Lenka DzadíkováČo bolo impulzom na uskutočnenie tejto CykloKulTúry?
Impulzom bola dlhoročná chuť niekam vyraziť a pandémia, ktorá prerušila niektoré pracovné povinnosti, a tým mi to umožnila. Rovnako aj štipendium od Fondu na podporu umenia. Pôvodne to bol tiež trochu vtip. Napísal som tam, že: „Ak mi dáte štipendium, budem mať za čo žiť, výmenou za to prebicyklujem všetky kultúrne centrá a umeleckým výstupom bude storytelling.“ Vtip sa však premenil na pravdu. Rozprávam príbehy kultúrnych centier.
Ľudia to robievajú, obzvlášť v strednom veku – vyrazia na púť. Kultúra sa mi stala dobrou zámienkou, mohol som to nazvať služobnou cestou a tak mi tento nápad prešiel aj doma. Je to v niečom veľmi jednoduchý spôsob života, každý deň necháš všetko za sebou a ideš ďalej. Zaujímavé je aj to, ako sa k tebe ľudia správajú. V rozhovoroch je často veľká intimita. Tým, že za krátko odchádzaš, povedia ti aj to, čo by ti inak nepovedali. Chápem, že sa v tom veľa ľudí „stratí“. Porozumel som kamarátom, ktorí sú už niekoľko rokov na cestách a nevracajú sa. Ale nemôžem povedať, že by to bol oddychový mesiac. Každý deň som si musel dávať budík, aby som stihol napísať príspevok na Facebook a čo najskôr vyrazil na cestu.
Pôvodný plán si menil za pochodu (respektíve „za jazdy“). Niekoľko zastávok si pridal. Musel si nejaké aj vynechať?
Pôvodný plán bol obísť iba centrá združené v sieti Anténa, no začali sa ozývať ľudia z ďalších, a následne som aj ja hľadal nové tipy. Zaujímavá bola doba, v ktorej sa to dialo. Keď za normálnych okolností ideš do kultúrneho centra, tak sa tam niečo deje, je tam festival a podobne. Nemáš čas sa tam rozprávať s ľuďmi, ktorí ho prevádzkujú. Vďaka odstávke činnosti spôsobenej „koronou“ som mal možnosť byť v nich sám, len s ľuďmi, čo tam pracujú. A to bolo pre mňa nové, pretože väčšinu z tých miest som už pred tým navštívil a poznal. Prebrali sme všetko, súkromie aj prácu.
Vynechal som „ďaleký východ“. Jednak som v Michalovciach a Humennom nič nenašiel a ak by som aj našiel, boli by to malé projekty. Zámerne som vynechal Koniareň – priestor pre súčasné umenie v Trebišove, lebo všetci odtiaľ boli služobne v zahraničí. A spätne som zistil, že som zabudol na Artesku v Detve.
Sú aj regióny, kde nič nie je. Je to taká populárna veta spojená s východným Slovenskom, ale na severozápade (Kysuce a Orava) a na juhu Slovenska nie je nič, čo sa týka kultúrnych centier. Nesúvisí to však s regiónmi, ale s ľuďmi. Nenašiel sa tam človek, ktorý by to prevádzkoval. Ale i tak je slovenská sieť kultúrnych centier neuveriteľne hustá. To je v rámci Európy unikát.
Keď som sa vrátil, tak mi došlo, že som si mohol pozrieť žiadosti z kategórie Malé kultúrne centrá na FPU a nájsť všetkých podľa toho. Sú tam podporené aj kultúrne centrá, ktoré ani neexistujú…
Napokon si sa zastavil v päťdesiatich bodoch kultúry. Dajú sa tieto miesta typovo rozdeliť napríklad na hudobné kluby, galérie, coworkingy? Na existujúce s pomocou samosprávy alebo naopak, aj napriek jej nepriazni?
Je to pluralitné. Niektoré centrá by sme mohli zaradiť naraz do troch kategórií. Neexistuje ani jedno, kde by bola prevažujúca jediná funkcia. Možno pri rezidenciách by sa to rozdeliť dalo. Napríklad Pôtoň hostí viac rezidencií z oblasti divadla a Banská St a nica z výtvarného umenia.
Pre kultúrne centrum je veľmi dôležitý neumelecký program. To je kľúčové – vytvorenie otvoreného nízkoprahového miesta. Nechodíš tam len vtedy, keď majú podujatie, ale keď sa potrebuješ s niekým pracovne stretnúť, požičať si vŕtačku, ísť na pivo, odložiť si bicykel, zorganizovať workshop alebo konferenciu… Kultúrne centrum je kombinácia kurátorovanej umeleckej reality, teda náročnejšieho programu, a otvorených komunitných aktivít. Kultúrne centrá spája silný kontakt so životom, vieme sa porozprávať s drevorubačmi, biznismenmi, mamičkami na materskej aj umelcami. V každom centre funguje niekoľko komunít a úlohou prevádzkovateľov je udržať medzi nimi rovnováhu.
Kde kultúrne centrá sídlia? Sú to historické budovy, ktoré aktivisti zachraňujú pred úplným rozpadom, nevyužívané priemyselné stavby, novodobé mestské budovy?
Je to rôzne, no zväčša ide o dostupné miesta. Nedá sa povedať, že by boli krásne a zaujímavé. Čo sa týka infraštruktúry, je to bieda. Nová synagóga v Žiline alebo Tabačka v Košiciach sú výnimka. Inde je dôležité to základné – či sa kúri a či tečie teplá voda. To je ale úloha samosprávy, aby boli priestory bezpečné a prívetivé. Druhou stranou mince je, že aj pri ľuďoch z kultúrnych centier chýba zanietenie pre samotné budovy. Ak je v tíme architekt alebo dizajnér, dokáže niečo presadiť. No taký človek často chýba a to je na tých priestoroch vidno. Ide sa z projektu do projektu, z festivalu do festivalu, všetka energia ide do programu a zabúda sa na to, že bez kvalitnej infraštruktúry sa dá ťažko napredovať. A to súvisí aj s divákmi. Ťažko ich prilákať do polorozpadnutej diery, kde nebudú mať ani základný komfort. To bolo v deväťdesiatych rokoch, že nik neriešil či je na akcii vécko. Veď dnes aj správy z Pohody začínajú informáciami o sprchách, keramických záchodoch, slnečníkoch a recyklovaní odpadov… FPU si svoju časť roboty robí dobre, vďaka nemu máme na honoráre umelcov. Ale samosprávy a ľudia z centier musia myslieť na infraštruktúru. Komfort divákov musí byť na úrovni 21. storočia.
Je v niektorom z miest až priveľa kultúrnych centier?
Nemôžem povedať, že priveľa. Ak je kultúrnych centier v meste viac, musia si nájsť profilovanie, nemôžu robiť všetci všetko. Prekvapil ma Prešov, v ktorom je päť miest, kde sa hrá živá hudba. Myslím si, že sa budú musieť nejako dohodnúť na koexistencii, lebo niekedy si „lezú do programu“.
Úplný fenomén je Banská Štiavnica. To si už vyžaduje vlastnú sociologickú štúdiu. Je tam najviac kultúrnych centier na meter štvorcový aj počet obyvateľov. To ale neznamená, že na ich programoch je veľká účasť. Z veľkej miery je ich produkcia spojená s návštevníkmi mesta, nie priamo so Štiavničanmi.
Okrem toho, že s tímom ďalších ľudí stojíš za projektom Stanice Žilina-Záriečie aj Novou synagógou, dlhodobo sleduješ aj činnosť iných centier. Veľa z nich už existuje viac ako desať rokov…
Áno, a je už vidieť aj istú dynamiku. Banská St a nica, ktorá rezidencie pre umelcov u nás dostala na vysokú úroveň, uvažuje, že ich už prestane robiť alebo ich bude robiť inak. Pretože rezidencie už dnes robí značná časť kultúrnych centier. Počas tejto tour som navštívil aj miesta, ktoré sú na začiatku – ešte k nim len príde prvý rezident, a miesta, ktoré druhý či tretíkrát redefinujú svoje poslanie, lebo to pôvodné už naplnili.
Kultúrne centrá nie sú inštitúcie, to sú ľudia. S každým novým človekom prichádza nová aktivita a veľa z nich starne spolu so zakladateľmi. Z niektorých mladých kolektívov už začínajú byť seniorské.
Dôležitou správou o nezávislej kultúre je, že nie je večná. Čo je dobré. Je prirodzené, že centrá zanikajú, že nezaberajú miesto ďalším. Medzi kamennými inštitúciami máme také, ktoré sú úplne zbytočné a len pre to, že sa stali súčasťou kultúrneho dedičstva, tak sú udržiavané pri živote, ale nevedia k sebe ten skutočný život dostať.
Aj Stanica Žilina-Záriečie je členom Antény – siete kultúrnych centier a organizácií, ktoré pôsobia v oblasti nezávislej kultúry a umenia. Aké je reálne prepojenie slovenských kultúrnych centier? Napríklad, ak príde zahraničný hosť, zahrá na viacerých miestach?
To je prvá predstava, ktorú ľudia pri networkoch majú. Keď sme vstupovali do Trans Europe Halles, tak sme si mysleli, že budeme zdieľať program. V skutočnosti je to oveľa viac o zdieľaní know-how. Druhým rozmerom je, že sme súčasťou väčšieho celku. Je to taká terapeutická skupina. Keď mám nejaký problém, je pravdepodobné, že už ho niekto mal a môžem sa na neho obrátiť. Je to platforma, v ktorej sa navzájom podporíme pri komunikácii so samosprávou, ministerstvom kultúry alebo FPU. No nie všetky centrá, ktoré som navštívil, sú v Anténe. Pri tých malých je dôvodom aj to, že je tam jeden človek, ktorý robí aj za barom, aj technika, aj dramaturgiu a nemá šancu vycestovať na nejaký networking.
Čo by zistila pani ministerka kultúry, keby šla na takúto služobnú cestu, akú si absolvoval ty?
Podľa mňa by ju to veľmi bavilo. Odporúčam to všetkým. Špeciálne tým, ktorí sa v politike, biznise či v akejkoľvek inej oblasti dostali už na istý level, aby si šli pozrieť, ako to vyzerá v reálnom svete. Prichádzajú k nám rôzne „smart“ riešenia, digitalizácie a podpora kreatívneho priemyslu, ale my tu máme miesta, kde musíte volať kuriča, aby spustil kotol na uhlie.
Táto cesta je super v tom, že človeka nabije energiou, sú to krásne príbehy a krásni ľudia. Ja som to ale zažil preto, že veľa z tých ľudí poznám a oni poznajú mňa. Ku mne boli úprimní, ukázali mi aj problémy, kdežto pred ministerkou, tak ako aj pred akoukoľvek inou oficiálnou návštevou, sa upratuje a ukazuje len to dobré.
Aký je tvoj názor na podporu vzniku siedmich kreatívnych centier za viac než sedemdesiat štyri miliónov eur? Ako spolu súvisia kultúrne centrá vznikajúce zdola a kreatívne centrá podporené ministerstvom kultúry?
Je to do neba volajúca blbosť. Vychádza to z nepochopenia toho, čo kultúra a kreatívny priemysel je. A možno je to aj naša vina, že to nevieme vysvetliť, no na druhej strane ani nikto veľmi nepočúva. Úradníci by chceli mať všetko pravidelné, zorganizované, v tabuľkách, ale život nie je v Exceli.
Bolo by to možno okej v Anglicku alebo Holandsku, kde si deväťdesiat percent populácie prešlo v živote niečím kreatívnym a kde rozdiel v rozhľade medzi politikmi a ľuďmi v kultúre nie je taký veľký. Jediným zmyslom kreatívnych centier u nás je míňanie eurofondov. Musia sa tam vytvoriť pracovné miesta, z umelcov fungujúcich ako SZČO urobiť zamestnancov, ktorí by tam chodili. Umelci presne takéto niečo potrebujú, ale takto nie. Je tu taká veľká dávka byrokracie, neslobody a záťaže z vyúčtovávania eurofondov, že mám pochybnosť, či sa tam niekto prihlási. Navyše, ideme robiť takýto veľký projekt, ale nevieme pracovať s menšou mierkou. V Bardejove by v Bašte vzniklo za pol milióna sedem poschodí kultúry. V niektorých mestách chýba na zásadné zlepšenie tamojšieho centra päťdesiat – stotisíc eur. Len tie peniaze nesmú byť viazané na 3D tlačiareň a dvoch pracovníkov, ktorí na nej budú robiť. Keď niekto potrebuje vécko, treba ho kúpiť… Môže sa stať zázrak. Vidíme to teraz v Bratislave, keď sa Matúšovi Vallovi podarilo dostať do samosprávy tých správnych ľudí. Ale to sa pravdepodobne nepodarí v prípade všetkých siedmich kreatívnych centier. Držím im palce, aby tam tých ľudí dostali.
Pre nezávislú kultúru to bude znamenať, že nás budú do tých centier lanáriť alebo povedia: „Veď sme vyrobili kultúrne centrum, prečo tam nie ste, prečo ste stále v tých vašich hangároch?“ Z dlhodobého hľadiska to možno dopadne dobre, ale z krátkodobého to bude katastrofa. Podobne ako s košickým Európskym hlavným mestom kultúry.
