Poplach, invázia človeka do koreňového systému, zapojte huby

A hoci tento článok nie je propagačným materiálom organizácie My sme les, ale divadelnou recenziou, poďme ešte na chvíľu do hory. Čísla aj satelitné zábery na holoruby hovoria jasne – v minulosti sa ťažilo o polovicu menej ako teraz od roku 1990 sa ťažba zvýšila dokonca o 75 % a za posledných 15 rokov sa v prepočte na plochu územia vyrúbali dve Bratislavy, respektíve jedny celé Tatry. Relatívne trvalo udržateľná ťažba sa po kalamite v roku 2004 pod pláštikom ohrozenia kôrovcom rozbehla a už sa nikdy nevrátila k pôvodným kvótam. Pritom na územiach Tichej a Kôprovej doliny, kde sa podarilo ochranárom vybojovať bezzásahovú zónu, sa „zničená krajina“ prirodzene obnovuje, mŕtve drevo sa stalo živnou pôdou a dokonca sa rozšírila fauna, ktorej výskyt lykožrúta dodal apetít a ktorá v prirodzenom lese našla ideálny biotop. A nie, nie sú to len informácie z internetu, videla som to pred pár rokmi na vlastné oči na terénnom workshope s ekológom, aktivistom a filmárom Erikom Balážom, jedným z odborných poradcov inscenačného tímu a zrejme najväčším expertom na danú oblasť. Aj preto považujem inscenáciu režisérky Ivety Ditte Jurčovej, ktorá domáce Divadlo Pôtoň načas vymenila za nitriansku scénu, za zásadné gesto tvorivého tímu, ale aj samotného divadla.

Názov – Kým nastane ticho – znie na prvé počutie paradoxne, veď „výberové ticho so zárukou“ je práve to, čo od lesa očakávame a čo v ňom hľadáme. Lenže toto božské ticho v skutočnosti tvorí celý koncert zvukov – šum, ševel, šuchot, štebot, bzukot, tokanie, ručanie, bručanie, zurčanie, kŕkanie, krochkanie, kukanie, ťukanie… Symfóniu však u nás pravidelne narúšajú zvuky motorových píl či ťažkej techniky – a čím sú hlasnejšie, tým menej sa ozýva príroda. Vyše stotisíc podpisov v kampani za „nič“, ktorú organizuje lesoochranárske združenie VLK a ktorej cieľ je dosiahnuť, aby sa na istom území nijako nezasahovalo do lesných ekosystémov, je zrejme už teraz dôkazom, že nám na lesoch záleží. Je však jasné, že pre „nič“ musíme spraviť viac a viacerí. Napríklad aj pomocou divadla.

Čaká nás závažná túra – smreková monokultúra

Námet inscenácie vyšiel z edukatívnej hry Slavky Civáňovej Obrázky z hôr publikovanej v zborníku súčasnej ekodrámy Green dráma. Textový základ a dejovú líniu, ktorej hlavnými hrdinami sú otec-lesoochranár a jeho spočiatku ľahostajný, no neskôr rovnako angažovaný trinásťročný syn, však režisérka spolu s autorkou a zároveň dramaturgičkou inscenácie napokon osekali na niekoľko motívov. Napríklad boj lesoochranárov s predstaviteľmi záujmových skupín má v jednom momente podobu počítačovej hry, ktorú v Obrázkoch z hôr programuje syn Silvester. V inscenácii ju efektne stvárňujú herci s palicami vykonávajúci pohyby pripomínajúce kung-fu, pričom „úlohy“ pre postup do ďalšieho levelu sú jasné – podaj podnet, využi infozákon, žiadaj dokumenty… vyčerpávajúci kolobeh zvládnu len naozaj dobrí hráči. Motív protestov, ktoré majú svoj reálny predobraz v protestoch ochranárov proti výrubu v Tichej a Kôprovej doline medzi rokmi 2004 a 2012, sa vinie celou inscenáciou a predstavuje jej apelatívne jadro i pointu. Už pôvodná hra poukazuje na to, že aktívna občianska spoločnosť je to jediné, čo môže – hoci aj vlastným telom – vytvoriť obranný mechanizmus proti svojvoľným zásahom do prírody s vidinou zisku. „Reportážne“ vstupy Nikolett Dékany aj videoprojekcie televíznych záberov na zúrivú veternú smršť aj na následné reálne protesty nám pripomínajú, že naozaj nejde len o divadelnú fikciu. Objaví sa tiež horiaci drevený domček – horská chata (v hre víkendové sídlo otca a syna, v ktorom otec učí Silvestra o prírode) ako symbol vyhrážania sa ochranárom, ktoré často naberá aj reálnu podobu.

V inscenácii však nefigurujú konkrétne postavy ani nemá ucelený dej, hoci v nej vzniká istý oblúk, vystavaný z fragmentov situácií. Celým predstavením nás sprevádza najmä vtipná, no aj vystrašená a spravodlivo rozčúlená orešiarka (vták druhu orešnica perlavá), ktorá je jednou z obetí necitlivého výrubu, hoci možno nie v takej miere ako tetrov hlucháň, čoraz viac strácajúci „strechu nad hlavou“, teda vhodné prostredie pre hniezdenie. Dékány komickým skackavým pohybom a štylizovaným „zobaním“ napodobňuje vtáka, ktorý svojím ukladaním zásob limbových orieškov do zeme veľmi efektívne rozširuje výsadbu borovice limby. A práve limby sú lajtmotívom inscenácie, okolo ktorého sa všetko točí. Jedným z tatranských pokladov sú práve ony, stovky rokov staré stromy, ktoré sa však z mnohých území stratili a nahradili ich umelo vysadené hospodárske lesy, smrekové monokultúry, menej odolné voči počasiu aj škodcom. Majestát stromu, ktorý sa môže pokojne dožiť tisíc rokov, v inscenácii reprezentujú „letokruhy“, ktoré herečka vytvorí sypaním sypkého materiálu do tvaru špirály na čierny baletizol, ako keby vytvárala akúsi mandalu. Ako životný cyklus stromu, ktorý prežil víchrice aj desiatky generácií našich predkov, ohrozuje ekonomická činnosť človeka, zas demonštrujú dvaja bývalí baníci („v Tatrách už žiadne zlato nie je“), ktorí presedlali na biznis s drevom a kruhový obrazec šmahom ruky pozametajú.

Kto vyrúbal les, pečie zem

Hoci inscenácia je určená najmä divákom, ktorí si najväčšiu tatranskú kalamitu z roku 2004 nemôžu pamätať ani náhodou – tínedžerom z kategórie 11+, režisérka im formálne nijako nezjednodušila vnímanie sprostredkovaných tém. Veľmi rýchlo sa ukáže, že popri lekcii z ekológie pre nich pripravila aj vyhranený multimediálny tvar využívajúci prvky ako živé vytváranie zvukovej kulisy, videoart a svetelné efekty (Erik Bartoš), výtvarno-fyzikálne inštalácie (Zuzana Havranová) a tiež v istom zmysle pohybové divadlo (Stanka Vlčeková). Napojila sa tak na estetiku svojich ostatných inscenácií pre dospelých ako Americký cisár či najnovšie Swing Heil!

Pre najmladšiu generáciu hercov DAB, okrem Dékány aj Andreja Remeníka a Tomáša Stopu, ktorí, azda s výnimkou Remeníka (spolupracujúceho na inscenáciách PND) doteraz hrali najmä v „poctivej činohre“, to bol tiež istý test hereckej flexibility, v ktorom však obstáli dobre. Napríklad obraz, v ktorom Remeník a Stopa visia zo stropu na lanách a vykonávajú fyzicky náročnú „vzdušnú choreografiu“, prináša okrem „wow“ momentu aj potrebný humor. Dvojica aj v iných situáciách pracuje s verbálnou komikou (najmä slovnými hračkami) či komickou mimikou, čím sa  odľahčuje inak pomerne dramatický náboj inscenácie. Dramatickosť na druhej strane podčiarkuje hudba Jána Kružliaka. Hudba má v inscenácii výrazný zástoj, v mnohých momentoch je nástojčivo varovná, inokedy využitím organických zvukov a prvkov ako bubnovanie na perkusiách evokuje istú rituálnosť, ale aj mystickosť prírodných javov, ktoré nás presahujú. Súčasťou hudobnej narácie sú aj spevácke party Dékány, ktoré predsa len o čosi viac posúvajú inscenáciu k strednoprúdovému divadlu a môžu byť atraktívnym prvkom pre mladého diváka či diváčku. Práve Dékány vnáša do predstavenia pozoruhodnú performatívnu energiu – popri veľmi slušných speváckych výkonoch zároveň chvíľami škriekavými vtáčími zvukmi vyjadruje hlasný nesúhlas, inokedy bez zaváhania sampluje zvuky a „hrá“ sa so zvukovou aparatúrou, stvárňuje suverénnu moderátorku aj akúsi éterickú lesnú bytosť.

Všetci traja zároveň pracujú s výtvarnými inštaláciami – sériou akvárií, ktoré sú akýmisi mini ekosystémami a zároveň najväčšou pastvou pre oči. Cez ne režisérka a herci sprostredkujú ponaučenia o užitočnosti stromov, ktoré v pôvodnom texte otec rozpráva synovi. Praktické a opäť aj vtipné demonštrácie prírodných zákonitostí, napríklad pečenie koláča zo zeminy ako ukážky vyprahnutia nezalesnenej pôdy či pokusy s prachom, ktorý zachytávajú listy rastlín, budú zrejme pre divákov a diváčky poučnejšie a príťažlivejšie než monologické pasáže pôvodných otcových prehovorov. Dômyselné kreácie režisérky a scénografky, od vetvičkového stropu po inštaláciu s prúdom vzduchu, ktorá nám ukazuje, ako vietor vyvracia smreky oslabené hustou umelou výsadbou, a naopak, neublíži zmiešanému prirodzenému lesu, dodávajú inscenácii silný vizuálny ráz a zároveň ju chránia pred „monokultúrou“ verbálnej didaktickosti a „prednáškovosti“, k akej by divadlo s touto témou ľahko mohlo skĺznuť.

Bude to moment dejinný, budú nás pamätať dejiny

Otázkou ostáva, či sa na tento rukopis napoja aj diváci a diváčky cieľovej skupiny, pre ktorých a ktoré by „klasické“ príbehové divadlo bolo zrejme stráviteľnejšie. Je možné, že budú predstavenie považovať za nudné či nie celkom komunikatívne. Práve preto je dôležité, že divadlo chce ako sprievodnú aktivitu organizovať aj divácke diskusie a aj preto treba pochváliť výborný edukatívny bulletin, ktorého súčasťou je okrem ekologického lexikónu a návodu, ako si vyrobiť vlastný mini ekosystém, aj veľmi pekná a zaujímavá vedomostná stolná hra Ekohrdinovia.

Azda aj vďaka tomu generácia Grety Thunberg, ktorá sa napriek mladému veku už začína aktívne zapájať do spoločenského diania (napokon, študentské klimatické štrajky do výraznej miery prispeli k celospoločenskému dialógu o environmentálnych problémoch), naberie ešte väčšiu odvahu naprávať chyby svojich rodičov, ignorujúcich klimatické hrozby. Môže ich pritom inšpirovať komunikačná sieť existujúca medzi stromami a hubami, ktorá je výrazným príkladom vzájomne prospešnej koexistencie s ochrannou i životodarnou funkciou. Keď sa táto rovnováha naruší, stráca jedna i druhá strana.