Marek GodovičSkôr ako si začal profesionálne tancovať, vyštudoval si sochárstvo a neskôr si začal študovať scénografiu. Ako sa tieto dva umelecké druhy prepájajú v tvojej aktuálnej tvorbe?
Najprv som sa študoval sochárstvo, scénografiu a pedagogiku výtvarného umenia. Tam si človek sformuje vkus, otvorí sa viac abstraktnému umeniu. Čerpám z toho aj pri súčasnom tanci. Zároveň som vytvoril koncept kreatívnych workshopov s názvom Fyzické divadlo vs. vizuálne umenie, kde prizývam tanečníkov, hercov, výtvarníkov, režisérov a hľadáme spoločné prieniky. Snažím sa vytvoriť akýsi playground – kreatívne prostredie a zdieľať túto moju skúsenosť.
V divadle ma baví najviac moment či chvíľa. Neopakovateľná prítomnosť. Je to niečo exkluzívne – divák príde a vidí udalosť v originálnej forme. Hmota v obrazoch je zasa záznam tohto momentu. A je to záznam trváci. Pri výtvarne aj pri tanci ma však zaujíma rovina kompozície. Človek si tam môže nachádzať paralely.
Vráťme sa ešte na začiatok tvojej cesty s tancom…
So sestrami som navštevoval detský tanečný súbor Niagara, ktorý založila sestra Vaša Patejdla Otília Hirnerová hneď po revolúcii. Bol to tanečný súbor v Bernolákove pre deti z detských domovov, ale chodili tam aj deti z rodín. Zameriavali sme sa na tance rôznych národov, ako írske, americké, škótske a grécke…V tom čase som bol veľmi introvertný, nemal som rytmus, ale postupne na javisku tá hanblivosť opadla.
A čo bol ten impulz, čo ťa k tancu vrátil späť?
Zo štúdia scénografie som bol trochu zronený, pretože to bolo časovo náročné a ja som zistil, že popri štúdiu nestíham nič iné. Po pár semestroch som to vzdal. V ten deň, ako som skončil, som na chodbe VŠMU zbadal plagát s programom elledanse a videl som v televízii reportáž z divadla. Šiel som tam a oni ma vzali.
V rokoch 2007 až 2015 bolo Divadlo elledanse (spolu so školou elledanse) jediným profesionálnym priestorom zameraným na súčasný tanec v Bratislave a v tomto prostredí sa elledanse stalo centrom kultúrneho diania.
Učili tam najlepší pedagógovia zo Slovenska – okrem riaditeľky divadla Šárky Ondrišovej aj Stanislava Vlčeková, Daniel Raček či Vladislav Šoltys. Workshopy tam pravidelne viedli aj choreografi zo zahraničia ako David Zambrano. Bolo to naozaj intenzívne naberanie skúseností. Hneď, ako som mohol, zakomponovali ma do súboru a tak som popri štúdiu pedagogiky výtvarného umenia začal hrávať v elledanse. Bol to môj vstup do súčasného tanca a vďačím za to Šárke aj celému súboru.
V posledných rokoch si spolupracoval s rôznymi choreografmi, najčastejšie však s Lenkou Vagnerovou a Michom Puruckerom. Ako vyzeral váš tvorivý dialóg?
Nemecký choreograf Micha Purucker je pre mňa vzor. Je to etablovaný umelec, skvelý tanečník s dobrou fyzickou kondíciou a tiež výtvarník a kurátor. V mnohom je mojím umeleckým otcom. Keď tvoríme materiál, on tancuje so mnou. Ak budem mať 67, tak sa chcem hýbať ako on.
Spolupráca s Lenkou Vagnerovou to zase bola fyzická výzva. Herecké zložky, rozprávanie príbehu, každý pohyb musel mať dôvod, motiváciu. Ona je veľká pracantka – keď divák pozerá na jej inscenácie, vidí za nimi veľkú robotu. A ja som si od nej zobral tento dril.
Tvoj pohybový výraz spája náročný fyzický pohyb so sústredením a precíznosťou. Ako sa tvoj tanečný prejav menil v čase?
Nikdy som sa nechcel upnúť na nejaký konkrétny tanečný štýl či názor, pri ktorom by som zostal. Doteraz mám potrebu byť v čo najväčšom rozpätí medzi pohybovými žánrami. Byť „versatilným“ tanečníkom. Pri spolupráci s Lenkou Vagnerovou i s Janou Burkiewicz som mal pocit, že česká scéna sa viac venuje fyzickému divadlu, naratívnejšiemu či príbehovému spôsobu komunikácie pohybu a tanca. Michu Puruckera zase zaujímajú konceptuálnejšie prístupy, skúma pohyb a štruktúrovanú improvizáciu. Toto všetko je kombinácia toho, čo dnes tvorím. V mojom poslednom sóle Ja som placebo vidieť, že som si z fyzického divadla a skúseností z českej scény zobral dril a prácu s fyzičnom a zo slovenskej a nemeckej scény viac výskum pohybu.
Bol si súčasťou viacerých kolektívnych choreografií a vytvoril si aj niekoľko sólových diel. Čo si sa z oboch skúseností dozvedel o sebe?
Pri skupinových projektoch mám pocit, že som v rámci nich postava, môžem hrať nejakú rolu, som súčasťou väčšieho celku. V sólach musí byť človek sám sebou a byť veľmi úprimný v pohybe a v prejave. Vtedy mi to aj diváci viac uveria.
Po rokoch pôsobenia v Českej republike a v Nemecku si spolu s režisérkou Veronikou Malgot založil divadlo Jedným dychom. Bola za tým snaha vrátiť sa na Slovensko a tvoriť doma? A ako vyzerá vaša tvorivá komunikácia?
Veroniku Malgot poznám ešte z divadla elledanse. Chcel som začať pôsobiť na Slovensku, a ona bola v tej dobe akurát po odchode z Divadla NUDE tiež na križovatke. Dohodli sme sa na spôsobe spolupráce a našli spoločný prienik v tom, že chceme tvoriť nové formy, zaujímal nás site-specific princíp… Chceli sme sa hrať.
Nechcel by som pracovať s niekým, kto má na veci rovnaký názor a iba mi pritakáva, to by stagnovalo. S Veronikou sme si navzájom výzvami, naša komunikácia je živá a kreatívna. Dávame si jeden druhému otázky a hľadáme nové riešenia. Zároveň máme k sebe rešpekt. Baví ma, keď sa stretnú dva rôzne názory a trochu sa pobijú a tak vzniknú nové veci. Je to ako vo vzťahu – protiklady sa priťahujú. Aj keď my sme protiklady skôr energicky.
Pracuješ v dvoch tvorivých prostrediach: v nezávislých súboroch i v zriaďovaných divadlách, kde funguješ aj s veľkými telesami. Ako vnímaš rozdiely v týchto priestoroch?
Je to veľký svet. V niektorých prípadoch to môže byť náročnejšie na komunikáciu. Každá inštitúcia je iná. Človek si tam musí nájsť svoje miesto. V Národním divadle v Brne sa cítim po niekoľkých spoluprácach už ako doma. Na poslednom projekte som tu spolupracoval ako choreograf. Nemám tam síce takú slobodu ako v nezávislom divadle, ale zato môžem prijímať rôzne spôsoby nazerania na tvorbu cez rôzne umelecké profesie, ktoré sú v kamenných divadlách vo väčšej miere prítomné. Ak máte na scéne stovku účinkujúcich, detský zbor, dirigenta, orchester, kopec tvorcov, k tomu kopec asistentov a presný harmonogram, ktorý sa dodržiava na minútu, nie je veľmi čas na skúmanie či hľadanie. Človek musí byť viac pripravený a rozhodný. Pri menších nezávislých projektoch máte väčšiu slobodu živého tvorivého procesu, ale zároveň omnoho menší rozpočet.
Ako človek si introvertný, hĺbavý, premýšľavý, ale na javisku si výbušný, energický, dynamický… Kde zbieraš energiu na to, aby si ju potom na javisku vypustil?
Pri niektorých inscenáciách je to ventil. V performancii Ostrov, za ktorú som dostal aj nomináciu na Cenu Thálie, a rovnako aj v diele Panoptikum hrám postavy, ktoré nesúznejú s mojou povahou. V Ostrove ma šikanujú a zažijem tam psychicko-fyzický výbuch. V bežnom živote sa mi to nestáva, ale byť v tejto postave je pre mňa terapeutické. Po predstavení sa mi vždy uľaví. Keď sa postavím na javisko, rozprávam svoj alebo cudzí príbeh. Som rozprávač príbehu cez moje telo, a preto môžem pôsobiť otvorenejšie. Na javisku sa preto cítim bezpečne a slobodne. Ak počas predstavenia vybuchnem, kričím, som zlý, nikoho neohrozím, nikto sa neurazí a naopak zatlieskajú mi.
Tvoje najnovšie sólo Ja som placebo, ktoré je fyzicky celkom náročné, si na festivale Slovenská tanečná platforma odohral hneď dvakrát s asi hodinovou pauzou. Ako reaguje tvoje telo pred a po takomto vypätí?
Performanciu som koncipoval pre seba ako výzvu – pre vlastnú pamäť, ale aj ako pokus, čo moje telo dokáže zniesť. Pred každým predstavením mám minimálne dve skúšky. V deň predstavenia je to už však viac o koncentrácii ako o fyzickej príprave. Telo po odtancovaní predstavenia reaguje až na druhý deň ráno. Vtedy cítim hlavne chrbát, ale je to príjemná bolesť. Dôležité je pri prvom predstavení myslieť na to, že mám za ním ešte jedno. Ale nie v zmysle fyzického poľavenia, ale viac sa sústrediť na úspornejšie dýchanie.
Pôsobíš aj ako pedagóg a vedieš workshopy – pohybové aj interdisciplinárne. Takto sa dostávaš do kontaktu s mladou tanečnou generáciou. Dokonca si mal možnosť pracovať so street dance komunitou.
Mladí ľudia sa nehanbia chodiť na rôzne typy workshopov, čo vnímam pozitívne. Ak tanečník ovláda viac tanečných štýlov, má v dnešnej dobe väčšiu možnosť posunu a šancu získať pracovné ponuky. Negatívum je zase kvalita. Dnes môže viesť workshop ktokoľvek, kto má dobrý instagramový profil. Videl som množstvo mladých tanečných zoskupení, ktoré nedbajú na bezpečie a správnu techniku pohybu a ničia si tak telá. Dnes je na komerčných tanečných lekciách raritou urobiť rozcvičku alebo sa zamerať na správnu techniku. Radšej sa využíva čas na jednu efektnú choreografickú väzbu a natáčanie instagramových videí. Dnešná generácia má všetko, najmä prístup k informáciám prostredníctvom sociálnych sietí. Na rozdiel od minulých generácií, ktoré sa k nim dostávali omnoho ťažšie a zdĺhavejšie a za kvalitnými lektormi sme museli často cestovali do zahraničia.
Jedným dychom patrí k niekoľkým nezávislým divadlám, ktorým Rada Fondu na podporu umenia neschválila na nasledujúcu sezónu dotáciu na divadelné aktivity, hoci odborná komisia projekt podporila. Zamýšľali ste sa s Veronikou čo ďalej?
Stále čakáme na výsledky v rámci výzvy pre tanec. Nakoľko je súčasná situácia s FPU veľmi nepredvídateľná, počítame aj s variantom, že nadchádzajúca sezóna bude bez premiéry. Reprízujeme, snažíme sa vytvárať aktivity. Je to v niečom náročné, ale našťastie ani ja, ani Veronika nie sme úplne odkázaní len na dotácie z FPU a prežijeme. Mám za to, že v ťažkých časoch vznikajú nové kreatívne riešenia a ja som typ človeka, ktorého takáto ťažká doba ešte viac motivuje k tvorbe.
Čo z tvojej tvorby aktuálne pohlcuje najviac tvoju pozornosť?
Momentálne som motivovaný vznikom sóla Ja som placebo. Uvedomujem si, že som si vytvoril projekt sám pre seba. Nemôžem sa v ňom za nikoho schovať. No zároveň je to také moje dieťa, o ktoré sa aj produkčne starám s pomocou Veroniky Malgot. To ma motivuje najviac. Ak ide človek s kožou na trh, tak ho úspech teší dvakrát viac ako obrovský projekt vo veľkom divadle. Chcel by som čas od času vytvoriť vlastný projekt, za ktorým si budem stáť a budem s ním spokojný. Ja som placebo momentálne vyráža do slovenských a českých regiónov a na festivaly, máme naplánovaných približne 15 repríz, čo ma veľmi teší. Tento rok ma ešte čaká dlhšia pracovná cesta do Bolívie, kde budem spolupracovať na výnimočnom multižánrovom projekte, ktorý veľmi kriticky komentuje dnešnú spoločensko-politickú situáciu, na čo sa nesmierne teším.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
