MLOKi

Umenie sa nedá zakázať

Swing ako prejav slobody a nonkonformnosti sa v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia udomácnil medzi mladými ľuďmi ako životný štýl spojený s divokou hudbou a tancom, obliekaním podľa amerického vzoru (dlhé kabáty, klobúky, dáždnik), výrazným líčením u žien (červený rúž, lak na nechty). A hoci sa swingári (pozor, nemýliť si so swingermi!) snažili ostať apolitickí, ich existencia pokračujúca počas prehlbujúceho sa nacizmu bola znakom odklonu či túžbou nebyť v spojení s jednotvárnosťou a rovnakosťou vojenských čias.

Názov inscenácie Swing Heil! v sebe spája dynamiku jednej džezovej frakcie a statiku nacistického pozdravu. Swing znie takmer ako Sieg, a preto „Swing Heil!“ zdravili swing kids či Swingjugend (v Rakúsku Schlurfs) ironicky na protest proti uniformnosti Hitlerovej mládeže.

Koprodukčná inscenácia Divadla Pôtoň a Horáckeho divadla Jihlava vychádza z knihy Petra Kouru Swingaři a potápky v protektorátní moci, ktorá sa zaoberá českou mestskou subkultúrou swing kids. Autori libreta Iveta Ditte Jurčová a Michal Ditte sa rozhodli absurdnosť doby demonštrovať prostredníctvom príbehov dvoch jedincov. Nina Jirsíková (vlastným menom Anna) bola všestranná umelkyňa, okrem iného bola súčasťou tanečnej skupiny Jenčíkovy Girls, ktorá účinkovala v inscenáciách Voskovca a Wericha v avantgardnom Osvobozenom divadle. Úzko spolupracovala s pražským divadlom D 34 a režisérom E. F. Burianom. Jej libreto Pohádka o tanci – o kráľovstve, v ktorom bolo zakázané tancovať, anticipovalo zákaz tanca v Čechách v roku 1941 a bolo dôvodom, prečo Nina Jirsíková skončila v koncentračnom tábore Ravensbrück. Tábor prežila paradoxne vďaka tomu, že tam tancovala a bola umelecky činná.

Menej nápadnou hrdinkou inscenácie je Anna Goldsteiner, ktorá žila v malom rakúskom mestečku Pulkau. V jej byte sa viac ako rok stretávali mladí vyznávači swingu a džezu, medzi ktorých patril aj jej syn. Obyvatelia mestečka ich udali, Annu zatklo gestapo, obvinili ju z velezrady a protištátnej činnosti a v roku 1944 bola demonštratívne popravená sťatím hlavy. Ako memento tohto absurdného činu sa ženská hlava v inscenácii objavuje vo viacerých výstupoch v podobe objektu či svietením, ktoré „odreže“ performerke zvyšok tela.

Režisérka Iveta Ditte Jurčová má zmysel pre postupné budovanie pointy svojich inscenácií, prechádza od jemnej irónie k absurdnosti monštruóznych rozmerov. Metafory vytvorené na javisku najprv pobavia, ale tento ľahký úsmev mrzne v obludný úškľabok. Ditte Jurčovej sa to darí využívaním kontrastov, napríklad rýchlej hudby a pomalého pohybu, no nie sú to náhodne vytvorené akcie, herci/tanečníci systematicky vďaka precíznej režisérskej práci gradujú vnútorné napätie výstupov do bodu, v ktorom publiku prebehnú zimomriavky po tele. Napríklad svet slobodného pohybu, ktorý reprezentuje učiteľ tanca v teplákoch a ponožkách (Tom Rychetský), sa stretáva so svetom ostrých gest a nalinkovaných pochodových krokov nácka/muža v bombere a martenskách. Mladík s vyholenou hlavou sa úprimne zaujíma o hodinu tanca a snaží sa napodobňovať ladné pohyby lektora, ale je obmedzený oblečením, obuvou, zrejme aj zmýšľaním. Trápnu situáciu, ktorá vznikne pri rozcvičke, keď muž zostane stáť s vystretou pravicou, vyrieši lektor tým, že mu do nej capne na znak „highfive“. Vrcholom inscenácie je výstup, v ktorom si mladý muž natlačí do úst a požuje všetky letáky s poéziou. Vytrvalo čaká na ďalší a ďalší hárok s veršom, aby zabránil ich šíreniu. Čím viac papiera má v ústach, tým je jeho artikulácia horšia, a hoci sa nevzdáva a konzumuje verše ďalej, evidentne je mu z nich už nevoľno. Stačí len vydržať a aj najväčšia dutá hlava sa umením naplní a vyvrhne ho späť v plnej sile.

Swing Heil! možno označiť za typické postdramatické divadlo. Inscenácia je dekonštruovaná na jednotlivé prvky, funguje v nej samostatne zvuk či obraz. Nie je lineárna v deji ani v čase – oboje existuje len ako isté ohraničenie rozprávania, no pohybujeme sa v dvoch príbehoch voľne ktorýmkoľvek smerom, s použitím dokumentárnych materiálov a hereckého odstupu. Každý výstup obsahuje niekoľko vrstiev, ktoré sa dajú pomenovať, a zároveň ostáva otvorený individuálnej interpretácii diváka. Napríklad tanečnicu Ninu, ktorá má nasadenú psiu hlavu, dotlačí nácko na scénu v tesnej klietke a dáva jej príkazy. Pes zatvorený v klietke nespolupracuje, pokyny muža sú prísne a rázne, slová ako sadni, ľahni strácajú artikulovanosť a stávajú sa z nich len hlasný štekot. Jeho snaha komunikovať s tvrdohlavým zvieraťom je aj smiešna. Muž ale sám začne poslúchať svoje príkazy, výstup pripomína koncentračný tábor s väzňami, ku ktorým sa správajú ako k psom, no gestapáci sú takisto len trénované zvieratá.

Vizuál inscenácie vytvára svoj vlastný príbeh – na pozadí je stena či nástenka, ktorá sa zapĺňa slovami, obrázkami, kostýmami a rekvizita jedného z posledných výstupov – päť obrovských kociek ľadu sa stane súčasťou výstavy, ktorá zostane po predstavení na javisku prístupná pre divákov. Akoby herci na chvíľu oživili, rozpohybovali výstavné exponáty, ktoré inak potichu stoja a pripomínajú minulosť. Vľavo je stôl s lampou a gramofón, stanovište pre herečku, ktorá hovorí o Anne, môže to byť časť jej domácnosti, no aj pracovňa performerky, ktorá pred našimi očami berie do rúk artefakty, platne, skúma ich a vytvára s ich pomocou zvuky. Farebne prevláda fádna šedo-hnedá a jednoduché strihy, výnimkou sú výrazné farby ako červený rúž, ktorý bol súčasťou príslušnosti k swing kids.

Okrem silnej výtvarnej koncepcie inscenácii dominuje zvuk – v prvom rade praskajúcej platne (šumenie reproduktora, ale aj skutočné praskanie vytvorené lámaním a iným nivočením platní), slovo zvýraznené mikrofónom, písanie a vyškrabkávanie fotografií na nástenku. Naratív patrí Anne/matke (Ela Lehotská) a Nine/tanečnici (Denisa Musilová), ich prítomnosť na javisku sa však prelína s mužskými performermi. Tí stvárňujú viac postáv, sú súčasťou zvukového a výtvarného obrazu, ktorý sa pred divákmi vytvára. Prichádza aj k vzájomnej interakcii, ale prítomnosť účinkujúcich na javisku je zväčša v atmosfére monologickej osamelosti.

Želala by som si, aby moje prvé postcovidové predstavenie bolo veselšie, oslavujúce život, ľudský um, schopnosť prežiť za každú cenu. No nepoučiteľné ľudstvo vždy nájde spôsob, ako ísť proti sebe. A podstata zla je napokon tiež rovnaká – snaha o uniformitu, rovnakosť, potlačenie individuality, farieb, výnimočnosti. Manipulácia násilím a strachom. Preto sú tieto príbehy, vždy nové a ďalšie vylovené z našej histórie, dôležité.


Koprodukčný medzinárodný projekt Divadla Pôtoň a Horáckého divadla Jihlava zaostruje pozornosť na subkultúru vyznavačov jazzu a swingu, ktorá stála v období druhej svetovej vojny v opozite voči totalitnému nacistickému režimu.

Libreto: Michal Ditte, Iveta Ditte Jurčová
Réžia: Iveta Ditte Jurčová
Výtvarný koncept: Iveta Ditte Jurčová, Katarína Caková
Dramaturgia: Marek Godovič
Hudba: Ivan Acher
Sound dizajn: Milan Slama
Light dizajn: Michal Ditte
Pohybová spolupráca: Tom Rychetský, Denisa Musilová
Výroba objektov a bábok: Katarína Caková
Projektový manažment: Monika Škojcová, Michal Ditte

Účinkujú: Ela Lehotská, Denisa Musilová, Tom Rychetský, Filip Jekkel

Online premiéra: 26. 4. 2021