Redakcia MLOKiMartina Mašlárová:
Musela som sa na chvíľu zamyslieť, či inscenácia Roľa Divadla NUDE vznikla v roku 2021 alebo ešte skôr. Presné časopriestorové kotvy, komfortné vyhľadávanie spomienok podľa záchytných bodov jednotlivých sezón, to všetko korona zrušila a ja tápam v mori online premiér a ich živých repríz v zhustenom čase medzi dvoma vlnami lockdownov. Roľa bola v tomto zmysle doslova nádychom čerstvého vzduchu, bola esenciou prítomnosti a zdieľania. Ani si nie som istá, či by som to nazvala divadlom, ale to je v tejto chvíli jedno, skrátka to bol zážitok, aký sme v tej chvíli asi viacerí potrebovali.
Lenka Dzadíková:
Teší ma, že ekológia je téma, a to aj v divadle pre deti a pre mladých. V divadelnom roku 2021, ktorý trval ledva polovicu štandardného hracieho času, stihli mať premiéru viaceré podnetné inscenácie, spomeniem však práve tie eko: Kým nastane ticho (DAB Nitra), Nahlas (Divadelné centrum Martin), ale aj Lovec plastov Zero Waste (Bábkové divadlo Morgonrock). A hoci sa o problémoch s priestormi hovorí najmä v súvislosti s nezávislou scénou, ani divadlá zriaďované bratislavskou VUC-kou to nemajú jednoduché. Paradoxne, Bratislavské bábkové divadlo a Divadlo Ludus ponúkajú aj v nekončiacom priestorovom provizóriu výborné inscenácie. Napríklad Budkáčik a Dubkáčik, Džungľa alebo Na západe nič nové.
Zuzana A. Ferusová:
Pozoruhodné divadelné zážitky mám z festivalov Dotyky a spojenia aj Nová dráma. (Oba festivaly síce mapovali predošlé sezóny, ale nedá mi ich i tak nespomenúť, pretože posledné dve sezóny sú pre mňa skoro neodlíšiteľné – akoby prebiehala stále tá istá, jedna „pandemická“.)
Veľmi ma vzal titul Swing heil! (Divadlo Pôtoň a Horácké divadlo Jihlava). Ak by sa vám zdalo, že sme na tému druhej svetovej vojny videli už všetko, toto dielo vám dokáže opak. Potešila ma divadelná verzia komiksového Ruda pod názvom Láska. Prsty. Salman Rushdie. z divadla Astorka Korzo ´90 v réžii Michala Vajdičku. Tento režisér dokáže výborne pracovať s humorom, tu navyše s humorom par excellence (Daniel Majling) – inteligentná komédia je pritom v slovenskom divadle druh na hranici vyhynutia.
Dvojica Libuša Bachratá a Veronika Malgot si ma celkom podmanili svojou Krehkosťou – úprimnými a nevšednými výpoveďami, trýznivým ženským prežívaním. V niečom podobný je aj môj zážitok z performancie Tomáša Procházku Večer, chvíle pred tým ako som vo FUGE spáchal samovraždu. Napriek online stvárneniu, ktoré beriem len ako „z núdze cnosť“, sa tu prenos naozaj podaril a napriek mučivému obsahu mu nechýbala ani katarzia.
Lucia Lejková:
Tento rok som videla žalostne málo divadla, no niečo mi pomohli dobehnúť septembrové Dotyky a spojenia. Práve tu ma nadchol Futbal aneb Bílý andel v pekle – trnavské divadlo totiž predviedlo, že lokálny kus pre lokálne publikum nemusí byť len klasika v miestnom nárečí. Inscenácia priťahuje tých najsviatočnejších divákov a má čo ponúknuť aj tým náročnejším, bez ohľadu na to, či ne/fandia alebo ne/pochádzajú z Trnavy. Na pozadí futbalovej kauzy z 90. rokov totiž rozpráva omnoho univerzálnejší príbeh. Možno by sme mohli začať odovzdávať cenu za prácu s publikom alebo dramaturgický počin?
Z tohtoročných zážitkov odporúčam tiež: dokument Nová šichta (videla som vďaka festivalu Jeden svet) – osobitne, ak podliehate dojmu, že ste zvíťazili nad vlastnými predsudkami a sklonu ku škatuľkovaniu ľudí; Festival Tehláreň v Liptovskom Mikuláši; inscenáciu GundR od Wariot Ideal (videla som vďaka Nu Dance Fest) a prirodzene zápisky z CykloKulTúry Mareka Adamova.
Jakub Molnár:
Tento rok ma inšpirovalo hneď niekoľko podujatí. Namiesto popremiérového chlebíčka som okúsil vlastný pot pri stavbe komunitnej záhrady v rámci festivalu súčasného divadla a umenia UM UM v Starej Ľubovni (tento rok bol zameraný na klimatickú krízu). A namiesto pomerne strohej nádielky predstavení som sa na Dotykoch a spojeniach tešil zo série debát o potrebe reformy divadla. Niežeby som sa vyhýbal javiskovému umeniu zámerne. Cítim však, že sme sa stále nepoučili a našu divadelnú sieť sme zahltili nadprodukciou inscenácií, ktorých cieľom bolo často dohnať zameškané a vyčerpať nedofinancované ako monštruózna žaba na grantovom prameni. Častým cieľom bolo uchovať aspoň status quo a vďaka veľkému nasadeniu organizátorov sa to podarilo napríklad Zámockým hrám zvolenským, Kremnickým gagom či Novej dráme. Aké hromadné podujatia však prežijú po pandémii? Malé? Veľké? Renomované? Lokálne? Interiérové? Openairové? Fajnšmekerské? Turistické? Monotematické? Súťažné? S pêle-mêle dramaturgiou? Som rád, že rok 2021 priniesol aj tieto podnety.
Diana Pavlačková:
Teším sa najmä, že sa konečne uskutočnila väčšina našich festivalov. Za obzvlášť zaujímavú vnímam najmä prítomnosť Sphéry v Novej synagóge počas Kiosku, ktorá výrazne a z môjho pohľadu pozitívne ovplyvnila program tohto ročníka. S obdivom tiež sledujem, ako sa aj v týchto podmienkach naše divadlá a nezávislé zoskupenia nielen nevzdávajú, ale hľadajú možnosti, ako ďalej tvoriť a dokonca sa kvalitatívne posúvať. Situácia ohľadom hracích priestorov pre nezriaďovanú kultúru je stále mizerná, no snaha tvorivých tímov hľadať náhrady a ich kreatívny prístup k nedivadelným budovám sú obdivuhodné. Preto sa veľmi teším zo vzniku nového priestoru P⁕AKT na Pionierskej. Inak práve tu som v rámci Drama Queer konečne videla PiNKBUS a v týchto časoch to bol veľmi potrebný ostrov slobody a smiechu.
Michaela Pašteková:
Mám pocit, že posledné dva roky sa zvláštne zliali do seba. Opäť sme sa uplynulých dvanásť mesiacov tešili najmä z toho, že sme sa vôbec dokázali naživo stretnúť v divadlách a na festivaloch. Každopádne, vyťahujem pár mojich diváckych zážitkov: 12-hodinová WIP šichta Slavkovskej, Piktorovej a Hodoňa na Stanici Žilina-Záriečie cez livestream na Youtube kládla otázku, či je umenie prácou. Veľmi som si užila detský program na festivale Dotyky a spojenia – či už to bol Tajomný maják, Kocúr v čižmách, alebo Neviditeľní, fascinovalo ma sledovať reakcie detí na to, čo sa dialo na javisku. Kiež by sme všetci boli takýmito divákmi! Oceňujem vznik projektu Divadlo v ére antropocénu v kurátorskej koncepcii Mila Jurániho a čítať odporúčam aj časopis CEDIT Centra experimentálního divadla.
Miro Zwiefelhofer:
Zriaďované súbory
Najsilnejší a remeselne najkomplexnejší zážitok: D1 (pracovný názov), SKD Martin.
Inscenácie s najväčším množstvom podnetov na diskusiu (vrátane tej, či vlastne spadá do roku 2021): Borodáč alebo Tri sestry, ŠD Košice.
Najviac nedocenená inscenácia: Kým nastane ticho, DAB Nitra.
Nezávislá scéna
Prekvapenie roka: Zmena charakteru tvorby Dezorzovho lútkového divadla v súvislosti s inscenáciou Dukla, údolie smrti.
Happeningový zážitok roka: Popoludnie kultúry a športu (Nu Dance Fest).
Sklamanie roka: Absencia projektov, v ktorých divadelníci viac využili špecifiká online prostredia a nesnažili sa o nemožné, teda preniesť divadlo do online priestoru.
Zahraničie
Zážitok roka: Pandemická/exteriérová forma festivalu Santarcangelo festival (ITA).
Najlepšie fungujúce prepojenie výskumu, konceptu a emocionálnej sily javiskového tvaru: Ballad, Lenio Kaklea/abd (FRA/GRE).
Fail roka: Celá propagandistická sága o tom, ako priamo V. V. Putin udelil Alvisovi Hermanisovi výnimku zo zákazu vstupu do Ruskej federácie, aby v moskovskom Divadle národov mohol naštudovať inscenáciu Gorbačov, ktorá je síce remeselne dokonalá, no prináša aj štedrú dávku postsovietskeho resentimentu.
Naznačenie cesty, ako sa prispôsobiť online-u: Očitý svědek, ND Praha (CZE).
Dária F. Fehérová:
Všetci sme dúfali, že sa z pandémie vylížeme rýchlo a všetko sa v novej sezóne vráti do starých koľají. Nestalo sa tak a ja ďakujem divadlám a tvorcom, že už sú pripravení a robia všetko pre to, aby divadlo ostalo v našich životoch. Mám pocit, že s deťmi sme videli všetky divadelné záznamy rozprávok, ktoré naše divadlá vypustili, takže sa teším, že konečne aj na Slovensku funguje platforma Dramox – okrem slovenských inscenácií si určite pozriem napríklad Labutie jazero z Nórskeho národného baletu. Veľkým bonusom pre mňa je, keď divadlá hrajú online v priamom prenose. Herci vynaložia skutočnú námahu kvôli ľuďom, ktorí si doma zapnú počítač či televízor na online stream. Aspoň trochu mi to supluje pocit, že naozaj sedím na predstavení, prežívam také malé „hic et nunc“. Samozrejme, že najviac si želám ísť do divadla a stretnúť sa tam s ľuďmi, mať z toho spoločenskú udalosť. Také boli tohtoročné Dotyky a spojenia – dobré divadlo, diskusie aj stretnutia.
Z premiér v novej sezóne ma „rozšróboval“ Lazarus (Divadlo Aréna). Opäť na mňa zapôsobil seriál Narcos. Z Pabla Escobara som pred rokom mala nočné mory, násilie, bohorovnosť a zmysel pre pokrivenú spravodlivosť v Narcos Mexico mi pripomenuli, že si žijem v spokojnej bubline a nemôžem sa sebaľútostne utápať v tom, že nemôžem ísť so susedkou na kávu. Na záver roka ma potešili denníkové zápisky Milana Lasicu V krátkosti. Jeho trefné pozorovania a sarkastické komentáre zachytené na papieri sú nesmrteľné. Spomínam si, že keď sa mu na hodine Autorského seminára na VŠMU páčila jedna moja poviedka tak, že sa nahlas zasmial, slávnostne som ju pri nedeľnom obede čítala celej rodine. Teším sa z mála, dúfam vo viac.
Marek Godovič:
Ako kritika ma potešilo, že som na jeseň navštívil aspoň niektoré divadelné či tanečné festivaly. Teší ma aktivita nezávislých divadiel okolo Zváračáku a Telocvične. Dúfam, že podobne sa vyvinie situácia aj okolo Stoky, ktorá svoju tridsaťročnicu musela osláviť bez priestoru. Rovnako ma teší, že aj v období pandémie vzniklo v širšom či užšom okruhu kandidátov na Európske hlavné mesto kultúry niekoľko životaschopných projektov. Ako pôvodom Hlohovčanovi mi môže byť ľúto, že do finále Hlohovec neprešiel, ale vo finálovej trojke sa ocitli mestá, ku ktorým mám pracovné či emočné väzby, tak som určite spokojný. Len škoda, že sa o projektoch neviedla omnoho širšia diskusia, ktorá by okrem fanúšikovania rôznym mestám priniesla aj trochu zanalyzovania projektov. Čo ma vôbec neteší, že lockdown sa stáva normou. Nielen ten fyzický, ale aj vnútorný, skrytý, ktorý nahlodáva a zneisťuje, či to všetko má ešte zmysel.
Barbora Forkovičová:
Rok 2021 si pamätám ako rad nečakaných rozbehov a zabrzdení striedajúcich sa v takom tempe, že divadelné premiéry a udalosti už ani neviem správne chronologicky zaradiť. Vyberám preto náhodne: Roľa Divadla NUDE bola jedinečná, krásna aj chladne nekompromisná ako vietor v Čunove. Vtip a irónia D1 (pracovný názov) v SKD Martin mi dala nádej, že Slovensko si síce svojsky a vo vlastnom tempe, no predsa len hľadá cestu vpred, Lásky shock! Divadla z Pasáže ma zasa opantal netradične poňatou choreografiou a nadupanou hudbou. Určite toho bolo viac, ale bilancovať som sa – asi aj z presvedčenia – ešte stále nenaučila. Z mimodivadelných udalostí ma aj tento rok potešil letný knižný BRaK a u susedov výstava Toyen: Snící rebelka v Národní galerii Praha.
Martin Bujna, projektový manažér MLOKi:
Tento rok ma z malého počtu predstavení, ktoré som videl, najviac zaujala hosťovačka inscenácie GundR českých Warrior Ideal na Nu dance feste. Tvorcovia dokázali verne sprostredkovať atmosféru vášne aj kontroverzie spojené s príbehom Reinholda Messnera, najslávnejšieho horolezca.
Marek Adamov absolvoval CykloKulTúru. Takmer kompletný sprievodca po kultúrnych centrách má pre mňa sladkokyslú príchuť. Zhrnutím totiž je, že nezávislá kultúra stále živorí a pracuje v provizóriu. Deje sa tak napriek snahe jednotlivcov, často vedúcej až k ich hroziacemu (či faktickému) vyhoreniu. O nevyhnutnom vystúpení z kolotoča hovoria aj Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta z Banskej St a nice. Adamov navyše rezignovane dodáva, že za dvadsať rokov práce sa nepodarilo zmeniť takmer nič a kultúra je stále na okraji.
