V blackboxe ťa Boh nespasí

Mária Ševčíková v monodráme s názvom Dedina uplatňuje svoje výrazné schopnosti zdatnej slam poetky. Textu inscenácie tým dáva patričnú silu, objavnosť aj jedinečnosť. Razantne, ironicky a hrdo napríklad požaduje rovnaký prístup a rešpekt voči umelcom, aký sa zvyčajne dostáva iným, vo všeobecnosti uznávanejším profesiám vrátane lekárov, policajtov či úradníkov. „Aj keby som tu stála s lúčnymi kvetmi vo vagíne, musíte ma brať vážne“, nárokuje si bez zbytočnej hanby a okúňania. Ostrovtipom oplýva tiež feministicky ladené konštatovanie či skôr zbožné prianie, že „mužom by zakázala hovoriť v budúcom čase“ vzhľadom na ich neraz plané sľuby. Jedna z rovín textu vychádza priamo z vnútorného života aktérky – hovorí o kríze partnerského vzťahu aj vlastnej identity, o boľavom rozchode, utrpení, predstavách o živote, želaniach, plánoch. Dôverčivo pritom ukazuje svoju zraniteľnosť a glosuje svet vôkol seba.

Herečka pristupuje k svojej postave raz ako k autentickej mladuche, ale inokedy pripomína aj ubitosť staručkej babičky. V kvetovaných šatoch odkazujúcich na typickú zásteru do domácnosti prichádza na scénu ohnutá v chrbte s veľkým bremenom. Je ním plastová fólia zmotaná do tvaru vreca, v ktorom si prináša najrôznejšie predmety tvoriace obligátnu súčasť dedinskej zábavy. Tvorcovia priestor zintímnili jednoduchými prostriedkami, akým je napríklad zažatá sviečka osvetľujúca tmavý priestor či bublinková fólia rozvinutá na zemi. Tá pod herečkinými chodidlami jemne praská, čím vytvára pocit napätia a nepokoja. Inscenácia je pretkaná viacerými abstraktnými obrazmi. Ševčíková napríklad ostrým nožom oškrabáva kus kameňa, z ktorého sa na jej dlhé čierne šaty sype jemný piesok. Z jej úst vychádzajú clivé tóny piesne vytvárajúce pocit existenciálnej bolesti a osamelosti.

Z osobného však poľahky prechádza do politického. Nie je totiž len cítiacou bytosťou komentujúcou svoj životný priestor, ale aj obyvateľkou istej konkrétnej krajiny. Ako varujúci refrén sa niekoľkokrát opakuje veta: „Som len dievča z východnej Európy – ktorú interne nazývame stredná –, čo môžete odo mňa očakávať?“ GAFFA prostredníctvom tohto vyhlásenia kriticky tematizuje zbavovanie sa osobnej zodpovednosti, ospravedlňovanie nečinnosti, apatiu a nezáujem o veci verejné. Herečka zhmotňuje priemernú, prostoduchú dievčinu, ktorú svet mimo jej vyšliapaných koľají príliš netrápi. Štylizuje sa do roly jednoduchej dedinskej devy, ktorá sa snaží byť úslužná, vtipná a zabaviť širokú vidiecku pospolitosť. Balansuje s párkami na papierových táckach na hlave i v rukách a komentuje celý kolektívny svetonázor obce. S tmavým rúžom nahrubo natretým na perách cez toto takmer klaunské číslo v grotesknej podobe odkazuje na skutočnosť, že aj v čase globalizácie sa stále nájdu ľudia zaseknutí vo vlastnej obmedzenej malosti. Aj herečka preto ohýba chrbát podľa toho, čo jej káže spoločnosť. Snaží sa zapadnúť tam i tam, prispôsobiť sa, nemyslieť, len robiť to, čo sa od nej očakáva. Vo svojom postoji je vykoľajená, roztrieštená medzi voľbou pridať sa k jednoduchému veseliu alebo ku skultúrnenému umeleckému svetu. To si však zjavne vyžaduje spoluúčasť či dokonca aktívne konanie.

Trápenia, ktoré vyjdú na povrch v divadle, podľa tvorcov zrejme zostanú vo vnútri a nerozptýlia sa vo všeobecnom veselí, nepodarí sa ich zažehnať. Naopak, vryjú sa hlboko pod kožu. Toto neľahké poznanie lakonicky zhodnotí aktérka inscenácie tvrdením, že po všetkom, čo zažiješ v kulturáku, môžeš ísť na spoveď. Ale po tom, čo prežiješ v divadle, ťa nikto nespasí. Tvorcovia nachádzajú istú paralelu medzi oboma svetmi v mantre, že „umenie je nekorektné, grobianske, invazívne“. Zatiaľ čo v divadle sme v bezpečí za štvrtou stenou, ktorá nás môže ochrániť pred prílišným vystavovaním sa hraničným emóciám či extrémnym vzruchom, v kulturáku je možné zažiť fyzickú blízkosť, priamy kontakt, divokosť a nespútanosť. Divadlo je zase príliš usporiadané a hierarchizované – vytvára neviditeľnú bariéru, ktorá zabraňuje ohrozeniu diváka. Ťarchu toho, čo zažije vo svojom vnútri, si však musí spracovať sám, nikto mu v tom nepomôže.

Kulturák je v inscenácii synonymom dávnych čias, relikvia, na ktorú si radi zaspomíname. Vytiahneme ju zo zaprášeného inventáru a spokojne sa oddáme uvoľneným pravidlám a rozkolísaným mravom, ktoré nám ponúka. Kulturák nás neťaží, nenúti nás rozmýšľať, dáva nám voľnosť a slobodu. Je tradíciou. Je spoľahlivý, nemenný, dá sa v ňom správať i neohrabane, nedbajúc na mravy. Kulturák si vie ľudí k sebe privinúť pocitom spolupatričnosti, spomienkami, zážitkami, takými odlišnými od tých divadelných.