MLOKi

O sviniach a ľuďoch

O konaní, ktoré sa vzpiera dobrým mravom, často hovoríme ako o svinstve a človeka, ktorý sa na takom konaní podieľa, neváhame označiť za sviňu. V rozprávke Jozefa Cígera Hronského o bratoch Budkáčikovi a Dubkáčikovi, dvoch svinkách, ktoré sa v obavách pred zakáľačkou vydajú na putovačku po ľudskom svete, však vidíme, že je to celé inak.

Prasací bratia sú dobrácke stvorenia a neraz sa doslova na vlastnej koži presvedčia o tom, že svet ľudí nie je nič pre nich. Je to okrem iného svet „pušiek, pokút, verejných činiteľov“ a buchnátov palicou (či iných prejavov vylúčenia) pre tých, ktorí sa mu nevedia dosť dobre prispôsobiť. Aj takýto nenápadný spoločensko-kritický odkaz možno nájsť v najnovšej inscenácii Hronského rozprávky v Bratislavskom bábkovom divadle v réžii Šimona Spišáka. Ako je uňho zvykom, nevodí deti za nos ani im nepodsúva idealizujúcu iluzívnosť napriek tomu, že inscenácia na prvý pohľad vyzerá ako milá rozprávočka.

My sme svinky svinkaté…

Insitná výprava scénografa Karola Czecha a rovnako (zámerne!) „prostý“ humor, s ktorým Spišák ako režisér výdatne pracuje, sú prostriedky, ktoré vyhovujú predstave o titule pre detského diváka z kategórie 4+. Popri tom však zdarne rozosmievajú aj dospelých. Pomáha tomu aj textová úprava spočívajúca najmä v logickej redukcii opisov početných dobrodružných epizód prasacích hrdinov. Na jednej strane sa Spišák s dramaturgom Petrom Galdíkom vo vlastnej úprave predlohy prispôsobujú Hronskému, nechávajú vyznieť jeho svojský jazyk, ľubozvučnosť, archaizujúcu syntax a výrazivo evokujúce dedinu, a tiež osobité vetné štruktúry (napríklad to, že sa bratia neustále oslovujú a kladú si otázky). Vďaka škrtom v naratívnych častiach však vynikne aj istá prirodzená absurdita a smiešnosť dialógov Budkáčika a Dubkáčika, ktorí uvažujú o neznámych javoch s takpovediac detskou logikou.

Zvýraznenie tejto optiky prináša komiku, ktorá funguje u detí aj u rodičov. Spišák sa nevyhýba prvoplánovosti, naopak, robí z nej druhý plán. Polopatistický slovný humor (Budkáčikove sťažnosti, že pribral a je „tučná sviňa“, pesnička o svinkách svinkatých), dokonca telesný humor (zvracanie do zákulisia po jazde na kolotoči, výroba voňavky s arómou prdov prasiatok), jemne nekorektný humor (muzicírovanie s Cigánom Ferom), naivne jednoduché dejové skratky (únik z väzenia so slovami – „hudba roztápa srdcia aj železo“), alúzie (falošne zahratá francúzska hymna ako odkaz na francúzsku revolúciu v momente vzbury prasiatok) aj interný humor (fanfára „tandarará“ ako narážka na meno herca), či dokonca hudobný humor (zmena sentimentálnej melódie pri muzicírovaní na pohrebe na divoký electro-rock), to sú princípy pomerne charakteristické pre Spišákovu tvorbu. Nie je to univerzálny recept, pri niektorých jeho inscenáciách sa môže kdekomu zdať, že je všeličo už za čiarou. V Budkáčikovi a Dubkáčikovi to však funguje ako akýsi odraz detskej autenticity, ktorou disponujú aj rozprávkové svinky. V tomto zmysle môže inscenácia pripomenúť aj rodičom, že ich potomkovia neraz robia „galibu“ nie preto, aby ich nahnevali, ale aj preto, že svet okolo nich nie je jednoduchý a poznávanie jeho pravidiel je zložitý proces.

Rozprávka s vegetariánskym podtónom

Inscenácia je zároveň v duchu väčšiny Spišákových réžií aj trochu podvratná. Jej „drzosť“ spočíva okrem iného v prevracaní rozprávkových stereotypov a inovácii rozprávkových posolstiev. Iste, hlavným Hronského odkazom je poznanie, že sa netreba snažiť byť niekým, kým v skutočnosti nie sme, že prasiatkam je lepšie pri válove než za stolom v ľudských šatách. Nemohli by sme sa ani diviť, keby po predstavení začali niektorí detskí diváci vehementne odmietať mäsité jedlá – napokon, tvorcovia sami pomenúvajú a akcentujú túto rovinu príbehu. Zároveň však Spišák (zrejme aj v dialógu s Galdíkom) nachádza drobné situácie, v ktorých ide ešte ďalej – empatickejšieho a emočne inteligentnejšieho Budkáčika napríklad pohorší veľkonočná „obyčaj“ šibačky a odmieta „mlátiť dievčatá“. A dievčatá si prasacích šibačov obľúbia najmä preto, lebo ich korbáčmi len pohladkajú a namiesto vedra vody oblejú iba decentnou dávkou parfumu. Podobne pri poľovačke na domnelého „medveďa“ (v skutočnosti zajaca), ktorá je u Hronského nevydarená len preto, lebo Budkáčik a Dubkáčik nevedia narábať s puškami, sa jednoduchý gag so zbraňami zmení na memento. Budkáčik oplače omylom a nespravodlivo zastrelenú kačicu a bratia sú napokon šťastní, že ich poľovačka dopadla dobre, lebo medveďa nezastrelili.

Celkovo preto možno inscenáciu priradiť k sérii titulov, ktoré môžu mať ambíciu umocňovať vzťah detí k prírode, k prostrediu, ktoré ich obklopuje – v BBD ich je hneď niekoľko, napríklad „outdoorová“ site-specific Záhrada či pripravovaná adaptácia Mauglí podľa Knihy džungle v réžii „odiváčok“ Maje Danadovej a Moniky Kováčovej. Tvorcovia a tvorkyne zjavne považujú otváranie environmentálnych tém za zvlášť dôležité jednak preto, lebo ide o akútnu spoločenskú problematiku, ich ambíciou môže byť aj stimulovať vzťah detí k prírode po dlhom období, ktoré strávili v nutnej izolácii a za počítačmi.

Divadlo by malo odrážať realitu  

Po sérii inscenácií BBD, ktorým dominovali rafinované výtvarné riešenia a snaha o povýšenie estetiky detských inscenácií (využitie live cinema v Chronoškriatkoch, farebnosť a vizualita v inscenácii Iný, práca s materiálom v Rozprávkach o Malej tučnej víle…) je scéna Karla Czecha, naopak, vyjadrením spomínanej jednoduchosti a infantilnosti, zhmotnením detského videnia sveta a priestorom pre fantáziu – najviac tento princíp reprezentujú detské kresby na škatuliach v továrni na parfumy. Dekorácie tvoria jednoduché geometrické tvary v základných farbách, sú plošné a kartónovo nedokonalé, ale zároveň variabilné – trojuholníky stromov sa dajú jednoduchým otočením zmeniť na mestečko plné domov. Detskí diváci híkajú, keď sa na scéne objaví veľký kartónový električkový vozeň. Výborný je aj „kolotoč“ – plošné makety dopravných prostriedkov, s ktorými sa herci pohybujú v kruhu, pričom im z nich trčia šťastne a uveličene sa usmievajúce hlavy „detí“.

Ľahká manipulácia a variabilnosť bola základnou požiadavkou inscenácie aj pri kostýmoch kvôli rýchlemu sledu prostredí a aktérov. V tomto zmysle treba vyzdvihnúť prácu Czecha, Spišáka, ale aj hercov a technického personálu, okrem iného preto, že aj prestavby sú veľmi zručne zakomponované do deja – keď Budkáčika a Dubkáčika ženú svinským krokom ďalej, v ruchu a behu sa menia aj prostredia. Premeny poháňa, rovnako ako inscenáciu samotnú, aj hudba Jindřicha Čížka, stáleho Spišákovho spolupracovníka a skladateľa s podobným zmyslom pre recesiu a humor v hudbe, aký konvenuje Spišákovej réžii. Dynamickým strihom, hereckým zveličením a gagmi Spišák podnecuje detských divákov tej vekovej kategórie, ktorá ešte nevníma slovný humor a významové nuansy. Dobre funguje aj kontrast dvoch hereckých predstaviteľov – expresívnejšieho, emotívnejšieho Petra Pavlíka ako múdrejšieho Budkáčika a umiernenejšieho Lukáša Tandaru, ktorý predstavuje jednoduchšieho, menej rozumovo vybaveného brata Dubkáčika. Najmä táto dvojica má priestor pre rozohrávanie situácií, potlačené sú vedľajšie postavy, isté herecké limity zvyšku obsadenia sú využité pri zámernom karikovaní postáv (Rozprávačka, Mäsiar, Gazdiná, Horár, Panička so psíkom…) a v „davových“ scénach. Spišák tiež nezabudne deťom pripomenúť, že sú v divadle, keď si herci v zvieracích (vtáčích) kostýmoch spolu s ostatnými divákmi usadajú do hľadiska a následne rozhorčene komentujú fakt, že prasatá na javisku sedia s ľuďmi za stolom. „Divadlo má odzrkadľovať realitu,“ rozčúli sa jeden z nich nahlas, dokonca sa vtáčia dvojica odváži ísť sa opýtať hercov, čo to má znamenať. Skúmanie hraníc medzi fikciou a skutočnosťou je tiež obľúbeným Spišákovým princípom, priznanie divadelnej reality lepšie odôvodňuje nevyhnutné vstupy rozprávačky, ktoré posúvajú dej, a vysvetlivky niektorých dnes obzvlášť nezrozumiteľných Hronského slovíčok („geletkár“). Pamätníkom môže tento vstup zrejme evokovať aj inú slávnu inscenáciu tohto titulu, ktorú režíroval pred vyše štvrťstoročím (1994) režisérov otec Ondrej Spišák v Bábkovom divadle v Nitre. Tá bola postavená na interakcii s publikom a dosiahla úctyhodných viac než dvesto repríz. Netreba však hľadať podobnosti – inscenácia Šimona Spišáka je originálna a sama ukáže, aké méty reprízovanosti dosiahne. Osobne sa nazdávam, že má všetky predpoklady byť úspešným titulom v repertoári BBD, populárnym a poučným pre deti, ale aj ich dospelých sprievodcov.


Známa rozprávka s vegetariánskym podtónom o dvoch prasiatkach putujúcich za šťastím.

Predloha: Jozef Cíger-Hronský
Adaptácia, réžia: Šimon Spišák
Dramaturgia: Peter Galdík
Hrajú: Michal Adam, Miroslava Dudková, Róbert Laurinec, Margaréta Nosáľová, Lukáš Tandara, Peter Pavlík a. h.
Scéna, kostýmy: Karel Czech
Hudba: Jindřich Čížek
Inšpícia: Nina Tarasovičová

Premiéra: 4. júna 2021


Martina Mašlárová

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová, aka Mašla. Narodená v malebnom horehronskom kraji v predrevolučnom roku 1988. Konkrétne pochádza z Brezna. Odmalička sa preháňala vrchmi nízkotatrančia, preto od roku 2009, kedy sa dočasne usadila v hlavnom meste, mierne trpí. Ako všetky ostatné mloki, aj ona je naivne presvedčená, že divadelná kritika má budúcnosť. V tejto súvislosti vyštudovala príslušný odbor na VŠMU. Zimný semester druhého ročníka strávila v Litve, kde si obľúbila najmä nonverbálne divadlo, lebo žiadnemu inému nerozumela. Za najväčšie plus svojej špecializácie považuje popremiérové rauty. Ale niekedy chodí do divadla aj len tak, pre potešenie. Keď práve neprokrastinuje, redakčne sa stará o divadelný časopis kod (konkrétne o divadle), do ktorého podchvíľou prispieva, píše recenzie pre Monitoring divadiel a príležitostne pre festivalové denníky. Je frankofónna a anglofónna, sem-tam rozumie aj iným fónom. Medzi jej záľuby patrí túlanie sa po svete, zber lesných plodov, nakupovanie kníh, ktoré nestíha čítať, amatérske kulinárstvo a mnoho iného.