Čo vykopeme na rodičovskej roli

Tvorkyne aj diváci vedia, že na to, či sa predstavenie vydarí, nebude mať vplyv iba pripravenosť a koncentrácia tvorivého tímu, ale aj vis maior – počasie a príroda. Komáre v lete našťastie neboli premnožené ako vlani, ale použitie repelentu organizátorky odporúčali. Kontrast rurálneho prostredia s očakávaním divadelnej udalosti, spravidla mestského typu zážitku, vyvoláva špecifické napätie. Ľudia, ktorí pred predstavením posedávajú na dekách či niekoľkých stoličkách okolo vymedzeného pásu pôdy, nepôsobia ako diváci, skôr budia dojem komunity, ktorá sa dôverne pozná a je na spoločnom výlete. Keď sa napokon odkiaľsi vynoria štyri ženy a postupne sa v svetlých „etno“ šatách blížia k nám, zrazu nadobúdame pocit, že nie sme účastníkmi a účastníčkami predstavenia, ale akéhosi dávneho prechodového rituálu, tradičného vzývania božstiev plodnosti a úrody, vyvolávania duchov predkov.

Znie to ako úlet určený nanajvýš spolku moderných „hipíkov“, no publikum na premiére bolo pestré, skôr mestské, a napriek tomu zaujaté dianím na „javisku“. Do nového projektu si stabilné členky NUDE Lýdia Ondrušová a Veronika Malgot ako performerky prizvali herečku-režisérku Janu Bučka a tanečnicu-choreografku Libušu Bachratú. Nové energie sa preplietli s tými, ktoré fanúšikovia zoskupenia už dobre poznajú – obe aktérky vniesli do projektu trochu iné, pokojnejšie, menej expresívne vyžarovanie. Ich uzemnené, harmonizujúce pôsobenie vyvážilo hlučný a divoký, miestami až histriónsky temperament Veroniky Malgot a Lýdie Ondrušovej (hovorím to bez toho, že by som chcela jeden alebo druhý pól uprednostniť, naopak). Cítiť to aj v mizanscénach a konaní aktérok – napríklad výjav, v ktorom Libuša Bachratá ťahá za sebou po poli dlhú sukňu a v nej náklad zeminy symbolizujúci všetku ťarchu údelu ženy, ale aj všetku záťaž rodinných vplyvov, prebieha v pokojnom, priam meditatívnom tempe. Naproti tomu v scéne, keď medzi performerkami dochádza k hádke, sa ukáže výbušnosť Veroniky Malgot, ale aj Lýdie Ondrušovej. Kým Bučka sa ich snaží všetky opätovne spojiť pomocou klbka vlny, Ondrušová sa od tohto „sesterstva“ dokonca na chvíľu úplne odpojí – konským poklusom utečie ďalej do poľa.

Inscenácia, ako v minulosti viaceré z repertoáru NUDE, čerpá z vlastného obnaženého bytia každej z tvorkýň. Ich prehovory sú spomienkami na detstvo, na vzťah s rodičmi a prarodičmi. Témou je dedičnosť, všetko, čo sa nám chtiac či nechtiac vrýva pod kožu a do hláv pôsobením prostredia, do ktorého sa rodíme, v ktorom dospievame, sme vychovávaní a vychovávané. Cieľom je, zdá sa, pochopiť, z akých koreňov vyrastáme, čo a prečo nás determinuje, ale tiež vyrovnať sa s rolami, ktoré sú nám dané prostým faktom, že sme sa niekomu niekde narodili. Tvorkyne striedajú rôzne póly rozprávania – od opakovania rodičovských výchovných stereotypov (vyzeráš ako bezdomovec; nespievaj; si čisto ako otec; primaľuj sa trochu) po nostalgické spomienky na detstvo na dedine či na rodičov, ktorí sa už pominuli. Vedú pomyselné polemiky s príbuznými (rodičia sa boja liberálov), pátrajú vo svojich rodokmeňoch a tiež analyzujú vlastné vzťahy v zrkadle rodinných väzieb (ja som si zobrala nižšieho muža, aj dedo je od babky nižší).

Toto skúmanie niekedy prináša náhodne objavené podobnosti naznačujúce až transcendentálnu rovinu dedičnosti. Inscenácia nám dokazuje, že rodinné putá sú naozaj pevným väzivom, ktoré napriek konfliktom či traumám nepretrhnú vonkajšie okolnosti. Zároveň však každá z performeriek reprezentuje silnú individualitu, ktorá v spleti týchto väzieb hľadá svoju vlastnú pozíciu, neraz aj v opozícii voči tomu, čo jej bolo vštepované a odovzdávané ako rodinné striebro či zdanlivo nemenný poriadok vecí.  

Popri monológoch žien, zriedkavejšie ich dialógoch, je najsilnejším aktérom inscenácie atmosféra. Živá inštrumentálna hudba s občasnými vokálnymi prvkami (v podaní ďalšej výraznej ženskej úderky zloženej z troch hudobníčok) podporuje predovšetkým radostné, či naopak hĺbavé nálady. Piesne Kataríny Málikovej prinášajú do rozprávania ešte ďalšie príbehy a motívy ľudových piesní zas vytvárajú prepojenie s kolektívnym dedičstvom – vnímame, že odovzdávanie životných skúseností, ale aj vyrovnávanie sa s nimi, sa odjakživa deje aj v rovine zdieľania s komunitou. Rozprávanie herečiek sprevádzajú tiež symbolické predmety a konanie (pohyb v kruhu ako kolobeh, ťahanie za vlasy ako vyjadrenie rodinných sporov, práca so zeminou či porcelánovými taniermi ako metafora sociálnych úloh detí, špeciálne dcér a i.), pretože každý rituál má svoje rekvizity a rítus.

Tvorkyne nás úspešne vťahujú do tohto zdieľaného zážitku, v ktorom nechýba humor ani „aha“ momenty smerom k našim vlastným roliam a rolám. Rozkrývanie rodinných anamnéz štvorice žien aj v nás, divákoch a diváčkach, otvára spomienky a úvahy o našich rodinách, vzťahoch, krivdách, ale aj milých zvyklostiach, ktoré si v sebe nesieme a ktoré nás definujú. Počas predstavenia sa odhalia aj mnohé traumy, menej príjemné zážitky a tvorkyne tiež naznačia, aký náročný bol pre ne skúšobný proces. Pri troche šťastia však všetko toto zotrie čaro momentu, náhoda, ktorá umocní zážitok. Na premiére sa to podarilo – pred koncom predstavenia znenazdajky vyšlo slnko, ktorého teplé svetlo ožiarilo pole a rozpustilo chmáry. Na poli uprostred ničoho sme aj vďaka tomu zažili čosi nezvyčajne silné, autentické. Prvotný pocit z cesty autobusom sa potvrdil…