Marek GodovičChoreografa a tanečníka Michala Heribana môžeme v posledných rokoch vidieť čoraz častejšie aj na slovenskej scéne. Umelec sa tvorivo pohybuje medzi Brnom, Prahou, Mníchovom a Bratislavou a práve tu spolu s režisérkou Veronikou Malgot založil združenie Jedným dychom a pod jeho značkou sa stal spoluautorom tanečných inscenácií Reproducent (2023), Argo a Astor (interiér vzťahov) a najnovšie Držitelia. Na týchto dielach som dramaturgicky spolupracoval, aj preto bude tento text viac dramaturgickým uvažovaním o sólovej performancii ako jej kritickou reflexiou.
V predchádzajúcich inscenáciách mohli diváci a diváčky Michala Heribana vidieť v precíznych prvkoch, objavuje sa vo fyzicky exponovaných scénach, výbušný a pritom vo svojom ponímaní tanca introvertný. V sólovom projekte JA SOM PLACEBO Heriban naplno rozvíja to, čo vo fragmentoch môžeme odčítať v jeho viacerých dielach. Koncept, ktorý si choreograficky a dramaturgicky vytvoril sám, pracuje práve s náročným drilom, v jeho centre je opakovanie jednotlivých pohybov celého tela. Signifikantná je výrazná práca s končatinami, prenášanie rovnováhy či presné načasovanie.
Heriban sa nachádza v komornom priestore, kde je okrem neho v rohu uložené zrkadlo a na stene malá projekcia, na ktorej je sám tanečník v miestnosti podobnej tejto. Odrazy pohybujúceho sa tela sú tak niekoľkokrát znásobené. Absolútne vedome a pritom strojovo presne a mechanicky rozvíja tanečník jeden pohybový element, aby po jeho maximálnom vyťažení prebral iniciatívu iný prvok. Dynamika, v prvej polovici sóla založená na krátkych momentoch prerušenia pohybu, v druhej časti získava na plynulosti a je vygradovaná.
Formálne by sa dalo hovoriť až o troch častiach performancie. V prvej tanečník ide v pevnej synchronicite s projekciou. Je to proces prevzatia pohybového materiálu jeden od druhého – de facto od seba samého. V druhej časti prichádza k časovému posunu medzi projekciou a živou akciou. S tým súvisí aj plynulejší sled pohybov. Už sa nemusíme orientovať, v akej fáze pohybu je tanečník na videu, a ten, fyzicky prítomný. Ide o vzdialený odraz jedného a toho istého tela. V závere si Heriban zobúva čierne topánky s hrubou podrážkou a ponára sa do osobnej kontemplácie. Odrazy tela v zrkadle a prácu s ním sme doteraz sledovali skôr len náhodne a iba z určitého uhla. Tu už ale pracuje so svojim odrazom vedomejšie. V systéme naučených, zdedených, do svojho vedomia prenesených vzorcov správania a využívaných riešení, niekde v závere aspoň na chvíľu objavuje vlastné osobité ja.
Zaujímavé je sledovať i to, čo je bežnému publiku skryté, neznáme. Čo všetko sa v tele tanečníka/performera odtlačilo po rôznych spoluprácach, po strete s rôznou tvorivou poetikou. Je to podobné, ako keď človek už od detstva vstrebáva rôzne typy pohybov, formy správania a po rokoch, keď ho nevidíme a on dospeje, sa stane niekým iným, ale pri bližšom pozorovaní zároveň rovnakým.
Hudba Jozefa Vlka v sóle vytvára pre Heribana priestor pre úplne využitie schopností tela, strhuje pozornosť tanečníka a on sa spolu s ňou snaží dosiahnuť svoje maximum vo výraze, dynamike v pohybovej štruktúre. Zvuky, náznaky melódie jednak akcentujú jeho pohyby, ale stávajú sa aj jeho vzdialeným zvukovým odrazom.
Sólo bolo prvýkrát uvedené v menšej Zborovni v Novej Cvernovke, ktorá sa hlavne využíva na workshopy alebo literárne čítačky. Druhýkrát bolo prezentované v rámci dvojvečera s predstavením inscenácie Držitelia, pričom v tomto prípade išlo tiež o nedivadelný galerijný priestor – Naratív pri Štúdiu 12. Bolo zaujímavé porovnať, ako Heriban pracuje ako súčasť väčšieho tímu a ako sólový performer. V sóle prirodzene prebral na seba rolu svojho vlastného partnera, živo komunikuje so sebou samým. Je to cítiť v gestách a pohyboch, ktoré dynamicky a rázne predostiera, aby ich vzápätí znegoval, vrátil naspäť a snažil sa s nimi pracovať inak. V prenesenom kontexte na divadelnú polohu, môže ísť o tanečný monológ na hamletovskú tému: som tým, kým som, ale za akú cenu.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
