Marek GodovičV názve festivalu môžeme čítať častý komentár od divákov a diváčok, keď vidia niečo zvláštne. Niečo, čomu možno nerozumejú alebo s čím sa ešte nestretli, skrátka „divné veci“. Nadhľad organizátorského tímu nad druhom umenia, ktorý chcú prezentovať – aj nad vlastným festivalom –, je teda zrejmý. Bohužiaľ, pre nerastúci divácky záujem o špecifický (i keď kvalitný) program, museli organizátori hľadať počas rokov rôzne možnosti, ako ho zatraktívniť aj širšiemu publiku na západe Slovenska. V roku 2023 sa Divné veci konali dokonca na dvoch miesta – okrem Starej Turej aj v Trenčíne. I to však organizačný tím neuspokojilo a jubilejný desiaty ročník presunuli do Bratislavy. Súčasne oveľa viac využili potenciál podujatia pre uvedenie nových pôvodných diel, ktoré vychádzajú z konkrétneho priestoru.
Festival mal svoje centrum v Pistoriho paláci, ktorý ponúka rôznorodé možnosti priestorového využitia a zároveň koncentrovanú atmosféru. Ďalšie časti programu sa odohrávali v Múzeu Jána Cikkera a v Zichyho paláci. Pre „nový“ začiatok festivalu na novom mieste – a najmä vzhľadom na typ produkcií v programe – to bol priestorovo dobrý základ, s ktorým sa dá do budúcnosti ešte pracovať a rozširovať ho.
Samotný program sa tento rok dal rozdeliť na niekoľko častí alebo programových línií. Tie síce neboli špeciálne pomenované, čo by prospelo prehľadnosti programu, ale podľa charakteru jednotlivých diel ich bolo možné jednoznačne identifikovať. Dramaturgia festivalu však pomenovala jeden zastrešujúci lajtmotív: „Bezmocnosť & Odolnosť – Ako si zachovať hodnoty a vlastný hlas v meniacom sa svete.“ Program sa teda točil okolo emočných stavov, ktoré pod vplyvom nových environmentálnych, geopolitických či spoločenských súvislostí zažíva množstvo ľudí.
Kľúčovou líniou programu boli hosťujúce domáce a zahraničné performancie zasadené do rôznych lokácií v rámci Bratislavy – takže boli uvedené aj v rôznych site specific verziách. Išlo o Béčka zoskupenia Príchod Godota, MEMOROOM či Mind Your Kind (obe od Trio Olga) či inscenáciu Dedičstvo Divadla Efeméra. Napríklad táto aktuálna dráma s komediálnymi prvkami v réžii Karola Rédliho bola festivale bola prenesená z komorného priestoru Ticha a spol. do diametrálne odlišného prostredia, v ktorom publikum získalo väčší kontakt s hercami a herečkami.
Festival zároveň do tejto línie zahrnul aj priamu spoluprácu s bratislavskými strednými a vysokými umeleckými školami, a to vo forme workshopov a následne tvorby s hosťujúcimi režisérmi ako Gerindo K. Kartadinata, Guido Kleene, Patrik Lančarič a Michal Belej. Všetci dali mladej nastupujúcej generácií možnosť vyjadriť sa v rámci umeleckých procesov, takže všetky performancie podali okrem iného aj správu o ich vnímaní sveta. Okrem skúseností tým študentstvo získalo aj väčšiu istotu vo vyjadrovaní svojich názorov a myšlienok.
Skryté tajomstvá budov, udalostí a ľudí
Múzeum Jána Cikkera na bratislavských Palisádach sídli vo funkcionalistickej vile, ktorú tento významný slovenský skladateľ obýval od roku 1967 až do svojej smrti (1989). Už na prvý pohľad pôsobí priestor príjemne nostalgicky a zároveň tajomne. Okná, terasu či záhradu, ktorá je tiež súčasťou múzea, využil holandský súbor Compagnie DAKAR a režisér Guido Kleene pre performanciu Bestaansaarde (Zem bytia). Diváci a diváčky sledujú výjavy, ktoré sa dejú v dome alebo v jeho tesnej blízkosti, z druhej strany ulice. Dej sa odrazí od momentu, keď žena na terase vešia bielizeň a vtom sa v záhrade objaví neznámy muž. Chce sa na niečo spýtať? Potrebuje niečo – pomoc alebo poradiť? Dostáva sa do predzáhradky. Je to zlodej? Žena je neistá, má pocit, že je v ohrození. Skrýva sa do domu, ale aj v jednotlivých izbách sa postupne objavujú neznámi muži či ženy. Dramatické impulzy vznikajú vždy s príchodom niekoho nového do akcie. Napätie silnie, obrazy pripomínajú surrealistické vízie, spomienky, ale s reálnym pocitom ohrozenia. V rámci performancie dobre zafungoval aj klasický život ulice, keď pred očami publika prechádzali autá alebo nič netušiaci chodci. Surrealistický jazyk spojený s pocitom bezprostredného ohrozenia prinášal otázky o prístupe nás samých k neznámu, k niečomu, čo nás môže – ale aj nemusí – ohrozovať.
Pistoriho palác svojimi rozsiahlymi a členitými priestormi priamo vyzýva k netradičným prezentáciám performancií. Niekoľko sál využil aj režisér Michal Belej, ktorý spolu so študentkami do nich inštaloval jednotlivé zastávky site specific prehliadky s názvom Occamova britva. V každej z miestnosti Pistoriho paláca diváci a diváčky stretli jednu z postáv, ktorá približovala minulosť konkrétneho miesta a zároveň podávala pohľad na umenie, ktoré môže udalosti približovať aj rôzne interpretovať.
Nemecko-indonézsky divadelný tvorca pôsobiaci v Holandsku Gerindo K. Kartadinata vytvoril pre festival spolu so študentami a študentkami performanciu Mind full, v ktorej sa zaoberal témou bezmocnosti a s ňou spojenými emočnými stavmi. Ako výrazný autor a performer sa predstavil aj v multimediálnej „spoken word“ performancii All us dada. Tento sólový výstup formálne sa podobajúci na dramatický stand up uhranul publikum na prvé počutie. Aktuálne témy zrodu a postupného konca sveta, globálne krízy, ktoré sa vkrádajú do osobných životov. V prvej časti performer dával hlavný dôraz na význam slova a postupne sa dostával do fyzickej akcie za zvukov perkusií a elektroniky nemeckého hudobníka Garriho Jägera. V spojení s minimalistickou projekciou, v ktorej sa striedajú geometrické obrazce so skicami, dostávalo dielo až apokalyptický charakter. Celý výstup pôsobil temne vo svojom posolstve, ale zároveň v niečom oslobodzujúco. Vypovedané slovo je totiž priznaním stavu, s ktorým treba niečo robiť.
Jedna z komorných izieb na poschodí Múzea Jána Cikkera sa stala priestorom pre site specific performanciu Paralelné izby v réžii Patrika Lančariča. Publikum sa na účinkujúce herečky dívalo cez sklo dverí do miestnosti. V izbe za veľkým jedálenským stolom sa štvorica mladých žien oblečených do oblekov práve chystá večerať. Obyčajný rodinný rituál sa ale zmení na zmes invektív, fragmentov rozhovoru, v ktorých každá z protagonistiek hovorí jazykom svojej bubliny – akoby žila v nejakom paralelnom vesmíre. Téma performancie je aktuálna v dobe, kedy sa politika a názory na všetky oblasti, vrátane geopolitiky či kultúrno-etických otázok. stávajú centrom komunikácie pri nedeľných obedoch. Avšak už dávno nejde o dialóg, ale urputný boj o slovíčka.
Osobné dialógy naslepo alebo cielene
Potrebu komunikácie reflektoval aj happening NA SLEPO Divadla Na peróne, ktorý bol inšpirovaný performanciou wirklich sehen nemeckých umelkýň nazývajúcich sa katze und krieg. Happening sa na festivale odohrával v priestoroch Zichyho paláca, ale jeho architektonická podoba či členitosť nebola v tomto prípade rozhodujúca. Účastníci a účastníčky sa ocitli zoči-voči tme, keďže mali oči previazané šatkou. V tomto stave nastupujú iné reflexy, ako aj výraznejšia inklinácia k rozhovoru s neznámym človekom. Zaujímavé bolo poznanie, že keď prišlo k výzve odokryť si oči a napísať odkaz na tabuľku, odrazu prišiel blok. Došli slová. Projekt mal imerzné prvky, keďže účastníci a účastníčky nielen priamo participovali na priebehu performancie, ale stávali sa aj priamymi účinkujúcimi. Herci a herečky preberali úlohy sprevádzajúcich alebo pozorujúcich. Celý priebeh performancie rámcovala hudba, do ktorej v istých momentoch zneli slová. Téma rozhovoru je v podstate na výbere všetkých zúčastnených. Môže ísť o small talk alebo závažné celospoločenské témy, ale dôležité je komunikovať, učiť sa to od začiatku alebo rozvíjať niečo kedysi nadobudnuté.
V rámci programu zarezonovala aj work-in progress performancia Lost in translation – Nájdené v preklade, v ktorej dve výrazné osobnosti súčasného tanca Lívia MM Balážová a Zebastián Mendéz Marín reflektujú svoj partnerský vzťah z pohľadu jazykového (ne)porozumenia, ktoré v mnohom ovplyvňuje aj drobné životné detaily. Hlavnou témou je teda spoznávanie dvoch rôznych kultúr navzájom a to v troch jazykoch (vrátane angličtiny). Spomienky na prvé stretnutia, menšie či väčšie problémy a jazykové nedorozumenia sú vďaka réžii Moniky Kováčovej načrtnuté aj do divadelnej akcie. Tá nepôsobí silene, naivne ani sentimentálne. Práve naopak je uveriteľná a prirodzená. Dielo bude mať premiéru v Divadle Štúdio tanca v novembri tohto roku.
V kontexte priestoru
Desiaty ročník Divných vecí priniesol do Bratislavy koncept festivalu, ktorý spája priestory, tvorcov*kyne a publikum. Rovnako tak prináša aj iný spôsob chápania site specific. Tento smer sa v rámci súčasného umenia síce u nás už pravidelne objavuje, a to napríklad aj na podujatí pre širšiu verejnosť akým je Biela noc – či už v podobe vizuálnych diel, alebo ich intervencií do prirodzeného prostredia. V prípade Divných vecí je forma site specific predstavená viac divadelným spôsobom. Organizátorský tím upozornil na nové umelecké mená a zároveň na miesta, kde by sme možno performatívnu akciu nečakali. Zároveň je prínosné, že začal festival pracovať aj s novou generáciou z radov umeleckého študentstva, ktoré k takémuto druhu umenia v rámci výučby na domovských školách veľakrát nie je vedené. Treba konštatovať, že sa síce na diváckom zázemí dá ešte pracovať, ale o program bol v Bratislave záujem. Kvalitou a zameraním môžu Divné veci v hlavnom meste vyplniť biele miesto v podobe podujatia, ktoré sa zameriava na divadelné performancie a happeningy uvádzané v rôznych priestoroch.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
