Festival MACH vznikol predovšetkým ako reakcia na dielo, ktoré po sebe zanechala Kata Mach. Za jeho založením stoja Katine blízke priateľky Zuzana Jakalová a Katarína Poliačiková v spolupráci s rodičmi Morháčovcami, Celestínou Minichovou a týmto rokom aj s Petrou Nelou Pučekovou, ktorým sa tak darí naďalej šíriť a rozvíjať jej dielo. Mach sa zaoberala témami ako feminizmus, inštitucionálna kritika, skúmanie vlastnej zraniteľnosti, neistoty a nedokonalosti, ako aj vnútornej sily. V poslednom tvorivom období objavila pre ňu najautentickejšie médium – performance. Katine performatívne akcie mali častokrát guerillový charakter. Typická pre jej tvorbu bola práca s vlastným telom, provokáciou, (seba)iróniou a trápnosťou.
Umeniu performancie sa Kata Mach začala intenzívnejšie venovať približne od roku 2012 a pokračovala až do roku 2018, kedy nás opustila. Teda v čase, kedy si performatívna prax s výtvarným pozadím hľadala – a možno stále hľadá – svoje miesto. Záujmom organizačného tímu tak bolo uchopiť fluidnú formu tohto média, ktoré je charakteristické svojím nejasným zaradením a komplexnosťou, a vytvoriť mu samostatný priestor pre prezentáciu v rámci domácej tvorby. Namiesto smútočného rituálu sa festivalu MACH podarilo sprostredkovať kolektívnu oslavu umelkyne a súčasnej performancie ako média, ktoré dokáže reflektovať aktuálne dianie v spoločnosti.
S ohliadnutím za nultým ročníkom sa dá povedať, že festival vyberá predovšetkým performancie, ktoré vychádzajú z výtvarnej scény a odchyľujú sa tak od tvorby z prostredia súčasného tanca a divadla. Minulý rok sprevádzali podujatie feministicky ladené diela piatich umelkýň – Andrey Tušimovej, Kataríny Poliačikovej, Celestíny Minichovej, Petry Nely Pučekovej a Kataríny Chilli Čillíkovej. A hoci nultý ročník nemal oficiálnu tému, z výberu diel sa dá vyčítať, že sa sústredil na vnútornú silu ženy. Týmto rokom festival potvrdil svoju špecifikáciu, čím si vytvoril vlastnú pozíciu na kultúrnej scéne, na ktorej nenájdeme podobne ladenú dramaturgiu. Tohtoročná koncepcia priniesla nielen jednotnú tému Mizéria, ale aj odlišný prístup výberu umelcov a umelkýň. Z prihlásených prác na open call vybral kurátorský tím dve diela – Filipa Streďanského a Dočasný kolektív. Tie doplnili performancie etablovaných autoriek, ktoré tím sám oslovil s cieľom prepojiť začínajúce performerské osobnosti so skúsenými umelkyňami a umelcami. Tento rok sa tak predstavili aj Zuzana Žabková a Viktória Revická s kolektívom.
Po minulom roku v priestoroch A4 sa festival presunul do Ateliéru Svetlík v Novej Cvernovke. Hoci nové miesto ponúka menšiu kapacitu, jeho komornosť podporila atmosféru performancií a súčasne intímny, až rodinný charakter celého podujatia. Priestor mal do istej miery aj ideálne dispozície na stelesnenie a nastolenie problematík zraniteľnosti, nedokonalosti, trápnosti a duševného zdravia, ktoré prúdili tvorbou Katy Mach. Tie sa stali aj východiskom úvodnej diskusie, ktorá prepájala osobné skúsenosti diskutujúcich – Kashe Potrohosh a Zuzany Žabkovej, za moderátorského sprievodu Michaely Kučovej. Diskusia mala dynamický náboj s veľkou dávkou otvorenosti a úprimnosti, odhaľovala prístupy autoriek počas procesu tvorby a samotného aktu performovania, ich intuíciu, zraniteľnosť aj dôveru vo vlastné telo.
Po diskusii nasledovala hodinová prestávka, počas ktorej stoličky vystriedali náhodne rozmiestnené podsedáky. Avizovali blížiacu sa performanciu Zuzany Žabkovej, ktorá reinterpretovala pôvodnú performanciu Katy Mach s názvom do you like me? Žabková na začiatku odhalila obsah performancie, čím dala návštevníctvu slobodu v rámci interakcie a zároveň možnosť povedať „nie“ v prípade pocitov diskomfortu. Počas performancie sa pohybovala v štýle catwalku po štyroch, so zatvorenými očami, pričom vstupovala medzi divákov a diváčky. Prvotné napätie z možnej interakcie vždy Žabková upokojila láskavým konverzačným prístupom, ktorý prinášal úsmevné a spontánne situácie.
Po krátkej prestávke opäť zmenil performatívny priestor svoj charakter na centralizovaný kruh. Uprostred sa pod kontrastným osvetlením vynorili tri ležiace prepletené telá, ktoré za občasného sprievodu recitovaného autorského textu vytvárali obrazy pripomínajúce renesančné maľby uvrhnuté do šerosvitu. Viktória Revická s dvojicou Soňa Kúdeľová a Michal Zoller v diele Ako veľmi sa korene pod asfaltom krútia priniesli neinvazívne a pomalé pohyby troch hľadajúcich sa tiel-koreňov. Tie udržiavali divákovu pozornosť aj vďaka tenzii trasúceho sa svalstva.
Bezprostredne po skončení sa publikum premiestnilo do vedľajšieho priestoru, ktorému dominovalo železo a 25-kilogramové závažia. Filip Streďanský v diele Leg Yay predstavil charakter Abrahama Motýľa, ktorý hľadá motiváciu v motivačných rečiach kulturistov či hercov, hovoriacich cez reproduktor. Fyzický výkon gradoval opakovaním zdvihov so vždy ťažším závažím. Maskulínny výkon bol však zosmiešnený v momentoch prestávky, kedy performer eskapisticky popíjal pivo, pričom satiru celého diania umocňoval kostým motýľa.
Dočasný kolektív sa na festivale predstavil s kapitalistickou performanciou Moneyfest. Od začiatku malo dianie konzistentný náboj živej a interaktívnej hry, ktorá rozprúdila priestor aktivitami performerov a performerky – piatich farebne odlíšených figúrok. Návštevníci a návštevníčky, ktorí a ktoré podpísali zmluvu, dostali investičný kapitál v podobe žetónov. Za ne si potom kupovali služby účinkujúcich, čím im prispievali k nákupom ich životných istôt, napríklad v podobe poistenia. Radosť z konzumného chtíču v istom bode nalomilo koleso krízy, na ktorom bola vytočená rakovina. Elán figúrok bez poistenia poklesol, prišiel úpadok a depresia. Na záver performeri a performerka vyzvali obecenstvo, ktoré podpísalo zmluvu, aby si s nimi vymenilo roly. Nebyť časového obmedzenia, kapitalistický kolotoč by pokračoval a ktovie ako dlho.
Dramaturgia tento rok priniesla pestrú dávku mladého súčasného performatívneho umenia, ktoré reflektuje spoločenské dianie, čím sa festival stáva angažovaným, živým a aktuálnym. Nevyhraňuje sa voči divadelnej a tanečnej tvorbe, skôr sa z nej vychyľuje a naberá ambivalentný charakter, utvárajúc si tak svoju vlastnú identitu. Dielo Katy Mach na chvíľu opäť ožilo, mizéria vo vnútri stratila svoju ostrosť, no vonku stále pretrváva. Organizátorky na záver odhalili, že MACH sa bude konať aj budúci rok. A to je dobre.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová