MLOKi

Kiosk 2021 No.2: Sféry Kiosku

Program tohtoročného Kiosku do veľkej miery ovplyvnila prítomnosť Sphéry v Novej synagóge. Monumentálne umelecké dielo Juraja Gábora predstavuje drevená konštrukcia polkruhovitého tvaru, ktorá zaberá všetok priestor vnútornej siene. Organizátori a organizátorky Kiosku teda pravdepodobne ani nemali inú možnosť, než ju do programu zakomponovať. K jej napĺňaniu umeleckým obsahom pristúpili kreatívne a navzájom sa so Sphérou dopĺňali, stavali si mantinely a zároveň sa inšpirovali.

Každý deň festivalu poskytol iný prístup k priestoru Sphéry. Prvý deň slúžila ako nekonvenčné javisko, druhý bol určený na jej kreatívne spoznávanie, tretí ako inkubátor nových nápadov a na štvrtý deň sa do nej vrátil Tomáš Janypka, ktorý má v Novej synagóge celoročnú rezidenciu. Vďaka tejto jasne vyhranenej festivalovej dramaturgii sme aj my, návštevníci a návštevníčky, mohli vnímať variabilitu a rôzne funkcie či atmosféry špecifického diela.

Sféra krehkosti

Sphéra sa stala divadelným javiskom pre dielo Evy Priečkovej a Tomáša Procházku , moja láska. Performer a performerka sa tu ocitali v rôznych pozíciách reflektujúcich ľúbostný vzťah. Po sérii individuálnych behov sa ich telá preplietali a postupne zbližovali. V strede sféry vytvárali jasne čitateľné, no pre túto tému vhodné pozície ‒ navzájom sa o seba opierali a nechávali svoju tiaž (fyzickú i psychickú) v náručí toho druhého. Dynamika pohybových štruktúr priamo komunikovala fázy vo vzťahoch a kľúčové momenty, v ktorých sa človek stáva oporou svojho partnera. Samotný duet koncipovali Priečková s Procházkom pomerne jednoducho, no práve istá prostota a skromnosť zvolených prostriedkov dokázali zhmotniť aj krehkosť zobrazovaného ľúbostného vzťahu. Napriek tejto jednoduchosti totiž mohol byť vzťah v detailoch interpretovaný aj úplne inak – ako ťarcha či zničujúce pôsobenie partnerov na seba navzájom.

Uviesť toto dielo ako prvé z festivalového programu v Sphére bol jednoznačne dobrý krok. Aj práca s týmto špecifickým priestorom bola v performatívnom duete , moja láska nekomplikovaná. Priečková s Procházkom využívali jeho základné danosti a výraznejšie s ním neexperimentovali. Spôsoby práce a kreatívne prístupy sa vďaka tomu v priebehu trvania festivalu mali kam vyvíjať.

Sféra hravosti

Druhý festivalový deň venoval organizátorský tím spoznávaniu Sphéry. Umelci a umelkyne z rôznych odvetví dostali priestor sprevádzať publikum týmto priestorom spôsobom blízkym ich tvorivej osobnosti.

Ja som sa zúčastnila sprievodu s Jazmínou Piktorovou, ktorá pracovala najmä s dvoma princípmi – hravosťou a senzibilitou. Návštevníkov a návštevníčky viedla k vnímaniu Sphéry v kontexte priestoru, v ktorom vznikla, a zároveň k skúmaniu jej detailov, predovšetkým prostredníctvom rôznych vnemov. Rovnako ako Sphéra, aj jej trasa špirálovito viedla z vonkajších priestorov až do úplného centra. V Sphére a samotnej synagóge hľadala prostú krásu a najmä priestor pre hravosť. Napríklad sme sa preplietali nosnou konštrukciou ako „čiernym lesom“ s jednoduchým princípom – preliezť a pritom sa nedotknúť dreva. Hravé úlohy vyvrcholili pri uzavretí návštevníkov v Sphére, kde na naše hlavy padali papierové lietadielka a tajné správy s úlohami nám prichádzali cez škáry medzi drevenými latami.

Hry nenásilne a prirodzene nabádali k odpútaniu sa od serióznosti a akcie vychádzali čisto z daností priestoru. Jednotlivé princípy, či už herné alebo určené na spoznávanie, boli pritom úplne prosté, no vďaka nenásilnosti prejavu a najmä úprimnosti sprievodkyne dokázali preniesť čaro jednoduchosti aj na nás.

Sféra možností

Tretí deň dostali možnosť ešte väčšie experimenty. Pod názvom „Prvý dotyk so sférou“ vpustili umelcov a umelkyne s rôznym backgroundom na dobu jednej hodiny do Sphéry, aby ju kreatívne spoznávali. Ďalšiu hodinu sa mohli chodiť festivaloví hostia a hostky slobodne pozerať na ich tvorivé výstupy, ktoré oscilovali medzi performanciou a inštaláciou. Vznikla tak celodenná koláž rôznorodých poetík a prístupov k jednému priestoru. Možností bolo mnoho. Rôznili sa od úplne jednoduchých konceptov až po vizuálno-akustické explózie. Príkladom prvého prístupu bola hodina Silvie Svitekovej a Miriam Budzákovej. Do stredu Sphéry si priniesli iba reproduktor a ventilátor. Zatiaľ čo vonku bolo tridsať stupňov, vo vnútri dve performerky uvoľnene ležali, nechali sa ovievať chladným vzduchom z ventilátora a púšťali k tomu vianočné piesne. Okrem vtipu sa im skutočne podarilo v júli priniesť „vianočnú pohodu“ a toto absurdné spojenie napodiv veľmi dobre fungovalo. Úplným opakom bol výstup Petra Tilajčíka a Ľuboša Kotlára, ktorí stáli v objatí hustej namodro podsvietenej hmly. Sprevádzali ich zvuky búrky a svetelný lúč smerujúci od nich k stropu. Prerušovane zaznievali iba ťahavé folklórne piesne spievané Tilajčíkom v maďarčine. Performeri naplnili tento priestor apokalyptickou či až sci-fi atmosférou, prepájajúcou hviezdnu kupolu s polkruhovou Sphérou pod ňou.

Všetky „prvé dotyky“ ukázali možnosti tohto priestoru, a to od samotných konštrukčných daností, akustiky až po fyzikálne pôsobenie netradičného povrchu. Na konkrétnych príkladoch demonštrovali variabilitu, ale aj Gáborov koncept spočívajúci v tom, že Sphéra získava svoj úplný charakter najmä po naplnení ďalšou umeleckou tvorbou.

Sféra (bez)hraničnosti

Posledný deň Sphéru zaplnil jej celoročný rezident – tanečník a performer Tomáš Janypka. Išlo o výstup z jeho neukončeného tvorivého dialógu s týmto priestorom. Jednotlivé akcie tak neboli úplne ucelené a bol to skôr náhľad do jeho umeleckého bádania.

Janypka síce mal oproti ostatným tvorcom a tvorkyniam „výhodu“, že na mieste tvorí dlhodobo, no na druhej strane festival uzatváral, a tak publikum už variabilitu možností práce s týmto priestorom dobre poznalo. Samotné Janypkove schopnosti však priniesli Sphére novú kvalitu v podobe nebezpečného priestoru, v ktorom pracoval s princípom hraničnosti. Jeho beh po vyššej časti obvodu polgule, šplhanie sa po lane na úplný vrchol či balansovanie po hornej lište Sphéry jednoznačne mali nádych nového cirkusu.

Odlišnú rovinu zážitku prinieslo jeho konanie mimo objektu. Ako diváci sme ho v synagóge museli hľadať, v štrbinách nachádzať výrezy jeho minimalistického a sústredeného pohybu a práce s drôtom z výstavy, ktorá sa tu odohrala. Drôt formoval do kruhov a špirál, alebo ho naopak rozpínal. Akoby tak sám formoval, ovládal a nechal sa ovládať modelom Sphéry. Na Janypkovom tvorivom výstupe bola zaujímavá práve práca s celým objektom (aj mimo centrálnej vnútornej polgule) a vyhľadávanie hraničných situácií, a teda aj limitov Sphéry.

Prítomnosť Sphéry v Novej synagóge síce organizačný tím Kiosku označil v bulletine za prekážku, no ich vzájomné pôsobenie v konečnom dôsledku dokázalo priniesť variabilitu a poukázať na nekonečné možnosti kreativity. Ako by sa potvrdilo, že isté obmedzenia vo výsledku podporujú tvorivosť a niekedy sú podnetnejšie ako bezhraničná sloboda. Bolo pôsobivé opakovane objavovať možnosti tohto priestoru nanovo a prekračovať tak aj hranice svojej vlastnej predstavivosti.