Učiť sa vnímať inak

Počas dvoch dní skúmali vzťahy medzi telom, priestorom a zvukom. „Venovali sme sa sérii psychosomatických cvičení zameraných na percepciu, pohyb, imagináciu a zvuk. Spoločne sme sa ponorili do hĺbky priestoru, skúmali sme ho, transformovali a odhaľovali jeho skryté vrstvy. Skúsenosti z laboratória nám pomohli formovať priestor tak, aby sa stal živým organizmom, pripraveným na nadchádzajúcu performanciu,“ osvetľuje Fuček. Tretí deň vyvrcholil 60-minútovou verejnou performanciou s názvom Archai v bratislavskom Štúdiu 12.

Performatívna architektúra

Po otvorení dverí divadelnej sály sme vstúpili do už prebiehajúcej akcie – či skôr udalosti, keďže akcia môže evokovať niečo rýchle, dynamicky sa meniace. V temnom priestore, ktorý osvetľovali iba čelovky performeriek a performerov, sa však nič neodohrávalo rýchlo. Postavy odeté v bielom, s minimalistickými bielymi ornamentmi namaľovanými na tvárach sedeli alebo sa pomaly pohybovali medzi objektami rozmiestnenými po celej miestnosti. Postupne presúvali či donášali na scénu ďalšie predmety. Nebolo tu žiadne rozčlenenie na javisko a hľadisko a na vchodových dverách bol drobný nápis: „Vstúpte medzi nás!“, ktorý si však všimol len málokto. Prirodzene či skôr naučene si takmer každý hľadal „svoje“ miesto, z ktorého sa rozhodol dianie okolo seba pozorovať. Jediná stolička v priestore bola prakticky okamžite obsadená.

Vzrušujúcejšie však bolo nefixovať sa na jeden pohľad, ale voľne prechádzať postupne vznikajúcou „architektúrou“. Sledovali sme veľkorozmerné rámy obrazov, v ktorých bola napnutá farbami ledabolo pomaľovaná priehľadná fólia. Prekračovali sme elektrickú gitaru, z hmatníka ktorej visel zhluk príborových nožov. V kúte stál vysoký rebrík. Videli sme igelity rôznych farieb, klbká vlny, flautu, malý handpan. Metronóm postavený na zemi vydával rytmické tikanie. Táto úvodná fáza performatívneho rituálu sa sústredila na vytvorenie priestorovej kompozície, predmety boli počas nej včleňované do kontextu priestoru, situácie.

Študentky a študenti spoločne s Fučekom komponovali základy pre druhú fázu, ktorá sa zameriavala na „živé vstupy do stvorenej konštelácie, jej transformovanie a metamorfovanie“. Performerky a performeri v nej vstupovali do aktívneho dialógu s prinesenými predmetmi – nástroje začínali vyludzovať zvuky, fólie škrípať a šušťať. Vlna sa rozmotávala a performeri z nej v priestore vytvárali akúsi sieť. Čiastočne tak menili usporiadanie priestoru, vytvárali malé bariéry pre dovtedy pomerne slobodný pohyb. Stĺpy Štúdia 12 obaľovali potravinou fóliou, doslovne vchádzali do obrazov – fyzicky ich popritom trhali, údy v rámoch dodávali inak dvojrozmernej ploche tretí rozmer. A možno trhanie nie je správne pomenovanie – skôr sa zdá, ako keby si obraz obliekali.

Záverečná fáza spočívala podľa Fučeka vo vedomom „bytí“ v takto vytvorenom environmente, v jeho „vylaďovaní a harmonizácii“. Performeri a performerky sa zžívali s predmetmi okolo seba, pretvárali ich pôvodné funkcie, provokovali diváctvo nahliadať inak na realitu okolo seba. Môže mať obraz zvuk? Alebo zvuk obraz? Podarí sa performerke obkresľovaním vlastného tieňa na biely výkres zabalzamovať jeho postupné miznutie? Čo sa deje v tme? Komu alebo čomu patrí vyludzovaný zvuk? Na čo sa mení telo navliekajúce sa do čierneho vreca na odpadky? Aká architektúra pred nami vlastne vzniká?

Telá prítomné aj neprítomné

Archai znamená princíp, počiatok. Performerky a performeri sú tu chápaní*é ako tzv. agenti archai, ako niekto, kto má skôr nehierarchicky iniciovať (napríklad uvažovanie), než z pozície moci či vedomosti prikazovať. Nie je jednoduché zhodnotiť, k čomu nás podnietil sledovaný rituál. Vzhľadom na nejasné inštrukcie sme sa nestali úplne jeho súčasťou – boli sme najmä vonkajšími pozorovateľmi a pozorovateľkami. Jediným, kto úplne prirodzene s prebiehajúcimi procesmi splynul, bol malý, asi 8-ročný chlapec (neskôr vysvitlo, že išlo o syna Viktora Fučeka). Napojil sa na kolektívne vedomie, stal sa súčasťou kolektívneho tela, tak ako ostatní začal vykonávať drobné rituálne úkony. Sám sa rozhodoval, s ktorým predmetom nadviaže performatívny vzťah a v akej forme.

Aj keď s objektami v priestore narábali živí ľudia, živé telá, oveľa viac som sa sústredila na zmyslové podnety – na to, aké zvuky predmety vydávajú, či navzájom nejako súznejú, sledovala som, aké priestorové výseky osvetľujú čelovky. Je viditeľné viac dôležité? Telá ako také v mojom vnímaní ustupovali do úzadia, a to napriek tomu, že práve telesné úkony napomáhali vzniku svetelných či akustických efektov. Telo na obraze vytváralo tieň, telo odvíjalo škrípajúcu potravinovú fóliu, telo sa obaľovalo do igelitu, fúkalo do zobcovej flauty či udieralo do klavírnych kláves. Jeho dominancia však vo výsledku bola potlačená, nezaujímali ma jeho proporcie, vlastne som sa takmer vôbec nepozerala performerom a performerkam do tvárí. Emócie či symboliku som hľadala primárne vo zvukoch či utvárajúcich sa vizuálnych kompozíciách. Telá tak pre mňa vlastne naplnili funkciu archai – vložili do vecí iný význam, kreovali nové priestorové vzťahy, ale samy sa časom stávali takmer neviditeľnými.

Viktora Fučeka zaujíma, čo zostane z architektonického priestoru, keď z neho odstránime formu. Na jeho preskúmanie využíva intuitívnu choreografiu či somatické postupy. Aj v prípade Archai si študentky a študenti mohli vyskúšať, čo znamená načúvať priestorovej štruktúre, ako rôzne môžeme vnímať tvar či charakter niečoho, akými spôsobmi dokážeme komunikovať so zdanlivo neživými telesami. Performancie sa zúčastnili mladí ľudia z viacerých fakúlt, no napriek rozdielnemu východisku sa dokázali v priestore spoločne sprítomniť, naladiť a podporovali nehierarchickosť celej situácie.

Diváci a diváčky mohli do rituálu kedykoľvek vojsť a v ľubovoľnom momente z neho vystúpiť, dvere do sály boli po celý čas otvorené. Takmer všetci ostali až do záverečného potlesku. A to napriek tomu, že Archai vzdoruje charakteru dnešnej rýchlej doby. Spomaľuje, núti nás ponoriť sa do seba, je skôr meditatívnym, intímnym zážitkom, než dielom s množstvom zvratov či emočných výkyvov. Archai je proces, ktorý má podporiť zrod „nových ozdravných začiatkov“ a ako naznačuje anotácia, v ideálnom prípade transformovať „posvätnú mýtinu stvorenú pre rituál“ na politický a spoločenský verejný priestor. Táto méta bola možno príliš ambiciózna, avšak v odleskoch žlto-modrých fólií sme mohli nachádzať referenciu k Ukrajine a v snahe zachytiť na papier obrysy ľudského tela zas túžbu nestratiť spomienku na niečo, čo už je stratené či zničené.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová