MLOKi

Odpustíš mi moje previnenie, keď nájdem iného vinníka?

Manipulácia, lži a nevera je kokteil ingrediencií na aspoň béčkový hollywoodsky film. Ak je to však true story, hodnota stúpa. Skutočný heroizmus, ušľachtilé a hrdinské činy človeka, ktorý naozaj žil, vlievajú nádej do našich pohodlných životov. Po divadelnej hre Arthura Millera Salemské bosorky (v roku 1996 bol natočený aj oceňovaný film) siahol režisér Marián Amsler v Slovenskom národnom divadle. Vychádza zo skutočných udalostí v osade Salem v Massachusetts na konci 17. storočia.

Skupinu dievčat, ktoré tancujú v kukuričnom poli, pristihne Pastor Parris (Ľuboš Kostelný), ktorý každé vykročenie z ortodoxných náboženských koľají vníma ako ohrozenie svojho bezpečného kazateľského statusu. Privolá preto na konzultáciu mladého „exorcistu“ Johna Halea (Richard Autner). Namiesto psychologickej pomoci dievčatám – očividne ide o volanie o pozornosť – sa začne séria vyšetrovaní, ktoré vedú k tomu, že dievčatá získajú status „božieho prsta“ – vidia, kto je spriaznený s diablom. V súdnom procese na základe ich svedectiev napokon popravia vyše dvadsať obyvateľov Salemu. Podľa archívnych materiálov súd o pár rokov neskôr vyhlásil, že súdne procesy boli nezákonné, no skutočné ospravedlnenie obetiam od štátu Massachusetts prišlo až v roku 1957.

Inscenácia sa odohráva na širokouhlom plátne veľkej sály (divadelný priestor je spojený s filmovým plátnom), obstavanej plechovou stodolou scénografa Juraja Kucháreka, ktorá priestor dusí a uzatvára, s výraznou hudbou Ivana Achera, ktorá sa v ostrých tónoch zarezáva do tela a zároveň prináša aj chrámovú veľkoleposť. Ide o strhujúci príbeh, ktorý tvorcovia násilne neaktualizovali, len kostýmy (Marija Havran) v náznaku prepájajú s realitou.

Abigail Williamsová chce získať späť náklonnosť Johna Proctora, pracovitého sedliaka, u ktorého slúžila. Proctor s ňou scudzoložil a jeho žena ju preto vyhnala. Postava Abigail (Barbora Andrešičová) nesie bremeno toho, že videla smrť svojich rodičov. Jej ignorované psychické problémy vedú k tomu, že sa jej rovesníčky boja, a preto ich môže vydierať, aby pokračovali v klamaní, aby ďalej usvedčovali susedov, až kým nedosiahne svoje. Vytvorí okolo seba atmosféru strachu, ktorou manipuluje celé okolie. Andrešičová je presvedčivá intenzívnosťou prejavu. Silný moment prichádza hneď na úvod, keď zrazu získa moc zbaviť sa kohokoľvek, kto sa jej znepáči. A kým v úvode je ešte nesmelá a krehká, uvažuje nad dôsledkami, bojí sa autorít, postupne tvrdne a sama sa stáva autoritou, z dievčaťa sa stáva žena. Nie ostatní, ale ona je tou bosorkou.

Abigail má dva ženské protipóly. Dievčenská Mary Warrenová v podaní Jany Kovalčíkovej ukazuje variácie strachu – pred autoritou, pred bitkou, pred Bohom, pred pravdou, no najsilnejší je strach zo smrti. Obyčajná pomocnica na statku je na chvíľu sebavedomá a dôležitá, rozhoduje o životoch v osade, potom je od strachu zblednutá, nevládze rozprávať ani sa hýbať, len stojí a v rukách žmolí svoje priznanie, aby nakoniec dospela do svojho veľkého finále, v ktorom sa poddá klamstvu, aby si zachránila život. Druhým protipólom Abigail je znecitlivená manželka Johna Proctora Elisabeth. Petra Vajdová jej dala znaky vedomého odstupu od neverného muža. Neprijíma jeho dotyky, ich konverzácia je slušná, no chladná. Dokonca aj vo chvíli, keď sa jej John pýta, čo by chcela, na chvíľu zaváha, je pre ňu ťažké formulovať, že chce, aby žil. Jej pravé city na chvíľu vybuchnú v blízkom objatí, no odvtedy rešpektuje a podporuje každé rozhodnutie svojho muža, aj keď to znamená, že ho stratí.

Výraznou ženskou postavou je sudkyňa, guvernérova námestíčka Danforthová v podaní Ingrid Timkovej. V 17. storočí mohol byť na tejto pozícii iba muž, režisérova interpretácia dodala postave rozmer spoločného ženského súznenia s dievčatami – podporuje to, že je ženské pohlavie konečne vypočuté. Roky budovala svoj imidž nie ženskosťou, práve naopak, dôsledne pokojne a potichu rozpráva. Na súde totiž prejavy emócií nemajú svoje miesto, všetko je založené na faktoch. Je z nej akási bezpohlavná bytosť, ktorá, keďže prišla z externého prostredia, v sebe má aj zmysel pre pravdu, ale len za jej vyhovujúcich podmienok.

Milan Ondrík charakterizoval Johna Proctora ako hrmotného, hlučného sedliaka, ktorý možno nemá spôsoby, ale má lásku k pôde, k práci, k žene. Jeho racionalita, ktorú tlmočí rozkročeným postojom a rukami vbok, vychádza z priameho prístupu k životu, bez klamstiev a intríg. Jeho život ide v jednoznačných líniách a tak ho aj Ondrík hrá – stojí pred odhalením z nevery, prizná sa. Vidí, že niekto klame, presviedča ho, aby povedal pravdu. Nevie napraviť krivdu, tak plače. Ondrík vytvoril postavu statočného muža, ktorý si chce zachovať čistý štít, ktorý si vybojuje v dojímavom, emocionálne náročnom výstupe s manželkou Elisabeth, ktorému predchádza rovnako silný, v mimike prepracovaný výstup Elisabeth, ktorá pred súdom zaprie jeho neveru. Ondríkovmu hlasovému fondu sa ostatné výkony ťažko prispôsobujú, vo výstupoch s Abigail a Elisabeth dochádza k nie vždy pozitívnej disproporcii v intenzite prejavu.

Interpretácia najviac smeruje ku kritike cirkvi, ktorá sa odmieta priznať k zločinom (niekoľkokrát v inscenácii zaznie, že vysvätený muž je predsa neomylný). Rovnako silná je téma podľahnutia manipulácii, ovládania druhých prostredníctvom strachu a v neposlednom rade je tu hrdina, ktorého denne hľadáme v našich životoch, ktorý sa konečne bude držať pravdy, aby sa jeho deti zaňho nemuseli hanbiť. Žiaľ, prví z týchto hrdinov musia zomrieť, aby ostatní mohli žiť ich odkazom. Nie je tu jediná zabudnutá postava, každý zohráva svoju úlohu vo vytvorení desivého obrazu jedného malého spoločenstva. Či už ide o manželov Puthamových – z nich žena (Diana Mórová) hľadá vinníka za smrť svojich siedmich detí, no robí to pokútne, intrigami, jej pohľad je stále rozbehaný, nedokáže sa pozrieť nikomu do očí; jej muž (Branislav Bystriansky) zas krikom a vyhrážkami upevňuje svoju mocenskú pozíciu pôvodného obyvateľa, ktorý má na všetko nárok. A nakoniec aj slúžka Tituba (Jeanette Švoňavská), ktorá v jedinom prepracovanom monológu zhrnie pokrivenosť charakterov, či manželské páry ďalších osadníkov, ktorí neochvejne stoja za svojou pravdou.

Pri režisérovi Mariánovi Amslerovi považujeme za štandard, že narába so živou kamerou na javisku, ktorou dotvára dokumentárny charakter, otvára divákom celú šírku javiska a umožňuje súbežne pozorovať detail i celok. V tejto inscenácii by sa to mohlo zdať ako zbytočne dopovedajúci nástroj, ale vďaka nemu vznikla silná pointa. John Proctor svoju obžalobu spoločnosti smeruje priamo do kamery, ktorá vo veľkom detaile sníma jeho špinavú, uslzenú tvár. Dnes sa denne dívame na zatiaľ nezlomenú tvár ukrajinského prezidenta, ktorý volá o pomoc. Z gaučového pohodlia za televíznou obrazovkou sme si na jeho výzvy už zvykli. Koľko špiny, krvi a sĺz musíme vidieť na jeho tvári, aby nás to naozaj zasiahlo? Koľko rokov budú obete na Ukrajine čakať na ospravedlnenie?


Autor: Arthur Miller
Preklad: Miloš Ruppeldt
Réžia: Marián Amsler
Dramaturgia: Darina Abrahámová, Marie Špalová
Scéna: Juraj Kuchárek
Kostýmy: Marija Havran
Hudba. Ivan Acher
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Účinkujú: Milan Ondrík, Petra Vajdová, Barbora Andrešičová, Jana Kovalčiková, Richard Autner, Ľuboš Kostelný, Ingrid Timková, Ivan Vojtek, Diana Mórová, Dušan Jamrich/Dušan Tarageľ, Branislav Bystriansky, Božidara Turzonovová, Zuzana Kocúriková, František Kovár a ďalší.

Premiéra: 31. marec 2022