Stret dvoch generácií ukázal, že sa až tak veľa nezmenilo

Režisér s dramaturgičkami Ráchel Rimarčíkovou a Laurou Fedorovou vytvorili koncept, v ktorom sa prelínajú pohybové sekvencie s úvahami postáv o vzťahu k staršej generácii, o slobode, spoločenských stereotypoch a o tom, ako vyzerá ideálny svet, ktorý by sme mali všetci požadovať. Rovnako ako v názve, ani v rámci inscenácie neodznie konkrétna požiadavka. Mladá generácia vie, že sa všetko musí zásadne zmeniť, ale zároveň si uvedomuje, že je to nemožné. Je poslednou generáciou, ktorá môže dosiahnuť zmenu, ale nevie, ako k nej dospieť. Tvorivý tím nadľahčene, no s využitím rôznorodých performatívnych a vizuálnych prostriedkov vyjadruje frustráciu nad aktuálnou aj budúcou spoločenskou situáciou.

Hoci sa tvorcom (ako deklarujú cez prehovory postáv) dvíha žalúdok pri slovnom spojení „generačná výpoveď“, nezakryjú, že srší z každej bunky ich inscenácie. Predpoklad pre tento fakt ponúka už samotný priestor divadla. Rekonštruovaná a stále priznane rozostavaná miestnosť v bývalom obchodnom dome Prior je priamo nad barom Bohéma. Ponúka výhľad cez presklenú stenu na Kamenné námestie, miesto nočného života mladej generácie a prepája dianie na javisku s vonkajším svetom.

Autorkou scénických a kostýmových návrhov je študentka VŠMU Daniela Mesárošová, ktorá s Divadlom DPM už v minulosti spolupracovala na inscenáciách Eden. Útek z raja a Amatéri. Scéna, ktorú vytvorila pre inscenáciu Požadujeme nemožné, sa vyznačuje jednotnou estetikou a využíva predpoklady priestoru, ako napríklad betónový bar, s ktorým režisér a herci aktívne pracujú. Surovú, mestskú estetiku podporujú ružové stoličky, ktoré využívajú účinkujúci, ale tiež nízke ružové stolíky určené pre publikum. Sedenie je usporiadané z troch strán scény, čo umožňuje jednoduchú interakciu hercov s divákmi.

Inscenácia sa začína rýchlymi „rozhovormi“ s každým z protagonistov v štýle speed datingu. Štyria herci (Michal Kvaššay, Richard Labuda, Tomáš Pokorný, Daniel Zwach) a dve herečky (Naďa Gášeková, Viktória Vadovičová) sa posúvajú v kruhu na stoličkách a zakaždým si prisadnú ku skupine divákov, aby im za krátky časový úsek povedali čo najviac o sebe, zaujali ich a pobavili. Keď zaznie zvukové znamenie, posúvajú sa k ďalšej skupine. Pri výmenách herci opakujú svoj monológ, no dokážu ho vždy aj trochu zmeniť a prispôsobiť v interakcii s divákmi, oproti ktorým práve sedia. Herci, hoci sú (s výnimkou Pokorného) ešte len študentmi, v priebehu predstavenia preukazujú schopnosti promptne reagovať v blízkom kontakte s divákmi či inak improvizovať vzhľadom na aktuálnu situáciu.

Po presunutí hercov a herečiek od divákov do stredu pomyselného javiska začína spoločná choreografia so stoličkami, v ktorej sa protagonisti občas synchronizujú, občas kánonicky nasledujú. Poradie kánonu sa pritom neustále mení a divák nevie, kam sa skôr pozrieť, hoci opakujú len niekoľko pohybov napodobňujúcich rituálne činnosti počas dňa. Choreografie Stanislavy Vlk Vlčekovej sú dominantnými prvkami inscenácie a zároveň dokazujú, že herci a herečky s prehľadom zvládajú aj pohybovo náročné sekvencie. Inscenácia do veľkej miery čerpá prvky z fyzického divadla a je založená na dokonalo presnej rytmickosti, ktorú podporujú skvelé svetelné zmeny Roberta Mačkaya a súčasná hudba Daniela Zwacha. Herci počas svojich prehovorov fyzicky interagujú, dvíhajú sa, narážajú a odrážajú sa od seba. Pôsobia ako kolektív mladých ľudí, v ktorom na seba členovia často nabúrajú, zmenia smer či podržia toho druhého. A ako to už v niektorých kolektívoch býva, hoci sa spoločne hýbu, ostávajú vlastne na tom istom mieste medzi tými istými ľuďmi. Inscenácia nehľadá chyby len v spoločnosti, ale vykresľuje tiež generáciu mladých ako tých, čo sa nevedia pohnúť smerom vpred a vlastne ani nevedia, za čím ísť.

Mesárošovej kostýmy sú jednoduché a extravagantné zároveň. Tiež poskytujú kompromis vo funkčnosti pri pohybe protagonistov a originálnom vizuále. Mesárošová využíva netradičnú kombináciu pastelových a prírodných farieb s červenou, pričom toto spojenie nepôsobí rušivo. Zároveň však na seba vrství niekoľko kúskov (napríklad viaceré topy alebo legíny pod nohavicami či sukňou). Jej špecifický štýl nemusí každému esteticky vyhovovať , je však rozhodne rozpoznateľný a vizuálne dopĺňa výstrednosť inscenácie. Rovnako tak do jej konceptu zapadajú extravagantné líčenie či špecifické vrkoče herečiek.

V anotácii k inscenácii tvorcovia píšu: „až tak veľa sa nezmenilo.“ Odkazujú na stret dvoch generácií umelcov a ich pohľadov na tvorbu či spoločnosť. Tento výrok však pre mňa vystihuje aj réžiu. Hoci ide o skvelé súčasné divadlo a spolupráca študentov so stálymi členmi DPM súznela, režijný kľúč nepriniesol výrazne nové uchopenie v porovnaní s predchádzajúcimi inscenáciami DPM. Verím, že do budúcich inscenácií študenti dokážu priniesť viac nových princípov a prístupov k tvorbe. Napriek tomu aktuálny jazyk, témy, skvelý výber umeleckých prostriedkov a celková ľahkosť spracovania neľahkých tém robia z inscenácie obsahovo aj formálne divácky atraktívne dielo.

Odborné korektúry: Diana Pavlačková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová