MLOKi

Iokastina pomsta alebo vražda metapríbehu

Inscenácia Iokasté je v Slovenskom komornom divadle v Martine už druhou spoluprácou režiséra Lukáša Brutovského a scénografa Juraja Poliaka. Po úspešnej a oceňovanej inscenácii D1 (pracovný názov), ktorá za uplynulý rok žala úspechy na slovenských divadelných festivaloch, prichádza Lukáš Brutovský so svojím tvorivým tímom so svojráznou výpoveďou o svete, ktorý ležiac na pleciach antického dedičstva a tvarovaný výsadne mužmi, už nenechal dostatočne veľký priestor pre ženy. Tie si ho preto musia originálnym spôsobom vybojovať. Inscenácia zároveň vznikla v česko-slovenskej koprodukcii Slovenského komorného divadla a Mestských divadiel pražských a v prvej premiére bola uvedená symbolicky v deň výročia vzniku prvej Československej republiky.

Podobne ako v D1 (pracovný názov) aj v Iokasté sa východiskovým stáva autorský text Lukáša Brutovského. Je to lyricky štruktúrované rozprávanie, v ktorom Brutovský asociatívne vrství a prepája množstvo motívov a odkazov na mýtické postavy, hrdinov gréckych tragédií i na osobnosti súčasného spoločensko-politického života či rôzne situácie, ktoré sa s nimi spájajú. Minulým dianím Brutovský komentuje to súčasné – staroveký mor je dnešnou pandémiou a bratovražedná vojna Iokastiných synov Polyneika a Eteokla je zasa paralelou k vojne na Ukrajine. Z jednotlivých obrazov, tematicky rafinovane odvodených od mien mužských antických postáv (Kréon, Láios, Oidipus, Polyneikos a Eteokles a i.), zostavuje osobitý kolážový dejinný pohľad, ktorý je definovaný „hrdinskými“ činmi týchto mužov a posúva ho až k dnešným „klasikom“ – Donaldovi Trumpovi, Vladimirovi Putinovi, Milošovi Zemanovi, či Borisovi Kollárovi. Autor vytvára vlastné vtipné a originálne až absurdne vyznievajúce interpretácie, v ktorých sa Putin stretáva s Prometeom a na porade zvolanej kráľom Kreónom k rozlúšteniu hádanky Sfinx sa ocitá Donald Trump aj Miloš Zeman. Všetci majú jedno spoločné – žena je v ich perspektíve sveta len objektom vlastníctva, o ktorého osude treba rozhodnúť.

Interpretačným kľúčom Brutovského rozprávania sa stáva irónia, priam až výsmech. Autor mýtus, antický poriadok sveta a pátos gréckej tragédie doslova vystavuje na posmech a dôkladne to podporuje hereckou akciou. Jana Oľhová a Petr Konáš sú podstatnými významotvornými nositeľmi autorových textových pasáží. Nehrajú žiadne postavy ani sa citovo nevžívajú do mužských a ženských princípov, ktoré by mohli zdanlivo reprezentovať. Naopak, obaja roly mužov a žien, ktorých príbehy v útržkoch rozprávajú, výrazne ironizujú až parodizujú. Civilné polohy a komentovanie s odstupom plynule striedajú s oduševneným rozprávaním a veľkodušnými a pompéznymi gestami, ktorými antické archetypálne postavy skôr zosmiešňujú. Petr Konáš rozvíjajúci metaforické úvahy o maskulínnom svete ako o fitness centre napodobňuje akýsi orangutaní tanec – behá a bije sa do hrude a kolien. Keď Jana Oľhová najprv zveličene opisuje samovraždu Iokasté, jej zámerne dramatické rozprávanie vzápätí vyvrcholí tým, že pomyselným mečom v rukách „zabíja“ príbeh a sama sa na tomto nečakanom zvrate dobre baví. Touto metaforickou vraždou tak „Iokasté“ radikálne odmieta mužský metanaratív.

Iokasté a Oidipus ako postavy, na ktoré inscenácia vo viacerých situáciách odkazuje, tu figurujú len v symbolickej rovine. Iokasté ako žena, o ktorej vieme málo, no keď sa na jej osud bližšie pozrieme, vidíme príbeh mlčania a utrpenia ženy (univerzálny a vo svete stále prevládajúci vzorec), ktorej Sofokles nedal vo svojom mužsky uchopenom pohľade príležitosť vyjsť z pasivity a z hrdinu spravil jej úbohého syna Oidipa. Aby to nestačilo, tak aj Freud pomenoval svoju teóriu milostnej túžby syna po matke ako Oidipov komplex, napriek tomu, že matka (Iokasté) v ňom zohráva pomerne podstatnú rolu. Antigona, na ktorú dnes môžu niektorí nazerať ako na feministickú hrdinku, je paradoxne tiež stále len mužským výtvorom.  

Aby režisér nenechal v kontextoch antickej drámy menej zorientovaného diváka úplne tápať, Jana Oľhová a Petr Konáš takmer v závere javiskového diela zrýchlene vysvetľujú isté dejové náležitosti nielen Sofoklovho Oidipa, ale napríklad aj Antigony. Je to skôr ironizujúci, voči vážnosti samotnej tragédie a hrdinským aktom zámerne zľahčujúci komentár. Herci tu pôsobia ako dvaja moderátori, ktorí v zábavnej šou predstavujú divákom obsah literárneho diela a sami sa na tom bavia. Prerozprávajú ho súčasnou rečou (napríklad súboj, v ktorom Oidipus zabije kráľa a zároveň svojho otca Láia, nazývajú „potýčkou“ a pod.) a keďže prezrádzajú takmer všetko podstatné, Jana Oľhová má na tvári masku s čiernym displejom, na ktorom beží nápis „spoiler“, pričom Konáš na to opakovane upozorňuje. Inscenácia tým zároveň kladie provokačné otázky o postavení a význame antickej tragédie v súčasnom divadle. Brutovský formou aj obsahom svojho textu a jeho hereckou interpretáciou akoby naznačoval, že ju netreba brať až tak vážne. Atmosféru diela dotvára aj hudba vo výbere samotného režiséra, ktorá pripomína soundtracky hrdinských filmov zaznievajúcich v dramaticky najviac vypätých momentoch.

Symboliku „pochovávania“ posolstiev starovekého sveta a originálneho vyrovnávania sa s érou antropocentrizmu, v ktorej jedinou platnou rovnicou je, že človek (anthropos) rovná sa muž, podnetne dotvára výtvarné riešenie Pavla Boráka a Juraja Poliaka (v spolupráci s Michaelou Poliakovou). Naklonená plošina, po ktorej sa herci miestami šmýkajú, šplhajú alebo štylizovane ako zvieratá štvornožkujú smerom hore, tu môže byť zástupným znakom hrobu minulého sveta. Sveta ovládaného maskulínnym naratívom, na ktorom účinkujúci doslova „tancujú“, či „briežkom“, po ktorom sa večný príbeh „kotúľa“ smerom dole, pretože už nenachádza svoje opodstatnenie. Poliak v inscenácii aj ako performer účinkuje a počas diania na scéne v otvorenom výklenku na hrane plošiny za pracovným stolom vyrába odliatky jednotlivých častí tváre človeka (s občasnou pomocou Jany Oľhovej alebo Petra Konáša). Tie postupne skladá na vešiak. Najprv ústa, ktorými po tisícročia muži rozprávajú príbehy o ženách, potom uši a líca, nos a v závere oči ako symbolika toho, že Oidipus si ich v pôvodnom Sofoklovom príbehu vypichuje. Zaujímavé je, že scéna inscenácie Iokasté (naklonená plošina) má byť v rámci sezóny pod názvom RE : CYKLUS použitá aj pri niektorých ďalších inscenáciách.

Skúškou tohto výnimočného divadelného počinu bude zrejme širšia divácka recepcia, ktorá preverí, či takto uchopené scénické dielo vie byť zaujímavým, zrozumiteľným a dostatočne vtipným aj pre diváka, ktorého poznanie kontextov antickej drámy sa končí v zošite zo strednej školy.

Odborná korektúra: Katarína K. Cvečková
Jazyková korektúra: Anna Zajacová


Autor, réžia, hudba (výber): Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Miro Dacho
Účinkujú: Jana Oľhová, Petr Konáš, Juraj Poliak
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Zuzana Hudáková
Dramaturgická spolupráca: Lenka Dombrovská
Videoart: Matouš Ondra
Odborná spolupráca: Alexandra Rychtarčíková
Pohybová spolupráca: Martin Talaga

Premiéry: 28. a 29. október 2022


Zuzana Timčíková

Vedecká pracovníčka na Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Zaujíma ju predovšetkým tvorba nezávislých divadiel a popri vedeckej činnosti sa príležitostne venuje aj recenzovaniu. Okrem mloki.sk občas prispeje recenziou aj do časopisu Kød či pre Monitoring divadiel na Slovensku.