Sme exponátmi svojich životov

Tanečníci Anna Sedláčková a Daniel Raček, ktorí sú hlavnými protagonistami performancie, spolupracovali už na diele Elegancia kvantového králika (2015), v ktorom skúmali kvantovú fyziku a jej aplikáciu na pohybové štruktúry. Obaja detskými očami študovali podstatu hmoty. Inscenácia v tom čase zaujala vedcov i nadšencov vedy, ktorí vďaka nej mohli vidieť niektoré názory na vedné obory zhmotnené do pohybu. Téme starnutia sa tvorivá dvojica venovala zasa v diele Vráskanie (2019), v ktorom sa stretlo niekoľko generácii tanečníkov. Starnutie tu zobrazovali z umeleckých i vedeckých aspektov. V prípade matter idú tvorcovia inam: neskúmajú, skôr reflektujú a skúšajú jeden na druhom impulzy, ktoré ich nechávajú v kontakte so životom. V diele, na ktorom spolupracovali s režisérom Martinom Hodoňom a dramaturgičkou Dášou Čiripovou, im fascinácia vlastným telom a jeho zákonitosťami zostala. Len sa zmenil cieľ: stali sa exponátmi a teda predmetom výskumu samých seba a v neposlednom rade aj divákov.

GAFFA na čele s režisérom Martinom Hodoňom sa starnutím a eróziou tela zaoberal už v diele ↑&X / A P E N D I X, skrz proces pamäti tela. V matter už Hodoň rovno pracuje s premenou hmoty na akési oživené fosílie. Staroba, alebo presnejšie dôchodok, už nie je len nejaký amorfným stavom sublimácie, ale stáva sa sebaironickou reflexiou s konkrétnymi narážkami na život a tvorbu performerov.

Daniel Raček s Annou Sedláčkovou sa k sebe typologicky hodia. Plynulo prechádzajú medzi výrazmi vypchatých muzeálnych exponátom a samými sebou ako umelcami. Performancia sa začína už v predsálí, kde dramaturgička Dáša Čiripová privíta divákov niekoľkými strohými faktami zo svojho života, z ktorých cítiť vtipnú ironizáciu seba ako „prevzdelanej“ vedkyne, ktorá skončila v múzeu. Na sadajúcich si divákov striehne dvojica tanečníkov, ktorí ich sledujú vo svojich pozíciách exponátov.

V performancii sa strieda niekoľko tvorivých prístupov: od odosobneného komentovania Dáše Čiripovej, cez rozprávanie príbehov z Tisíc a jednej noci, scén pripomínajúcich stand up comedy, až po pohybové sekvencie. Tanečníci plynulo prechádzajú medzi týmito polohami, s vnútornou logickou postupne stavajú obraz človeka vhodeného do pozície štatistu svojho života. Pritom sa otrocky nedržia len jedného konceptu, rozvíjajú ho aj ďalšími linkami. Príkladom je scéna, v ktorej Sedláčková v úlohe rozhodnej učiteľky skúša svojho študenta, viditeľne znevýhodneného situáciou aj atrapou protézy na nohe, z literatúry a on jej mechanicky odpovedá mimo témy. Namiesto zosmolenej odpovede jej dáva vysoko formálnu odpoveď o tom, akým spôsobom si odpoveď napíše do zošita. Pribudne rozprávka o sokolovi, ktorý zachráni vladára pred jedom zo stromu a k tomu sa postupne pridáva celkový kontext a význam inscenácie. Sme iní, ako na prvý pohľad vyzeráme, aj napriek okolnostiam sa môžeme oprieť o skúsenosti či spomienky z minulosti. Síl a zdravotných problémov pribúda, ale je to prirodzený dôsledok opotrebovania hmoty, z ktorej zostane duša. Tá sa ľahko vznesie do výšky – ako subtílne telo dramaturgičky v rukách tanečníkov. Tanec je v matter prítomný ako prvok erózie, naberá na pomalosti, vedomej nedokonalosti a pritom úprimnosti v rámci uznania si svojich možností, ktoré sa pomaly s pribúdajúcim vekom menia, deformujú. To sa naplno prejaví aj v scéne z hodiny baletu, kde Anna Sedláčková slovne strieda rôzne baletné kroky a Daniel Raček ich predvádza len prstami rúk baletne chodiacimi po podlahe. Tvorcovia reflektujú tanečné umenie cez nepohyb, sťažujú sa na svoj osud byť statickým objektom. Porovnávajú si svoje pohybové a telesné danosti. Vytvárajú medzi sebou vzťah komickej dvojice, ktorá chce s vypätím všetkých síl prísť na zmysel toho, kým boli a kým sú teraz. Pritom sú to ich jasné narážky na svoju tvorbu ako zrelých tanečníkov, ktorí roky spoluvytvárajú podobu slovenského súčasného tanca. Ironizujú svoj zovňajšok, proces vnímania reality. Každá výpoveď, aj vyslovená v akomkoľvek kontexte, vyznieva z úst tanečníkov veľmi autenticky, vidno, že k sebe i svojmu partnerovi pristupujú uvoľnene a s nadsázkou. V matter sa protagonisti neutápajú v sebaľútosti, stav svojich životov berú na vedomie. V sebareflexii nachádzajú sebairóniu až prvky šoumenstva, napríklad keď Daniel Raček hovoriac do mikrofónu strhne pozornosť na členov tvorivého tímu, jednotlivo ich pomenováva a hovorí, že sú jednoducho „famous“. Choreografia v matter predstavuje zahrávanie sa s rôznymi súčasnými či klasickými baletnými prvkami a navyše dokáže do seba vstrebať aj verbálne prejavy oboch aktérov. 

Dramaturgička Dáša Čiripová sa stáva ďalšou aktérkou performancie: sprevádza divákov domnelým múzeom. Vecne, s istou dávkou flegmatizmu ešte pred začiatkom performancie hovorí fakty zo svojho života. Po dvoch vysokých školách a práci v rôznych umenovedných ústavoch sa zamestnala tu, v múzeu. Na mieste, kde ako pozostatky živej, pohybujúcej sa živočíšnej ríše trónia vypchaté zvieratá: daniel škvrnitý a rys ostrovid. Čiripová počas performancie sedí za stolom v rohu javiska a pozoruje situáciu, v určitých častiach vstupuje do akcie. Výrazný je hlavne výstup s vysávačom a vysávaním prachu pod exponátmi, ktoré to len nie príliš odovzdanie strpia. Vysáva pod nimi, češe im srsť, stará sa o nich takmer ako pracovníčka hospicu o svojich klientov.

Režijno-dramaturgická práca s rôznymi linkami, ktoré téma ponúka a ich spojenie do kompaktného celku, ešte výraznejšie prispela k celkovému vyzneniu diela. Zvukový dizajn Dominika Suchého zasa pridávajú do diania na javisku trochu ponurosti či atmosféru snovej dekompozície. Matter môže priniesť uvedomenie si „hmoty“ svojho tela, jeho obmedzení, životnosti, ktorú si nemožno umelo predĺžiť – ani pobytom v múzeu v úlohe exponátu. Skôr ako hmota vydrží a pretrvá jej duch.