnimočnými schopnosťami. K jednotlivým výjavom umelecký tím podáva aj výklad nie príliš známych výrazov prostredníctvom projekcie, takisto dopĺňa početné odkazy na dobové zdroje, ktoré slúžia ako poznámky pod čiarou. Diváci tak môžu mať pocit, že listujú v životopise svätej alebo v nejakej štúdii zameranej na jej život, a zároveň, že sú účastní až detektívneho pátrania po tajomstvách jej života.

Encyklopedické údaje dostávajú javiskovú podobu vďaka sústredenému performatívnemu výkonu stálice slovenského súčasného tanca. Anna Sedlačková má okrem výrazného pohybového slovníka aj pri zaobchádzaní so slovom zmysel pôsobiť rovnako nenútene a prirodzene. Jednotlivé obrazy vystavala na minimalistických pohyboch, ktoré svojou štylizáciou evokujú svätých z obrazov. Pohybovo pracuje aj s mnohými pre cirkev kontroverznými víziami, ako napríklad, keď z hrude svätej Kláry vyrastá píšťala, na ktorej Kristus hrá. Recituje litánie, v ktorých spomína ženské a mužské ekvivalenty rôznych svätých, ktorí alebo ktoré mohli prejsť vnútornou rodovou premenou. V jednom momente dokáže vtipne vyjsť z roly a hovoriť za pomoci dobových prameňov o akte klaňania sa a modlitby. Tu už spoznávame Annu Sedlačkovú, pedagogičku mnohých workshopov zameraných na to, ako rôzne vnútorné orgány vplývajú na pohyb človeka. Pracuje s minimom predmetov na scéne. Vo vedre s vodou si namáča časť závoja, rozmiestňuje okolo seba kamene, z ktorých vychádza jej modifikovaný hlas počas kázní, či hryzie do jablka pri scéne jej premeny z muža na ženu v lone matky.

Hlavným scénografickým prvkom, ktorý vizualizuje premeny Santa Juany, je dlhý biely závoj. Vytvára nielen kostýmový prvok, ale ohraničuje aj priestor. Sedlačková s ním manipuluje ako so svojou súčasťou. Vyslobodzuje sa z neho, najprv ako nevesta, potom ako bojovník a potom ako chorá abatiša, pred smrťou alebo tesne po nej, keď si z látky vytvorí kláštorný výklenok či nebeskú klenbu, ktorá sa jej po smrti otvára. Ide pritom o veľmi jednoduché scénografické intervencie, ktoré evokujú až chudobné Grotowského divadlo, a dávajú tak väčší a sústredenejší priestor performatívnej akcii či slovným komentárom.

Výraznou zložkou je rovnako minimalistická až ambientná hudba, ktorá evokuje stav otvorenia mysle, ale udáva aj zvukové pointy jednotlivým výstupom. Diváci počujú niekoľko reprodukovaných tónov, ktorých výška sa strieda a vytvára atmosférický, ale pritom úderný monotónny zvukový útvar, ktorý v súlade s pohybom a podávanými informáciami vytvára sakrálnu až mystickú náladu.

Inscenácia Život, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz sa drží dobových materiálov, ale kompaktným a súčasným jazykom hovorí o aktuálnych témach, ako sú rodové stereotypy, premeny, ale aj túžba vymaniť sa z vopred určených rámcov správania. Je to vyslobodenie duše z tela, ktoré nemusí presne reflektovať to, čím človek vo svojej podstate je. Lebo ako sa uvádza v inscenácii: duša je ženského rodu a tú má žena a rovnako aj muž.

Odborné korektúry: Barbora Forkovičová
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová