MLOKi

Zabudnúť na dospelosť a nájsť neviditeľné

Počas site-specific predstavenia Bratislavského bábkového divadla som kráčala tmavou záhradou Slovenského národného múzea v Martine a pýtala sa samej seba, prečo by dospelý nemohol mať plnohodnotný zážitok z tvorby pre deti. Robíme príliš veľké rozdiely v tom, čo je divadlo pre deti a čo pre dospelých. V každej téme, v každom príbehu sa predsa dá nájsť niečo pre celú vekovú škálu divákov. Program pre mladé publikum martinského festivalu Dotyky a spojenia však dokázal, že takéto delenie nás môže pripraviť nielen o zážitky, ale aj o možnosť rozvíjať svoju fantáziu a tešiť sa z maličkostí.

Leitmotívom detského programu sa stala neviditeľnosť. Tí neviditeľní, tie neviditeľné, ale aj to neviditeľné, čo nám ponúka svet. V inscenácii Neviditeľní Bratislavského bábkového divadla sme sa vďaka precíznej práci s objektmi i vďaka hravosti a chytľavej hudobnej zložke preniesli do sveta elfov, permoníkov, drakov, lochnesky a yetiho. Inscenácia nehľadala ťaživé témy ani sa nepokúšala nikoho meniť či ukazovať jeho chyby. Bola to hra so slovom, farbami, hudbou a s rôznymi objektami, z ktorých herci dokázali vytvoriť bábky. Neviditeľnosť, ale aj schopnosť využiť čokoľvek na vytvorenie bábky, tematizovala aj inscenácia Záhrada nikdy nespí, ktorú BBD naštudovalo v exteriéroch vedľa svojho dočasného sídla v bratislavskom Istropolise. Pre festival Dotyky a spojenia ju preniesli do záhrady Slovenského národného múzea. Herci animovali bábky vytvorené z prírodných materiálov a ich prezentácia vo večernej záhrade sa stala dobrodružstvom pre malých aj veľkých. Neviditeľnosť sa tu prejavovala nielen v tom, že všade okolo, okrem miest, kam dopadal lúč svetiel z baterky, bola tma, ale aj v tom, že bábky znázorňovali a priblížili svet zvierat, ktoré bežne nevidíme.

Pri inscenáciách Bratislavského bábkového divadla bola dôležitá hravosť, radosť z toho, na čo sa pozeráme. A to platí aj pre ďalšiu z inscenácií detského programu, Číru radosť banskobystrického Divadla Štúdia tanca. Choreografia, scénografia aj hudba Čírej radosti naozaj zodpovedali svojmu názvu, bola radosť dívať sa na usmiatych tanečníkov – dospelých aj deti, ako si užívajú spoločne strávený čas na javisku. Práve tu sa ukázalo, že aj dospelí sa občas túžia bezstarostne hrať. Na javisku vzniklo veľké ihrisko s preliezkami a trampolínou, ale aj drevenou stavebnicou, na ktorom sa zahrali a zabavili aj starší tanečníci. To je postoj, ktorým by sme v uvažovaní (nielen) o divadle mali inšpirovať. Všetci predsa tú túžbu v sebe máme, ale ostáva neviditeľná, skrývame ju, pretože to upätý svet od nás žiada. Číra radosť nás upozornila, že je jedno, v akom veku práve sme, vždy sa potrebujeme tešiť len tak, usmievať len tak, skákať, kričať, tancovať len tak.

Tajomný maják z Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici priniesol iný druh neviditeľnosti, či doslova nevidenia – slepoty. V tejto najmä zvukovo pôsobivej inscenácii (vďaka hudobnému sprievodu vytváranému priamo na javisku) sa objavilo viacero závažných tém, za všetky spomeniem nebezpečenstvo stretávania sa s neznámymi ľuďmi. To, čo prerazilo, bola téma nezvládania rodičovstva v pubertálnom veku detí zosobnená v postave matky hlavnej hrdinky. Nepočúvala svoje dieťa, nesnažila sa mu porozumieť, bola akoby slepá k potrebám svojej dcéry a práve tam začali všetky ostatné problémy. A ten neviditeľný maják, ktorý deti s neznámym po celý čas hľadali, ich možno lákal práve kvôli tomu, že chceli niečomu zabudnutému dať šancu sa ukázať. Naproti tomu v inscenácii Proti prúdu zoskupenia Elenky z Mudroňky (pri ZUŠ na ulici Pavla Mudroňa v Martine) sme videli oddané rodičovstvo, lásku Eleny Maróthy-Šoltésovej k jej deťom, načúvanie a inšpirovanie sa detskými dušami. V divadle pre mladé publikum je vždy dôležité najmä dieťa ako cieľová skupina. Pri Tajomnom majáku Proti prúdu rezonovalo práve to – v prvom prípade sa tvorcovia snažili mládeži tlmočiť určitú hrozbu, v tom druhom potrebu lásky, dôležitosť rodiny, ale aj historickú osobnosť pútavým spôsobom.

Kritické myslenie ako kľúčovú oblasť vzdelávania a výchovy mládeže podporila aj inscenácia nitrianskeho Nového divadla Kocúr v čižmách. Rozdiel bol v tom, že v predošlých prípadoch šlo o diela s vážnymi témami. V prípade Kocúra to síce boli vážne témy – žgrlošstvo, pokrytectvo, klamstvo, krutosť – no prezentované komickými prostriedkami. Inscenácia s detským divákom interagovala a ponúkala aj zaujímavé efekty, napríklad nafukovacieho obra, či hyperbolizované rekvizity v podobe makiet s vyobrazením kocúrových túžob. To, či je to dobrý spôsob, ako deťom niečo vysvetliť, ostáva otázkou. Isté však je, že tvorcovia skĺbili didaktickosť s humorom.

Nie je zvykom, aby bola súčasťou programu pre deti opera. V tomto ročníku festivalu sa tak stalo. Spolu so študentmi martinských stredných škôl sme jedno ráno sledovali inscenáciu Denník Anny Frankovej Operného štúdia Slovenského národného divadla. Aj tu sa objavovala neviditeľnosť – Anna, trinásťročné dievča skrývajúce sa pred nacistami, bolo pred vonkajším svetom neviditeľné, no predsa túžilo po pozornosti. Anna túžila, aby si niekto vypočul jej príbeh. Inscenácia mala pútavú scénu (rámy predstavujúce povalu, ktoré po sklopení vytvorili tvar židovskej hviezdy), vďaka ktorej vznikol pocit stiesnenosti Anninho úkrytu. Spolu s účinkujúcou baletkou tak na prvý pohľad jednoduchá inscenácia pôsobila vizuálne silným dojmom, ktorý, samozrejme, umocňovala hudba. Rozsiahly dramaturgický úvod režiséra Mareka Mokoša však nechal vo vnímaní celej inscenácie silnú stopu a bolo ťažké dívať sa na ňu bez nánosu myšlienok, o ktorých rozprával. Neustále hľadanie zmyslu v slovách opernej speváčky divákov napokon ochudobnilo o emocionálne silný zážitok. Tento rok sme sa na Dotykoch a spojeniach spolu s deťmi báli, učili, premýšľali sme, ale aj len tak sa smiali a tešili sa zo života. Program bol vyvážený vo všetkých smeroch – priniesol dôležité témy spracované prístupným spôsobom, no ponúkol aj radosť z bytia, pátranie po tajomstvách a zákutiach sveta a príjemný odpočinok od ťaživej každodennosti. Zároveň sme sa presvedčili, že my všetci, aj tí najdospelejší dospelí, máme právo občas premýšľať ako deti a najmä tešiť sa ako deti.